Izraelský premiér Benjamin Netanjahu prišiel 11. februára do Oválnej pracovne s cieľom udržať amerického prezidenta Donalda Trumpa na ceste smerujúcej ku konfliktu.
Spojené štáty a Izrael už celé týždne tajne pripravovali vojenskú ofenzívu proti Iránu. Trumpova administratíva však nedávno začala s Iráncami vyjednávať o osude ich jadrového programu, čo izraelského lídra znepokojilo – chcel mať istotu, že tieto nové diplomatické snahy nezmaria plány na útok.
Počas takmer trojhodinového stretnutia obaja lídri hovorili o možnostiach vojny, o možných termínoch útoku aj o tom, či by Trump predsa len mohol dosiahnuť dohodu s Iránom, hoci to považovali za málo pravdepodobné.
O niekoľko dní neskôr Trump verejne naznačil, že diplomatickému riešeniu neverí, a rokovania s Iránom označil za roky „rozprávania a rozprávania bez výsledku“.
Keď sa novinári prezidenta Trumpa spýtali, či chce zmenu režimu v Iráne, odpovedal, že „to by zrejme bolo to najlepšie, čo by sa mohlo stať“.
O dva týždne neskôr prezident zatiahol Spojené štáty do vojny. V spolupráci s Izraelom schválil rozsiahlu vojenskú operáciu. Pri masívnom bombardovaní bol zabitý najvyšší iránsky vodca, civilné budovy aj vojenské jadrové zariadenia boli zničené a krajina sa ocitla v chaose.
Násilie sa rozšírilo po celom regióne, pričom (v prvých dňoch) zahynulo šesť amerických vojakov a stovky iránskych civilistov. Trump upozornil, že ďalšie americké obete sú pravdepodobné, keďže USA sa pripravujú na operáciu, ktorá môže trvať celé týždne.
Navonok prezident pôsobil nerozhodne. Striedavo vyhlasoval, že chce s iránskou vládou dosiahnuť dohodu, a vzápätí tvrdil, že ju treba zvrhnúť. O nutnosti vojny sa pritom ani veľmi nesnažil presvedčiť americkú verejnosť. Navyše argumenty, ktoré on a jeho tím predkladali, obsahovali aj nepravdivé tvrdenia o bezprostrednej hrozbe, ktorú mal Irán predstavovať pre Spojené štáty.
V zákulisí však jeho smerovanie k vojne naberalo nezadržateľný spád. Podporovali ho spojenci, ako napríklad izraelský premiér Netanjahu, ktorý ho nabádal na tvrdý úder proti iránskemu teokratickému režimu. Svoju úlohu zohralo aj Trumpovo sebavedomie, posilnené úspešnou operáciou z januára, pri ktorej USA zvrhli venezuelského lídra Nicolása Madura.
Tento opis Trumpovho rozhodnutia spustiť sústavný útok proti Iránu vychádza zo svedectiev ľudí, ktorí mali priamy prístup k zákulisným rokovaniam. Informácie poskytli diplomati z daného regiónu, predstavitelia izraelskej aj americkej administratívy, prezidentovi poradcovia, členovia Kongresu, ako aj experti z obranných a spravodajských zložiek. Takmer všetci hovorili pod podmienkou anonymity, keďže išlo o citlivé rokovania a operačné detaily.
Rozhodnutie USA zaútočiť na Irán bolo pre Netanjahua veľkým víťazstvom. Už celé mesiace naliehal na Trumpa, aby udrel na iránsky režim, ktorý bol podľa neho výrazne oslabený. Ešte počas decembrového stretnutia v Trumpovom sídle Mar-a-Lago na Floride žiadal Netanjahu prezidentov súhlas, aby Izrael v nasledujúcich mesiacoch zasiahol iránske raketové základne.
O dva mesiace neskôr však získal niečo oveľa významnejšie: plnohodnotného partnera vo vojne, ktorej cieľom je zvrhnutie iránskeho vedenia.
Hovorkyňa Bieleho domu Karoline Leavittová v pondelkovom vyhlásení uviedla, že Trump urobil „odvážne rozhodnutie“, keď sa postavil hrozbe, ktorej žiadny predchádzajúci prezident nebol ochotný čeliť.
Len málokto z prezidentovho najbližšieho okruhu otvorene namietal proti vojenskému zásahu. Dokonca aj viceprezident JD Vance, ktorý bol dlhodobo skeptický voči americkým zásahom na Blízkom východe, mal podľa zdrojov počas rokovania v situačnej miestnosti Bieleho domu povedať, že ak sa Spojené štáty rozhodnú zaútočiť na Irán, mali by „udrieť vo veľkom a rýchlo“.
Na tom istom stretnutí Trumpov najvyšší vojenský poradca, predseda Zboru náčelníkov štábov generál Dan Caine, upozornil prezidenta, že vojna môže priniesť výrazné americké straty. O niekoľko dní neskôr však Trump verejne tvrdil, že generál bol oveľa optimistickejší. Na sociálnej sieti Truth Social napísal, že Caine označil akciu proti Iránu za „niečo, čo sa dá ľahko vyhrať“.
Podľa ľudí oboznámených s rokovaniami boli zavádzajúce aj neverejné brífingy pre zákonodarcov. Na stretnutí 24. februára so skupinou známou ako Gang of Eight – teda s lídrami Snemovne reprezentantov a Senátu a predsedami spravodajských výborov – minister zahraničných vecí Marco Rubio ani náznakom nespomenul, že administratíva reálne zvažuje zmenu režimu.
O tri dni neskôr, počas letu prezidentským špeciálom Air Force One na podujatie v texaskom Corpus Christi, Trump vydal rozkaz na rozsiahlu operáciu, ktorá sa mala začať elimináciou najvyššieho iránskeho vodcu.
„Operácia Epic Fury je schválená,“ povedal. „Žiadne prerušovanie. Veľa šťastia.“
Biely dom trval na tom, že diplomatické rokovania s Iránom neboli len divadlom pre verejnosť. Počas posledných týždňov sa však ukázalo, že nikdy neexistoval reálny priestor na dohodu, ktorá by zároveň uspokojila Trumpa, izraelského premiéra Benjamina Netanjahua aj iránske vedenie – ani takú, ktorá by dokázala vojnu odvrátiť na viac ako niekoľko mesiacov.
Rokovania nepriniesli žiadny výsledok, no pre Trumpa mali iný význam: poskytli mu čas na vybudovanie najväčšieho amerického vojenského zoskupenia na Blízkom východe za posledné desaťročia a na prípravu konfliktu, ktorý sám opisoval ako vojnu s „drvivou prevahou a zničujúcou silou“.
V rozhovore pre New York Times prezident povedal, že postupne dospel k presvedčeniu, že Irán mu nikdy neposkytne to, čo požadoval.
„Ku koncu vyjednávaní som si uvedomil, že sa k dohode jednoducho nedopracujeme,“ skonštatoval. „Tak som si povedal: Urobme to.“
Blesková mobilizácia síl
Keď Trump v polovici januára prvýkrát pohrozil útokom na Irán na podporu protivládnych protestov, ktoré vtedy zmietali krajinou, Pentagón nebol pripravený viesť na Blízkom východe dlhotrvajúcu vojnu.
V regióne sa v tom čase nenachádzala ani jedna lietadlová loď. Letky stíhačiek boli stále rozmiestnené v Európe a v Spojených štátoch. Americké základne roztrúsené po Blízkom východe, kde slúži približne 40-tisíc vojakov, mali nedostatočnú protivzdušnú obranu, čo bolo riziko vzhľadom na očakávanú iránsku odvetu.
Na vojenské ťaženie, o ktorom Netanjahu rokoval s Trumpom počas decembrového stretnutia v Mar-a-Lago, nebol pripravený ani Izrael. Potreboval viac času na doplnenie zásob protiraketových striel a na rozmiestnenie batérií protivzdušnej obrany po celej krajine.
Dňa 14. januára Netanjahu zavolal Trumpovi a požiadal ho, aby akýkoľvek útok odložil o niekoľko dní, kým Izrael dokončí svoje obranné prípravy. Trump súhlasil, že počká.
V nasledujúcich týždňoch spolu obaja lídri viackrát telefonovali. Netanjahu sa rozprával aj s viceprezidentom Vanceom, ministrom zahraničných vecí Rubiom a Steveom Witkoffom, hlavným vyjednávačom Bieleho domu pre rokovania s Iránom. Do Washingtonu prileteli aj najvyšší izraelskí vojenskí a spravodajskí predstavitelia a náčelník izraelského generálneho štábu, generálporučík Ejal Zamir, bol v pravidelnom kontakte s veliteľom Centrálneho velenia USA, admirálom Bradom Cooperom.
Koncom januára boli protesty v Iráne brutálne potlačené, no prípravy na vojnu pokračovali. Americká armáda predložila Trumpovi širší zoznam možností, vrátane scenára, v ktorom by americké jednotky uskutočnili priame zásahy na iránskom území.
Dve lietadlové lode a tucet sprievodných plavidiel sa vydali smerom k Blízkemu východu. Pentagón zároveň do oblasti presunul stíhačky, bombardéry, tankovacie lietadlá aj systémy protivzdušnej obrany.
V polovici februára už mali USA pripravené sily schopné viesť niekoľkotýždňovú vojenskú operáciu.
V tom čase Witkoff a Jared Kushner, prezidentov zať, viedli nepriame rokovania o jadrovom programe s Iráncami na Trumpov príkaz.
Administratíva však dávala najavo aj obozretnosť.
Minister zahraničných vecí Marco Rubio 16. februára počas tlačovej konferencie v Budapešti upozornil, že Irán je v konečnom dôsledku riadený radikálnymi šíitskými duchovnými – a práve oni majú posledné slovo pri zásadných rozhodnutiach. „Títo ľudia robia politické rozhodnutia výlučne na základe náboženskej ideológie. Podľa toho sa riadia. Preto je s Iránom také ťažké uzavrieť dohodu.“
Posolstvo bolo jasné: hoci sa rokovania formálne týkali jadrového programu, skutočným cieľom mohla byť zmena režimu.
Významný moment nastal 21. februára, keď Witkoff v rozhovore pre Fox News opísal Trumpovu reakciu na to, že Irán odmieta „nulové obohacovanie“ – teda demontáž kapacity na výrobu jadrového paliva.
Povedal, že prezident nechápe, prečo Irán „nekapituloval“, hoci nechcel použiť práve toto slovo. Podľa neho Trump nerozumel, prečo Irán pod takým tlakom – s takou americkou námornou silou v regióne – nepristúpil na požiadavky USA, ak skutočne tvrdí, že nechce jadrovú zbraň.
Witkoff dodal, že je „ťažké dostať ich do tohto bodu“.
Trumpovi poradcovia si uvedomovali, že prezident vážne zvažuje vojenský zásah. Otázkou už nebolo či, ale v akom rozsahu a s akým cieľom by sa operácia uskutočnila.
Posudzovanie možností
Dňa 18. februára, počas nezvyčajne teplého dňa vo Washingtone, sa v situačnej miestnosti Bieleho domu stretli viceprezident JD Vance, minister zahraničných vecí Marco Rubio, riaditeľ CIA John Ratcliffe, šéfka Bieleho domu Susie Wilesová a prezident Trump, aby prebrali vojenské plány.
Generál Caine na stretnutí predstavil viacero scenárov. Medzi nimi bol obmedzený útok, ktorý by mal Irán dotlačiť k ústupkom v rokovaniach, ale aj rozsiahla operácia s cieľom zvrhnúť vládu. Upozornil, že druhá možnosť nesie vysoké riziko amerických obetí, môže destabilizovať celý región a výrazne vyčerpať zásoby americkej munície.
Pripomenul tiež, že všetky zvažované varianty by boli oveľa náročnejšie než operácia, pri ktorej USA zadržali venezuelského lídra Madura – úspech, ktorý si Trump vykladal ako dôkaz, že podobný zásah by mohol fungovať aj v Iráne.
Joe Holstead, hovorca generála Caina odmietol podrobnosti komentovať, pretože „možnosti a úvahy“, ktoré sa predkladali prezidentovi a ministrovi obrany, sú dôverné.
Vance, ktorý osobne pôsobil skôr proti vojenskému zásahu, argumentoval, že obmedzený útok by bol chybou. Ak sa USA rozhodnú udrieť, podľa neho by mali „ísť naplno a rýchlo“.
Vanceov hovorca sa k tomu odmietol vyjadriť.
Pred stretnutím sa zdalo, že Trump preferuje menší úder, po ktorom by nasledoval väčší, ak by Irán neustúpil v otázke obohacovania uránu. Po diskusii s Vanceom sa však nálada zmenila. V nasledujúcich dňoch sa čoraz viac predstaviteľov prikláňalo k myšlienke, že USA a Izrael by mali cieliť nielen na iránsky raketový a jadrový program, ale aj na samotné vedenie krajiny.
CIA pripravila sériu možných vývojov, ak by bol najvyšší iránsky vodca ajatolláh Alí Chameneí zabitý. Vzhľadom na množstvo premenných bolo ťažké predpovedať, čo by nasledovalo.
Jeden scenár rátal s tým, že Chameneího nahradí ešte tvrdší duchovný vodca, možno ešte odhodlanejší získať jadrovú zbraň. Iný scenár predpokladal povstanie proti vláde, čo však mnohí analytici považovali za málo pravdepodobné vzhľadom na slabosť opozície.
Tretí scenár, ktorý zaujal viacerých predstaviteľov administratívy, predpokladal, že moc by mohla prevziať pragmatickejšia frakcia Revolučných gárd. Formálne by síce zostal pri moci duchovný vodca, ale skutočnú kontrolu by mali títo dôstojníci.
Takýto vývoj by bol dramatickým obratom pre zložku armády, ktorá bola štyri desaťročia pevne protizápadná a úzko prepojená s duchovenským vedením.
Analýza CIA naznačovala, že ak by USA nezasahovali do ekonomických záujmov tejto frakcie – napríklad do jej vplyvu v ropnom sektore – mohla by byť voči USA ústretovejšia. Mohla by dokonca zastaviť jadrový program alebo zamedziť útokom spojeneckých milícií na americké ciele.
CIA to odmietla komentovať.
Len málo ľudí sa stavalo proti vojenskému zásahu. Jednou z výnimiek bol konzervatívny komentátor Tucker Carlson, blízky prezidentov spojenec, ktorý sa s Trumpom za posledný mesiac trikrát stretol v Oválnej pracovni, aby ho od útoku odhovoril.
Upozorňoval na riziká pre amerických vojakov, ceny energií aj vzťahy s arabskými partnermi. Tvrdil, že USA by sa nemali nechať „vmanipulovať Izraelom do pasce“ a že izraelská túžba zaútočiť na Irán je jediným dôvodom, prečo USA vôbec uvažujú o vojne. Naliehal na prezidenta, aby Netanjahua brzdil.
Prezident síce priznal, že rozumie rizikám, no Carlsonovi naznačil, že nemá inú možnosť, než sa pridať k úderu, ktorý Izrael plánuje. Keď Carlson 23. februára napoludnie opustil Biely dom, svojim známym povedal, že Trump je naklonený vojenskej akcii.
Posledný pokus o diplomaciu
Biely dom ignoroval požiadavky niektorých zákonodarcov, aby Trump získal súhlas Kongresu pred spustením vojenskej operácie proti Iránu, a takmer vôbec sa nesnažil presvedčiť Kapitol o nutnosti vojny.
Dňa 24. februára, len niekoľko hodín pred Trumpovým tradičným prejavom o stave únie, sa lídri Kongresu zo skupiny Gang of Eight stretli v zabezpečenej miestnosti v Kapitole, aby sa prostredníctvom videohovoru spojili s Rubiom a Ratcliffom. Obaja sa síce nachádzali len o niekoľko kilometrov ďalej, no bezpečnostné opatrenia pred prejavom im bránili prísť osobne.
Rubio a Ratcliffe hovorili o spravodajských informáciách, ktoré stáli za plánovanými útokmi, o možnom načasovaní a o tom, či by Irán mohol zastaviť obohacovanie uránu na nadchádzajúcich rokovaniach.
Rubio však vôbec nespomenul, že administratíva zvažuje aj operáciu na zmenu režimu.
Tvrdil, že bez ohľadu na to, či zaútočí Izrael alebo USA, Irán odpovie masívnym útokom na americké základne a ambasády. Preto podľa neho dávalo zmysel konať spoločne s Izraelom, keďže konflikt by sa ich tak či tak dotkol. A Izrael, dodal, bol rozhodnutý konať.
Tento argument pôsobil na niektorých demokratov nelogicky. Mali pocit, že administratíva necháva Netanjahua určovať americkú politiku – a že USA tvrdia, že musia zaútočiť, lebo ich vlastné vojenské posilňovanie môže vyprovokovať Irán.
Vo štvrtok, dva dni po prejave o stave únie, odcestovali Witkoff a Kushner do Ženevy na ďalšie kolo rokovaní s iránskym ministrom zahraničných vecí Abbásom Arákčím.
Iránci predstavili sedemstranový plán s navrhovanými úrovňami budúceho jadrového obohacovania, ktoré Witkoffa a Kushnera znepokojili.
Spojené štáty naďalej trvali na „nulovom obohacovaní“ a ponúkli výmenou bezplatné palivo pre civilný program, čo Irán odmietol. Po návrate Witkoff a Kushner informovali Trumpa, že dohoda je nereálna.
V ten istý deň Trump prijal v Oválnej pracovni štyroch republikánskych senátorov, aby s nimi prebral legislatívne otázky. Reč sa nakoniec zvrtla na Irán.
Senátor Lindsey Graham, ktorý dlhodobo podporoval tvrdý postup proti Iránu, povedal, že prezident bol frustrovaný a neveril, že Irán má záujem o dohodu.
„Myslím, že Trump naozaj chcel skúsiť cestu diplomacie, že to bola jeho prvá voľba, a vojenská akcia bola až posledná možnosť,“ uviedol Graham.
Prezidentovi odporučil, aby rokovania zbytočne nenaťahoval.
Graham dodal, že Trump bol spokojný aspoň s tým, že sa o diplomatické riešenie pokúsil.
Niektorí však verili, že diplomacia bola len divadlom pre verejnosť, ktoré bolo od začiatku odsúdené na zánik.
Barbara Leafová, skúsená diplomatka a bývalá námestníčka ministra zahraničných vecí počas vlády Joea Bidena, ktorá dohliadala na politiku Blízkeho východu, uviedla, že Trumpovo smerovanie k vojne bolo zjavné už dávno. Upozornila najmä na to, že počas prebiehajúcich rokovaní Trump do regiónu vyslal druhú útočnú skupinu lietadlových lodí.
Podľa nej to bol jasný signál príprav na vojnu, nie snaha získať väčšiu vyjednávaciu silu. „Nikdy som nepochybovala, že sa rozhodne pre vojenský úder,“ uviedla.
Spravodajský prevrat
USA a Izrael diskutovali o potenciálnom útoku už v stredu, deň pred plánovanými rokovaniami v Ženeve. Biely dom ich posunul na štvrtok večer, aby dal Iránu poslednú šancu vzdať sa obohacovania uránu. Neskôr bol termín opäť posunutý na piatok s cieľom zaútočiť na Teherán pod rúškom tmy.
O konečnom načasovaní však rozhodol mimoriadny spravodajský úspech.
CIA, ktorá detailne sledovala pohyb ajatolláha Alího Chameneího, zistila, že najvyšší vodca bude v sobotu ráno vo svojom rezidenčnom komplexe v centre Teheránu. V tom istom čase sa tam mali stretnúť aj najvyšší civilní a vojenskí predstavitelia krajiny.
CIA tieto informácie posunula Izraelu a obe strany sa rozhodli začať vojnu odvážnym úderom – priamo za bieleho dňa a s cieľom eliminovať najvyššie vedenie (decapitation strike).
Keď Trump letel v piatok popoludní do Corpus Christi, aby predniesol prejav o energetike, vydal oficiálny rozkaz k útoku.
Po pristátí naznačil, že diplomacia zlyhala. Novinárom povedal, že nie je spokojný s priebehom rokovaní a že Irán už desaťročia útočí na Američanov a americké lode.
Hoci mali Iránci dostatok indícií, že Američania sa pripravujú na útok, štyria iránski predstavitelia potvrdili, že nepovažovali za pravdepodobné, že by k nemu došlo počas dňa.
Bola sobota ráno, začiatok pracovného týždňa v Iráne. Deti boli v školách, ľudia cestovali do práce. Účastníci zasadnutia Najvyššej rady národnej bezpečnosti necítili potrebu presunúť sa do podzemných bunkrov či tajných priestorov, ktoré mali byť americkým alebo izraelským špiónom neznáme.
Podľa dostupných informácií Chameneí svojmu blízkemu okruhu povedal, že v prípade vojny by radšej zostal na mieste a stal sa mučeníkom, než aby ho história súdila ako lídra, ktorý sa ukryl.
Bol vo svojej kancelárii v inej časti komplexu, zatiaľ čo sa najvyšší predstavitelia zhromažďovali na rokovanie. Požiadal, aby mu po skončení stretnutia podali správu.
Rakety dopadli krátko po tom, ako sa stretnutie začalo.
Článok pôvodne vyšiel v denníku New York Times. Vychádza so súhlasom redakcie.