Z hľadiska medzinárodného práva ide o jasný prípad nevyprovokovanej agresie. Okolnosťami aj vykonaním je oveľa závažnejší, ako bol ruský útok na Ukrajinu pred štyrmi rokmi.
Hoci nie je zrejmé, čo všetko agresori prvou vlnou útoku zničili, dva zásahy získali značnú publicitu. Jeden, zrejme dobre pripravený a cielený, si vyžiadal životy najvyššieho vodcu Alího Chameneího a jeho rodiny, ako aj tuctu generálov. Druhý, ktorého cieľ je predmetom špekulácií, zasiahol základnú školu pre dievčatá a zabil viac ako sto detí.
Vojna za zmenu režimu
Prvý zásah zodpovedá logike totálnej vojny, ktorej cieľom nie je prinútiť nepriateľa k ústupkom, ale zničiť ho, práve takúto vojnu za zmenu režimu dnes podľa slov prezidenta Donalda Trumpa USA s Izraelom vedú. Vo Washingtone už asi zabudli, ako dopadli ich pokusy o násilnú zmenu režimu v Iraku a Afganistane.
Druhý zásah mohol byť omylom, škola sa údajne nachádzala blízko vojenského prístavu. Mohlo však ísť aj o úmysel vystaviť bežných Iráncov teroru v očakávaní, že zodpovednosť pripočítajú vlastnej vláde. Niečo ako sankcia, len s vyššou mocninou krutosti.
Pre porovnanie dodajme, že Rusko, ktoré západné médiá pravidelne odsudzujú za jeho údajné barbarstvo, sa aj po štyroch rokoch vojny zdržiava útokov na najvyšších predstaviteľov štátu, dokonca ich necháva cestovať do zahraničia a prijímať návštevy. Aj v prvej fáze vojny maximálne šetrilo civilistov a aj dnes, keď sa snažia dostať Ukrajincov pod tlak, robia to cestou útokov na infraštruktúru a nie priamymi útokmi na školy.
Ale podobnú stratégiu nepriameho tlaku Američania uskutočňujú voči Iránu už dlhší čas nasadením všetkých nástrojov ekonomickej vojny, ktorou sa v Davose pochválil minister financií Scott Bessent. Zatiaľ čo USA sa usilujú o zničenie iránskeho režimu, Rusi sa pokúšajú ten ukrajinský donútiť k ústupkom.
Ďalší rozdiel sa týka okolností konfliktu. Keď Rusko začiatkom roka 2022 chcelo o Ukrajine rokovať, narážalo v Kyjeve aj vo Washingtone na odmietnutie. Teherán s Washingtonom rokoval a ponúkal ústupky.
Lživé tvrdenia
Napriek lživým tvrdeniam prezidenta Trumpa Irán verejne potvrdzoval, že sa neusiluje o jadrové zbrane, ponúkal medzinárodnú kontrolu nad obohateným uránom a Američanom ponúkal možnosť investovať do iránskej ropy a plynu.
Potom, ako Trump v lete po dvanásťdňovej vojne triumfálne oznámil, že iránsky vojenský jadrový program zničil, prišli Američania vo februári s ďalšími požiadavkami. Pripomínali ultimáta, ktoré Srbom vystavili v roku 1914 vo Viedni a v roku 1999 vo Washingtone. Vyjednávač Witkoff komentoval rokovania slovami o nutnosti iránskej kapitulácie. Američania trvali na tom, aby sa Irán vzdal svojho raketového programu, a teda aj schopnosti sebaobrany. Uvádzali lživú zámienku, že iránske rakety ohrozujú Európu a dokonca aj USA.
Na rozdiel od Ruska, ktoré malo dôvod cítiť sa ohrozené americkými základňami na Ukrajine a stratou Krymu, nepredstavoval Irán pre USA žiadnu hrozbu. Jeho rakety ohrozovali Izrael, ale ten na rozdiel od Iránu disponuje jadrovým odstrašením.
Ak dnes rôzni strážcovia medzinárodných noriem považujú Putina za zločinca a medzinárodného vyvrheľa, ako označia Trumpa? Nikto nehovorí tak často o medzinárodnom práve ako európski predstavitelia. Ale pokiaľ nejde práve o Grónsko, budú Trumpa sprevádzať napríklad aj do pekla. To koniec koncov prezident Emmanuel Macron vysvetľoval svojimi esemeskami, ktoré Trump v Davose výsmešne zverejnil.
Kto sa pridá a ako sa rozhodovalo?
Nemecko, Francúzsko a Veľká Británia sú dnes znepokojené tým, že sa Irán agresii bráni a útočí na americké vojenské základne v susedných arabských štátoch. Zvažujú, že sa k americko-izraelskému útoku pridajú. Európske pokrytectvo posunuli k ďalšiemu vrcholu.
Rozdiel, ktorý je z hľadiska týchto noriem nepodstatný, ale kľúčový pre pochopenie motívov, sa týka spôsobu rozhodovania. V Moskve rozhodoval výlučne prezident Putin. Z oficiálneho televízneho záznamu zo zasadnutia Bezpečnostnej rady štátu bolo vtedy vidieť, že zaskočil aj najbližších spolupracovníkov. Nebolo tu však ani stopy po zahraničnom vplyve. O prezieravosti vpádu na Ukrajinu možno diskutovať, ale išlo o rozhodnutie rýdzo ruské.
Aj vo Washingtone patrilo konečné rozhodnutie prezidentovi. Ale padlo pod silným izraelským tlakom. Dodajme, že pod tlakom, ktorému sa Trump dobrovoľne a neustále vystavuje, si v sionistických kruhoch vyslúžil prezývku „náš prvý židovský prezident“. Rozhodujúcu poradu na začatie vojny neviedol s viceprezidentom, ministrami obrany a zahraničia či najvyššími generálmi. Spoľahol sa na dvoch radikálnych sionistov, ktorých predtým poveril rokovaním s Iránom: zaťa Jareda Kushnera a dlhoročného priateľa Steva Witkoffa.
Neobišlo by sa to bez trpezlivej práce a veľkých peňazí lobby židovských miliardárov a kresťanských sionistov, ktorí pôsobia na administratívu, médiá aj Kongres. Vzácny okamih Trumpovho nedávneho prejavu o stave Únie, keď zožal nadšený potlesk aj od demokratov, prišiel práve vtedy, keď rozprával klamstvá o iránskej hrozbe.
Vojnu ale neschvaľujú bežní Američania, ktorí nie sú napojení na sionistické infúzie, vrátane veľkej časti Trumpových priaznivcov. Prečo by mali? Z pohľadu čisto amerických záujmov je cieľ „urobiť Ameriku opäť veľkou“ a Trumpove vystatovanie sa o vlastnom mierotvorectve v kontexte útoku na Irán úplne nepochopiteľné. Naopak, určitý, hoci úplne pomýlený zmysel to dáva z pohľadu Netanjahuovho Izraela.
V čom je zhoda pri oboch agresiách
Obe agresie sa tiež v niečom zhodujú. Napríklad v podceňovaní nepriateľa. Putin podľa mnohých komentátorov očakával, že Zelenského vláda vojenský úder neprečká a zrejme počítal, že by mohla byť vystriedaná proruskou vládou, napríklad vedená Viktorom Medvedčukom. Volodymyr Zelenskyj prečkal a Rusko ani po štyroch rokoch vojny nedobylo územia, ktoré považuje za svoje.
Trump dnes vyzýva Iráncov do ulíc na zvrhnutie režimu a západné médiá už tiež pasujú Rézu Páhlavího na nového vládcu. Ten je však viac Američanom ako Iráncom a jeho jedinou kvalifikáciou je to, že je synom šáha, ktorého Iranci pred pol storočím vyhnali a ku ktorému sa ani dnes príliš nehlásia. V porovnaní s Páhlavím bol Medvedčuk ťažkou váhou domácej politiky.
Možno v oboch prípadoch agresori uverili vlastnej propagande. Západná démonizácia nedemokratického „teroru mulláhov“ má ku skutočnosti rovnako ďaleko ako ruské odsudzovanie „nacistického“ režimu v Kyjeve. V Teheráne sú z amerického „oslobodzovania“ rovnako nadšení, ako boli v Kyjeve z ruských „osloboditeľov“.
Irán je, samozrejme, silnejší a predovšetkým samostatnejší ako Západom vydržiavaná Ukrajina. Dal to najavo prvou reakciou na americko-izraelskú agresiu. Okrem protiútoku na americké a izraelské ciele tiež uzavrel Hormuzský prieliv, ktorým prechádza viac ako pätina svetového exportu ropy a plynu. To sa premietne do cien na globálnom trhu aj lokálnych benzínkach.
Vojna o prežitie režimu
Vzhľadom na to, že USA mu vnútili boj o prežitie, nasadí Teherán všetko, čo má k dispozícii. Môže tiež počítať s Trumpovou neochotou vyslať do Iránu okupačné vojská. Trump vo svojej genialite predpokladá, že iránsky režim zmení čisto bombardovaním, hoci si jeho neokonzervatívni predchodcovia vylámali zuby, a to aj s okupačnými silami, v oveľa menšom a slabšom Iraku či Afganistane.
Ďalší vývoj bude veľmi závisieť od odolnosti Iránu aj od geopolitických rivalov USA. Pred geopolitickým testom dnes stojí Rusko a predovšetkým Čína, ktorá nemá ruky zviazané vojnou a potrebuje iránsku ropu. Zapojiť sa môže aj Severná Kórea. Tieto krajiny nemajú záujem na iránskej porážke a americkom víťazstve. Budúce týždne ukážu, či v Iráne začnú zástupnú vojnu proti USA.
Trump dnes dúfa v rýchle víťazstvo do štyroch týždňov, na rozdiel od Putina si nemôže dovoliť čakať. Ak v Perzskom zálive uviazne a nedosiahne včas výsledky, stratí v jesenných kongresových voľbách parlamentnú väčšinu, demokrati mu zviažu ruky a môže čakať impeachment. V Iráne ide každému o veľa.