Bartho z Konzervatívneho summitu: Nepotrebujeme veľkú, ale autenticky konzervatívnu stranu

Ako vznikla myšlienka usporiadať Konzervatívny samit?

V Spoločenstve Ladislava Hanusa sme popri organizácii Bratislavských Hanusových dní už dlhšie videli potrebu usporiadať niečo, čo by bolo priamo zamerané na politický život a politické otázky a kde by boli pozvaní ľudia, ktorí sú nejakým spôsobom aktívni v politickom živote. Či už ako politici, žurnalisti, alebo zástupcovia občianskeho sektora. Chceli sme vytvoriť miesto, kde by títo ľudia mohli medzi sebou diskutovať na nadstraníckej pôde o dôležitých politických otázkach a zároveň sa tam stretnúť s predstaviteľmi konzervatívneho politického myslenia aj z iných krajín. Tento rok sa ukázalo, že by to bolo organizačne schodné, tak sme sa do toho pustili a sme radi, že sa nám podarilo získať pre spoluprácu aj dvoch partnerov. Jedným z nich je Inštitút Rodina a druhým je Univerzita Collegium Intermarium vo Varšave.

Samit bude určený len pre Slovákov alebo aj pre ľudí z iných krajín?

Jednotliví rečníci, ktorí budú vystupovať v paneloch, sú z rôznych krajín, nielen zo Slovenska. Ale publikum bude slovenské.

Ako sa na samit dá dostať?

Konzervatívny samit je na pozvánky. Po skončení podujatia by sme však chceli nahrávky z jednotlivých panelov zverejniť na internete. Samit budú tiež pokrývať viaceré médiá. Pokiaľ viem, Štandard chystá denný špeciál z podujatia a niekoľko rozhovorov, takže čitatelia Štandardu sa všetko podstatné dozvedia. 

V akom stave sú podľa vás konzervatívci na Slovensku a v Európe?

Pokiaľ uvažujeme o tradičných konzervatívnych témach, teda o konzervatívnom pohľade na svet a na rodinu, nejaké konzervatívne chápanie kultúrnych a morálnych otázok, tak si myslím, že v klasických západných krajinách veľké konzervatívne strany tieto pozície do veľkej miery opustili. Buď ich opustili úplne, alebo pre nich nehrajú žiadnu úlohu. Na Slovensku, ale aj v ďalších krajinách strednej a východnej Európy či krajinách bývalého východného bloku, je to o niečo lepšie. Tu sa konzervatívnym stranám podarilo udržať si autentický konzervatívny profil. Nikde to, samozrejme, nie je ideálne. Aj u nás, na Slovensku, sa potýkame s tým, že konzervatívni politici sa dokážu ku konzervatívnym postojom prihlásiť, ale často nie sú takí dôrazní, ako by sme si želali.

Čím sa môžeme inšpirovať od iných krajín?

Keď sa pozrieme na Poľsko a Maďarsko, ktoré sa snažia konzervatívnu agendu aj konzekventne presadzovať, tak je to určite podpora rodín s deťmi, aby mohli mnohodetné rodiny dobre žiť a mať adekvátnu štátnu podporu. Ale je to aj podpora prenasledovaných kresťanov vo svete či otvorenejšie, verejné hlásenie sa ku kresťanským koreňom Európy. No zároveň, v akejsi metarovine, sú konzervatívci v Poľsku, Maďarsku, ale aj v Česku akoby odvážnejší v tom, že sa dokážu ráznejšie zastať svojich hodnôt, aj keď to znamená, že sa dostanú do nepriazne liberálnych elít, alebo do sporu so smermi prevažujúcimi v Európskej únii. Toto podľa mňa konzervatívnym politikom na Slovensku trochu chýba. Samozrejme, vo všetkom je dôležité udržať si rovnováhu a netreba chcieť byť za každú cenu asystémový. No toto nám dlhodobo v dejinách chýba – stáť si za svojím, aj keď to nemá až takú veľkú obľubu u mocnejších európskych predstaviteľov.

Vidíte okrem historických dôvodov aj nejaké ďalšie, pre ktoré sa naši konzervatívci nevedia, alebo aj nechcú postaviť hlavnému európskemu prúdu?

Odpoveď na túto otázku by si asi vyžadovala hlbšiu analýzu, no povedal by som, že aj štruktúra politickej scény je u nás iná ako v okolitých krajinách.

Čo tým myslíte?

U nás sa na rozdiel od Poľska či Maďarska ľavicové strany doposiaľ nikdy nepúšťali do otvorene progresívnej politiky, čo bolo v Poľsku, ale aj v Maďarsku do veľkej miery iné. A ako reakcia na to tam vznikli veľké celonárodné konzervatívne strany, ktoré sa voči tomu vyhraňovali. U nás však bola SDĽ viac centristická. Rovnako ako Smer, pri ktorom to môžeme vidieť ešte viac, keďže to bola strana, ktorá sa popri svojom sociálnom programe snažila orientovať aj na konzervatívno-národného, vidieckeho voliča. Naproti tomu, tie naozaj konzervatívne strany, ktoré nadväzujú aj na dedičstvo podzemnej cirkvi a snažia sa nadviazať aj na dedičstvo európskeho konzervativizmu, sa po páde komunizmu sústredili na boj proti nacionalistickej demagógii či na boj proti Mečiarovi, čo, samozrejme, malo svoje opodstatnenie a bolo to správne vo svojej dobe, len napokon sa to vyvinulo tak, že ostali akoby obmedzené len na „katolícku kaviareň“ a nedokázali osloviť širšie vrstvy. A tiež sa preto medzi konzervatívnymi politikmi rozšíril názor, že si priateľov z nekatolíckej kaviarne nemôžu pohnevať, čo má tiež svoje veľké nevýhody.

Takže u nás nevznikla veľká konzervatívna strana, lebo nemala jasného nepriateľa?

Čiastočne áno. U nás bol nosný boj proti Mečiarovi a predznačilo to aj ďalší vývoj a dodnes sa z toho odvodzujú politické prúdy.

Z toho spoločného boja konzervatívcov a liberálov proti korupcii vyplynul aj fenomén takzvaných radikálnych a umiernených konzervatívcov. Súhlasíte s tým, že naši konzervatívci by sa mali tlačiť do stredu, alebo je to chyba?

Treba si vedieť zachovať vernosť princípov a vedieť sa za ne aj rázne postaviť. Nevidel som až tak do vnútorných straníckych procesov, ktoré prebiehali v KDH. No zdá sa mi, že v istom momente tam nastala trochu nešťastná nálada, keď si začali hovoriť, že by nemali byť príliš radikálni a mali by sa snažiť skôr dávať najavo, že nechcú „tlačiť na pílu“. Ukázalo sa však, že toto nebola taktika, ktorá by KDH pomohla. Liberáli si veľmi cieľavedome idú za svojím, a tým ukazujú aj konzervatívcom, že ak chceme trochu viac zamiešať karty v politike, mali by sme tiež cieľavedome presadzovať a chrániť konzervatívne hodnoty.

Nevylučoval by som, že za určitých okolností je správne, aby boli konzervatívci spoločne s liberálmi či progresivistami v jednej koalícii. Do nejakej miery to vidíme dnes, bolo to prítomné aj v Dzurindových koalíciách. No za druhej Dzurindovej vlády, v ktorej bolo KDH ešte s politikmi ako Vladimír Palko a František Mikloško, sa im darilo lepšie zachovať si vyvážený postoj. Vedeli povedať dobre, sme ochotní ísť do vládnej koalície aj s týmito, lebo nie je žiadna lepšia alternatíva, no zároveň v tej koalícii taktiež dávať jasne najavo, že stoja za svojimi hodnotami, a to nie len tými ekonomickými či v oblasti vnútornej bezpečnosti, ale aj v hodnotových témach či etických otázkach.

Takže okrem štrukturálnych podmienok je ďalším bodom, ktorý špecifikuje slovenských konzervatívcov to, že u nich došlo k zmene v tom, že už nie sú tak ochotní postaviť sa za konzervatívne postoje?

Zdá sa mi, že áno. Často sa to tak stáva.

Dajú sa dnes na Slovensku vyhrať voľby s konzervatívnymi hodnotami?

Pri tom, ako je u nás narysovaná štruktúra politickej scény, môže veľmi ťažko vyhranená konzervatívna politická strana vyhrať voľby. To by tu muselo prísť k skutočne veľkému premiešaniu a reštrukturalizácii. Teda, že ľavica by sa výrazne progresivizovala a vidiecki či národno-konzervatívne zmýšľajúci voliči by sa spojili s „mestskou konzervatívnou kaviarňou“ a vytvorila by sa konzervatívna strana, ktorá by zahŕňala všetky tieto skupiny. To by malo istotne svoje plusy, ale zas na druhej strane, nie je to nevyhnutnosť a jediná možnosť, ako robiť konzervatívnu politiku. Svoje opodstatnenie môže mať aj menšia konzervatívna strana, ktorá robí dobrú opozičnú politiku a keď je vo vláde, tak dokáže dobrým spôsobom presadzovať svoje ciele a napomáhať ochrane klasických konzervatívnych hodnôt.

Nemáme sa teda snažiť vytvoriť veľkú konzervatívnu stranu?

Snažil by som sa vyhnúť spoliehaniu sa na to, že treba byť hlavne vo veľkej, silnej strane. Skôr treba dbať o to, aby sme pracovali na svojich cieľoch, byť jasne čitateľný a solídny v tom, aké hodnoty zastávame. Ak sa nejakým spôsobom podarí tejto strane rásť a získavať nejaké ďalšie voličské vrstvy, tak to bude plus, ale nepovedal by som, že cieľom má byť snaha stať sa najsilnejšou stranou. S tým sa totiž spája riziko, že tá strana nebude autenticky konzervatívna a bude mať tendencie ustupovať zo svojich hodnôt, aby si udržala svoje mocenské pozície.

V súčasnosti máme na Slovensku naratív, že je dobré, keď máme konzervatívcov vo viacerých stranách, lebo tak môžu byť bariérou proti progresivizmu na viacerých frontoch. Je toto dobrá stratégia?

Môj sklon je skôr zastať sa klasických konzervatívnych strán, akou môže byť napríklad KDH. Je dobré, že aj v dnešnej vládnej koalícii sú konzervatívni politici v rôznych stranách, ako napríklad KÚ, a nechcel by som ich prácu nijako zhadzovať. Zároveň však vidíme, že na koaličnej rade chýba strana, pri ktorej by bolo jasné, že jednotne stojí za konzervatívnymi hodnotami a toto je jej priorita. Vo všetkých stranách (s výnimkou SaS) sú konzervatívci pomiešaní s liberálmi, čo ich tlačí skôr k neutralite. Myslím si, že by bolo dobré, ak by aj konzervatívci mali stranu, ktorá ich reprezentuje, rovnako ako majú liberáli stranu SaS. Nechcem však tvrdiť, že každý, kto nie je v takejto strane, je nevyhnutne zlý. Aj na toto môžu mať politici svoje nevyhnutné dôvody, ale som presvedčený o potrebe jednotnej konzervatívnej strany, ktorá by zastupovala konzervatívcov na koaličnej rade.

Kto je podľa vás vzorom pre konzervatívnych politikov?

Často sa ako vzory pre konzervatívcov predkladajú Margaret Tatcherová alebo Ronald Reagan, čo sú určite dobré vzory. No ja by som menoval aj Konrada Adenauera, ktorý bol zakladateľ a prvý predseda nemeckej CDU a snažil sa Európske spoločenstvo, ktoré vtedy vznikalo, budovať v kresťanskom duchu, čo aj viacerými silnými gestami dával najavo. V otázkach rodiny, manželstva či života, ktoré sú dnes kontroverzné, stál na strane konzervatívcov. Tu by niekto mohol namietať, že o tom sa vtedy neviedli veľké spory. Ale o čom sa viedli spory, bol vzťah k politickému systému a k myšlienke socializmu. V tom čase bol socializmus akoby progresivizmom vtedajšej doby. Mnohým sa zdal ako cool reakcia na malomeštiacky spôsob života a mal aj sympatizantov medzi kultúrnymi elitami. A mnohí aj v Západnom Nemecku sa vyslovili za spoluprácu a dohodu aj so socialistami, aj s komunistami, aby sa vytvorilo spoločné Nemecko na báze nejakej spoločnej dohody všetkých, aby s tým súhlasil aj Západ, aj Sovietsky zväz. Hovorilo sa, že aj v záujme vyrovnania sa s fašizmom bude dobré, ak sa nájde spoločná reč aj so socialistami a komunistami. A myslím, že na to mal Konrad Adenauer veľmi dobrú odpoveď, keď to odmietal a tvrdil, že nemožno budovať jednotu Nemecka bez jasného politického a hodnotového ukotvenia, ktoré videl v kresťanstve a v klasických hodnotách Západu. To je jeho veľký odkaz.