Trumpov kľúčový spojenec v Európe
Enfant terrible európskej politiky dokázal prežiť čas izolácie v období, keď Oválnu pracovňu vo Washingtone obýval Joe Biden. Druhé zvolenie Donalda Trumpa však bolo pre Orbána doslova gamechangerom.
Už nebol nevítanou toxickou osobou, ale stal sa vyslovene Trumpovým miláčikom. Pri jeho návšteve v Bielom dome v novembri 2025 americký prezident nešetril chválou a na Orbánovu adresu vyhlásil: „Rešpektujú ho všetci. Niektorí ho majú radi. A môžem vám povedať, že ja to mám dvojito: mám ho rád a plne ho rešpektujem.“
Zatiaľ čo Trump ho obdivuje ako silného muža, JD Vance ho chápe ako možný ideologický vzor pre USA v určitých otázkach, ako napríklad demografia alebo kontrola ideologického smerovania univerzít. Dôležitosť maďarského premiéra v plánoch Trumpovej administratívy nemohla zaznieť otvorenejšie ako pri februárovej návšteve Marca Rubia v Budapešti.
Šéf americkej diplomacie išiel tohto kandidáta otvorene podporiť pred nadchádzajúcimi aprílovými parlamentnými voľbami a vyhlásil: „Prezident Trump je hlboko oddaný vášmu úspechu, pretože váš úspech je aj naším úspechom. (...) Najmä kým ste premiérom a lídrom tejto krajiny vy, je v našom národnom záujme, aby bolo Maďarsko úspešné.“
O tom, že je Orbán koňom Trumpovej administratívy, nemôže nikto pochybovať. Ak v aprílových voľbách zvíťazí, určite sa bude snažiť pomôcť Trumpovi v prestavbe Európy, s ktorou je dlhodobo nespokojný. Ako by teda mala byť Európa pretvorená na obraz hnutia MAGA?
Koniec ilúzií a tvrdý odkaz z USA
Už počas prvého mandátu neskrýval Trump voči Európe opovrhnutie. Hovoril, že tomuto konceptu nerozumie a že neexistujú žiadne spojené európske štáty, ale iba štáty národné. Zo začiatku sa síce snažil viesť dialóg s Emmanuelom Macronom, ktorého považoval za alfa samca, tieto ilúzie sa však veľmi rýchlo rozplynuli.
O osem rokov neskôr sa Trumpov postoj k Európskej únii ešte viac vyhrotil. Počas rokovania, presnejšie povedané, pri oznamovaní ciel na európsky tovar si už nebral servítky a Európsku úniu rovno označil za malú Čínu. Celý európsky projekt a jeho zmysel potom zhrnul takto: „[Európska únia] bola vytvorená preto, aby Spojené štáty ‚odrbala‘ (screw the US).“
Americká administratíva a dokonca aj priamo Elon Musk dnes veľmi otvorene podporujú euroskeptické strany naprieč kontinentom, ako sú AfD, Národné združenie či Reform UK. Tieto partaje sú pre nich skrátka prijateľnejšími partnermi ako súčasné vedenie Európskej únie.
Keď sa zbavíme marketingových skratiek a bitiek na sociálnych sieťach a skúsime sa pozrieť na samotné jadro americkej kritiky, zistíme, že v podstate nejde o konkrétne strany alebo osobnosti, ale o to, akým spôsobom Európa funguje.
Stačí si urobiť prierez poslednými tromi Mníchovskými bezpečnostnými konferenciami, kde dvakrát vystúpil JD Vance a naposledy Marco Rubio. Amerika v Mníchove odkázala Európe úplne jasne: nemá pre ňu zbrane, jej aktuálne elity sú odtrhnuté od reality a Európa sa musí postaviť na vlastné nohy, inak s ňou končí.
Projekt E6: koniec rovnocennosti menších štátov?
Horkou pravdou je, že Európska únia sa ako celok nedá zreformovať. Orbán a ďalší politici to hlásajú už dlhší čas. Teraz však tento odkaz jasne vyslovili aj „noví pokračovatelia americkej hegemónie“.
Možno usudzovať, že aj špičky Európskej únie vidia, že túto realitu už nemôžu ignorovať. Spoločenstvo preto z rukáva vytiahlo koncept dvojrýchlostnej Európy, ktorý teraz dostal konkrétny formát. Zatiaľ čo predtým sa hovorilo skôr o širšom jadre silne proeurópskych krajín so spoločnou menou, dnes tento projekt získal oveľa ostrejšie kontúry.
Nemecký minister financií Lars Klingbeil sa stal hlavnou tvárou celého plánu. Práve on v liste kolegom aj na medzinárodných konferenciách otvorene vyhlásil, že „pokračovať ako doteraz už nie je možné“ a že sa Európska únia ocitla v bode zlomu, v ktorom sa jednotlivé štáty nemôžu ďalej skrývať za svoje národné záujmy.
Projekt E6 by mal po novom združovať iba šesť krajín: Nemecko, Francúzsko, Taliansko, Španielsko, Poľsko a Holandsko. Výber týchto členov je tvrdou ranou pre každého, kto veril v európsku demokratickú kultúru, v ktorej majú svoju váhu všetky štáty, a to aj tie menšie.
Spomínaná šestica disponuje predovšetkým obrovskou ekonomickou mocou, pretože tvorí viac než 70 percent celkového HDP Únie a v novej E6 by žilo zhruba tristo miliónov obyvateľov.
Orbán a Fico túto logiku pochopili oveľa skôr ako väčšina európskych politikov. Bolo im jasné, že v projekte, ako je E6, pre nich nebude miesto, a preto začali hľadať vlastnú stratégiu pre budúcnosť. Ako presne bude vyzerať, to dnes s istotou nevie nikto. Nie je jasné, ako sa zachovajú štáty stojace mimo nového európskeho jadra, aký bude dlhodobý osud eura, ani to, či sa Spojené štáty pod vedením Donalda Trumpa ukážu ako stabilný spojenec.
Jedna vec je zrejmá. Orbán aj Fico Európe pripomínajú tému, ktorú sa snažila dlho odkladať: otázku suverenity. Svet sa totiž môže zmeniť oveľa rýchlejšie, než sú európske inštitúcie schopné reagovať. Štáty, ktoré na túto možnosť nebudú pripravené, potom môžu jedného dňa zistiť, že o svojej budúcnosti už skrátka nerozhodujú.
