Tento režim, pevne ukotvený v krajine s viac ako 80 miliónmi obyvateľov, nemožno zdolať vzdušným útokom bez rozsiahlej pozemnej operácie. Naopak, USA sa zrejme práve ocitli v dlhej a vlečúcej sa vojne s obrovskými nákladmi (pre celý svet).
Podobne ako v Južnej Amerike, ani na Blízkom východe Trumpovi nejde o prísľub slobody pre domorodý ľud. Únos Nicolása Madura mohol vystrašiť venezuelské vedenie, aby sa podriadilo Trumpovej vôli, ale k zmene režimu nedošlo a slovami Marca Rubia nie je „ani na programe dňa“.
Očakávať, že bude na programe dňa práve v Iráne, ktorý je podstatne ťažším orieškom, je zlý vtip. Nie menším ako tvrdenie, že slobodu a občianske práva do Iránu dodá práve tá krajina, ktorá v susedstve pácha genocídu, teda najťažší vojnový zločin.
USA s Izraelom spustili ďalšiu vojnu, o ktorej zmysle, cieľoch, stratégii a skutočných motiváciách nikto netuší. Je veľmi pravdepodobné, že sa nedá vyhrať. Rozhodne nie rýchlou niekoľkotýždňovou operáciou, ktorú sľubuje Trump.
Vojna nemusí byť rýchla ani ľahká
Vojna má tú vlastnosť, že sa do nej ľahko vstupuje, ale uviaže vám na krk bremeno, s ktorým sa len ťažko hľadá jej koniec. Napokon na nej stratia všetci. Je zrejmé, že na Trumpa v Teheráne nečaká rýchly úspech, s ktorého prísľubom do nej vstupoval (pred kongresovými voľbami).
Americký prezident sa ani nebude ochotný rýchlo vzdať. Nemá to v náture. Preto sa zvyšuje pravdepodobnosť, že táto vojna nebude rýchla a ani ľahká. Pre nás v Európe to znamená obnovenie nezvládnuteľných migračných vĺn a energetické a hospodárske problémy. Irán má viac ako 80 miliónov obyvateľov, hrozí teda väčší rozvrat Blízkeho východu, aký spôsobili Trumpovi predchodcovia, ktorých za to on rád kritizoval.
Donald Trump mal ešte nedávno záujem o získanie Nobelovej ceny mieru. Chcel ju dosiahnuť svojimi vzletnými prísľubmi o ukončení vojenských konfliktov pred voľbami. Možno to nebolo márne: aj Barack Obama toto ocenenie dostal za pekné slová v kampani, aby ich napokon vo funkcii nenaplnil.
Lenže ani Obama nezašiel tak ďaleko ako jeho súčasný nástupca v Bielom dome. Obama zlyhal v Sýrii, ale jeho jadrová dohoda s Iránom dokázala vyvážiť obojstranné záujmy a mala potenciál dosiahnuť mierový modus vivendi s regionálnym iránskym lídrom. Ak by mal Trump záujem o zmenu režimu pre iránsky ľud, nadviazal by na jadrovú dohodu, ktorú v roku 2015 zrušil, nie naopak.
Na mierových riešeniach však zjavne nemá záujem washingtonský bezpečnostný aparát, ako to opisoval už aj spomínaný Barack Obama. Ten ovláda aj mediálnu mašinériu.
Spomínate si ešte na to, ako sme po nedávnych útokoch USA a Izraela na iránske jadrové zariadenia počúvali, že útok bol úspešný a jadrový program nepriateľa zlikvidovaný?
Stupídna vojnová propaganda
Zariadenia na obohacovanie uránu vraj boli úplne zničené. Ak by sme mali vtedajšiu a súčasnú vojnovú propagandu vziať za jeden koniec a veriť obom tvrdeniam, vyplývalo by z toho, že „totálne vybombardovanie“ jadrového programu vlastne urýchlilo iránsky jadrový program o celé desaťročia.
Aktuálny útok je vraj akútnou bezpečnostnou obrannou reakciou na bezprostredné riziko, že Iránci majú bombu za rohom, ako plaší Netanjahu. To nevymyslíš, toho je schopná len tá najstupídnejšia propaganda.
Ak Alí Chameneí z náboženských dôvodov doteraz odmietal jadrovú bombu, to už dnes v Iráne nemusí platiť. Irán má aktuálne viac dôvodov sa o ňu pokúšať ako kedykoľvek predtým. Vojna navyše prinesie vnútornú radikalizáciu režimu.
To sú tie americké kroky údajne smerujúce k slobode, ľudským právam a svetovej bezpečnosti.
Poučenie z blízkovýchodných vojen, na ktorých si Západ na čele s Washingtonom opakovane vylámal zuby, znie, že žiadny tunajší režim nepočúva na sľuby mieru, ľudských práv a demokracie dovezené tankami, pokiaľ dotyčné „spriatelené“ bomby majú za cieľ podriadiť ich krajinu cudziemu vplyvu a moci.
Aktivovanie Rézu Páhlávího, ktorý sa už ohlásil spoza oceána, asi nebude Iráncom po vôli. Už desaťročia pre nich nie je skutočný Iránec, ale zdomácnený Američan. Miestny ľud, akokoľvek sa trápiaci pod čižmou doterajšieho režimu, dobre vie, koho moc a vplyv by ním u seba etablovali. Ak v Iráne existujú dostatočne silné skupiny, ktoré by povalili aktuálny režim, budú bojovať za Irán, nie za Ameriku.
Bývalý český minister zahraničných vecí Ľubomír Zaorálek trefne poznamenal, že Chameneí sa pred útokmi, ktoré zrejme očakával, nešiel schovať, ale čelil im vo svojich priestoroch, akoby sa rozhodol zomrieť ako mučeník, prípadne čeliť útokom so zdvihnutou hlavou. Ajatolláh možno nebol ktovieaký obľúbenec, ale tento prístup má pre Iráncov väčšiu váhu ako u odvekého nepriateľa desaťročia ukrytý utečenec.
Americké ničenie medzinárodného poriadku
USA svojou bezohľadnou vojnovou politikou začali pred štvrťstoročím likvidáciu medzinárodného poriadku a dnes ju len završujú.
Ruský prezident Vladimir Putin je v tomto procese len jednou z medzikapitol – nie jeho úvodom, ani koncom.
Rozvrat medzinárodného poriadku a vláda propagandy vyústili do ďalšej bezduchej kapitoly, ktorou sa špirála vojnového besnenia roztáča do nedozerných rozmerov.
Poučenie pre Slovensko
Pre nás na Slovensku platí, že vo voľbách nikdy nebolo dôležitejšie, aký postoj k našim energetickým záujmom a zahraničnej politike zastávajú kandidujúci politici, ako práve dnes.
Uzavretie Hormuzského úzkeho hrdla, ktorým prúdi pätina globálneho exportu ropy a plynu, bude mať pre naše hospodárstvo katastrofálne následky v kontexte ukrajinského blokovania ďalšieho úzkeho hrdla, ktoré je kľúčové pre naše zásadné energetické potreby.
V tomto konflikte či ťahanici o čo najrýchlejšie obnovenie dodávok ropy cez ropovod Družba bola doteraz pre Európsku komisiu väčším spojencom Ukrajina ako my. Je viac ako zrejmé, že naše záujmy boli doposiaľ Bruselu ukradnuté alebo druhoradé.
K zmene či bruselskej otočke by mohlo dôjsť za nových krízových okolností, ak by sa tok energonosičov pre eskaláciu napätia v oblasti Hormuzského prielivu zastavil na dlhšiu dobu. EÚ by tak zostala na holičkách zastavením prívodu ropy súbežne z dvoch dôležitých tranzitných smerov.
Blízky východ sa od soboty 28. februára 2026 ponoril do ďalšej otvorenej vojenskej konfrontácie. Po 24. februári 2022 je to ďalšia zlá správa pre globálny svet a rana pre medzinárodný poriadok. Vyjadrenie súčasných eurolídrov, ktorí odsúdili iránske odvetné útoky, ktorými Irán reagoval na útok na vlastnú krajinu, pričom toto vyjadrenie nekritizovalo nelegitímny a neodôvodnený vojenský útok zo strany Izraela a USA, je čudné iba zdanlivo. Európski lídri, žijúci vo vlastných pseudohumanistických fantáziách, už dlho nemajú tušenie o skutočných európskych záujmoch.