Molčanov: Keď sa pozeráme na čínske reálie, vidíme vždy len špičku ľadovca, pričom to gro zostáva skryté a nikdy nie je ani vyslovené. Medzi najväčšie herné firmy na svete patrí čínska spoločnosť Tencent. To, čo sa okolo hier v Číne deje, možno tiež chápať ako súčasť nátlaku na ňu a ďalšie čínske technologické firmy, ktoré vstúpili na newyorskú burzu, kde získali západných, predovšetkým amerických investorov. To sa režimu nepáči. Ak teda zatlačí na hráča, vyplašia tým aj tieto firmy a ich potenciálnych investorov. Takýto postup je úplne v súlade s nacionalistickým konceptom a vôbec naratívom čínskej vlády. Ďalšou vecou je, že počítačové hry a závislosť od nich sú v čínskom verejnom priestore veľká téma. Každý, kto bol v Číne aspoň pár mesiacov, si všimol tie obrovské hráčske brlohy, kde sa schádzajú mladí ľudia, ktorí už len tým, že nič nerobia, idú proti tlaku všeobecne zdieľanej mentality. Nie sú produktívni, nechce sa im pracovať v rozšírenom systéme 996 (od deviatej do deviatej, šesť dní v [týždni, pozn. red.], zaobstarať si auto, splodiť tri deti, byť ideálnymi, poslušnými občanmi.
Hála: Príčiny týchto krokov sú komplexné. Týkajú sa počítačových firiem, mladej generácie, online kultúry, propagandy... Komplexný je tiež Si Ťin-pchingov ideál spoločenskej premeny, slovo komplexnosť je obľúbený výraz generálneho tajomníka. To, že kroky komunistickej strany Číny nachádzajú určitú podporu v západných populistických kruhoch, je z istého hľadiska logické. Tá predstava ideálneho občana komunistickej Číny niekomu môže pripadať blízka "tradičným hodnotám". Väčšina takýchto "tradičných hodnôt", často nominálne protichodných, či už ide o "revolučné ideály", "ázijské hodnoty", alebo "tradičné západné hodnoty" dnešných populistov, nápadne pripomína protestantské hodnoty Maxa Webera – usilovnosť, vzdelanie, odriekanie a podobne, na ktorých je založený americký kapitalizmus, proste občianske cnosti, ktoré umožnili vznik kapitalizmu a nástup modernosti, súčasne však padajú za obeť uvoľnenosti moderného životného štýlu.
Predstava hráčov počítačových hier ako v praktickom živote nepoužiteľných bytostí, ktoré len márnia svoj čas, je aj na Západe – predovšetkým medzi staršou generáciou – celkom rozšírená. Odráža tento stereotyp aspoň v niečom realitu?
Tran: Porovnávať v tomto ohľade Západ a Čínu je zložité, pretože čínsky herný trh sa od západného veľmi líši. Je výraznejšie orientovaný na hry pre mobilné telefóny. Iný je aj charakter, dizajn tých hier, často majú blízko až k hazardu. Na Západe sa hrajú stratégie, strieľačky, príbehové hry a podobne. Najrozšírenejšie hry v Číne sú podobné japonskému modelu, ktorému sa hovorí gachi, orientovanému na zberateľstvo, sú koncipované tak, aby človek neustále zbieral nejaké postavy, predmety a podobne, platia za nich peniazmi, aj keď hry samé sú zadarmo. To, že človek je povzbudzovaný, aby donekonečna niečo zbieral, aby si rozširoval zbierku, môže podporovať závislosť. Tento typ hier sa v poslednom čase častejšie objavuje aj na Západe.
Je pre režim možné účinne kontrolovať, či sa skutočne dodržiavajú nariadenia, že hrať sa bude len cez víkend medzi ôsmou a deviatou večer?
Hajný: To je otázka. Asi pred rokom či dvoma vyšlo nariadenie, podľa ktorého musí byť každý online hráč na portáloch zaregistrovaný pod vlastnou identitou. Na druhej strane sa môže diať, že sa niekto prihlási napríklad pod identitou svojho rodiča alebo strýka.
Tran: To nariadenie sa veľmi obchádzalo. Pred niekoľkými mesiacmi však práve spoločnosť Tencent zmenila proces prihlasovania, kde je nutná aj identifikácia tváre, čo je pre deti a mladých ľudí ďalšia prekážka v tom, aby sa k hraniu vôbec dostali.
Hajný: A len ešte k tomu pozitívnemu ohlasu čínskych opatrení v niektorých kruhoch na Západe, o ktorom hovoril Martin Hála. Mňa vôbec neprekvapuje a neprekvapilo by ma ani, keby sa niečo podobné niekto snažil presadiť aj v západných krajinách. Z komunikácie s rodičmi ľudí, s ktorými pracujem, súdim, že by to u nich malo veľkú podporu. Predpokladám, že v Číne to je podobné. Samozrejme, to je však zlý postup, ktorý vlastne nič nerieši.
Molčanov: V Číne je normálne, že centrálna vláda vydáva nariadenia, ktoré sa dotýkajú pomerne jednoducho definovaných veľkých skupín ľudí, napríklad podľa vekových kategórií. Svojím spôsobom to zapadá do fungovania čínskych rodín, ktoré je tiež prísne hierarchické, ak to preženiem, môže to pripomínať pomery v slovenských rodinách ešte v devätnástom storočí. Rozhoduje jeden, ostatní sa musia podriadiť. V Číne existujú odvykacie kliniky prakticky na všetko vrátane homosexuality. Sú to strašné zariadenia, pripomínajú väzenia, s deťmi v nich nikto nepracuje, nie je tam žiadny psychológ. A do týchto "kliník" posielajú svojich potomkov sami rodičia, ktorí za ich pobyt tiež platia skutočne veľké peniaze. Nesprávajú sa tak len preto, že deti sú pre nich "sociálne poistenie", pretože v Číne v podstate nie sú dôchodky a počíta sa s tým, že o seniorov sa postarajú ich potomkovia. V DNA každého Číňana je zakotvené presvedčenie, že vo svojom živote musí dosiahnuť väčšie bohatstvo než jeho rodičia. Musíte byť lepší a bohatší, aby ste splatili starostlivosť, ktorú vám zaistili vaši rodičia, a zaplatili všetko, čo sa od vás ako hlavy rodiny očakáva. Pretože v Číne je bohatstvo chápané predovšetkým ako nástroj ochrany pred nestabilitou vonkajška, zbohatnete a môžete sa vďaka tomu uzavrieť pred nižším svetom.
Hajný: Ten postup je zlý, či už sa čínsky režim bojí, že mu dorastá generácia "nepoužiteľných" ľudí, ktorí sa chcú len bezducho baviť, alebo to nariadenie odráža nejaký dopyt zo strany čínskych rodín a obavy o psychické zdravie mladých Číňanov. Predstavitelia režimu tiež tvrdia, že konajú na základe prosieb zdola. Pokiaľ však v tej krajine hrajú desiatky miliónov ľudí napríklad osem, desať hodín denne počítačové hry, majú k tomu nejaké dôvody. Tie ale zákaz nezmení. Zjednodušene povedané, na problém nadmerného hrania alebo závislosti sa môžeme pozerať dvoma pohľadmi. Ten prvý hľadá príčinu skôr v dispozíciách jednotlivca, sociálnych a psychologických faktoroch, rodinnej i osobnej histórii. Druhou metrikou k závislosti prispievajú vlastnosti tej látky alebo média, od ktorého je človek závislý. Tá hra, v našom prípade, môže byť vytvorená tak, aby bola zábavná a vyvolávala závislosť – podobne ako hazard. V reáli potom hrá úlohu oboje. Ale aj keby platilo, že len z päťdesiatich percent sa mladí Číňania stávajú závislými od počítačových hier tiež preto, že sú v živote frustrovaní, cítia sa osamelí, v školách sú vystavení enormnému tlaku a podobne, tak vládou nariadené obmedzenia situáciu neriešia. Dotýka sa len časti príčin, pre ktoré sa ľudia do závislosti dostávajú. Domnievam sa, že čínske deti si cestu k hraniu rovnako nájdu. Ak sa niekto chce zbaviť závislosti, abstinencia sama o sebe bohužiaľ vždy nestačí, aj keď je dôležitá. Vyžaduje si to tiež psychoterapiu, osvojenie nových návykov, sociálnych zručností a podobne.
Viet povedal, že v Číne populárne hry majú blízko k hazardu. Hazard je – možno stereotypne – považovaný za "čínsku neresť".
Molčanov: Samozrejme. Súčasťou čínskej mentality je veľká záľuba v hrách a v stávkach. Množstvo peňazí, ktoré preteká ročne kasínami v Macau, dosahuje desiatky miliárd dolárov. Macao má niekoľkonásobne vyšší obrat ako Las Vegas. Ich klientelou sú takmer výhradne hráči z kontinentálnej Číny, často sa tam perú peniaze alebo sa vyvážajú mimo ČĽR. Čínska polícia má tiež prístup ku kamerovým systémom tých kasín, kontroluje predovšetkým, aby sa v nich príliš často neobjavovali vyšší stranícki predstavitelia.
Obraz ideológie súčasnej Číny, ktorý vykresľuje táto debata, je hlboko protirečivý. Na jednej strane je štátom podporovaná ambícia byť produktívny a bohatnúť. Na druhej je návrat k maoistickým koreňom, komunistickej utópii, rovnostárstvu.
Hála: Ten rozpor skutočne existuje a je si ho vedomý aj Si Ťin-pching, ktorý prišiel so sloganom Dvojakosť, čo sa nedá poprieť. Myslí to tak, že Maovu éru pravoverného komunizmu nie je možné kritizovať z pozícií toho, čo prišlo po nej, teda uvoľňovanie a otváranie dverí pre kapitalizmus pod vedením Teng Siao-pchinga, a naopak. Tieto dve tendencie sa podľa súčasného vedenia navzájom nevylučujú a je potrebné ich syntetizovať, čo by mala priniesť práve Si Ťin-pchingova "nová éra". Maova revolučná línia bola podľa Si Ťin-pchinga správna, ale v jeho dobe nebolo možné niektoré z tých "pôvodných ideálov" technicky realizovať, ako napríklad centrálne riadenie ekonomiky alebo centralizovanú kontrolu spoločnosti. Tá údajne správna politika, pre ktorú v tej dobe ešte len nevyrástli podmienky, viedla na konci kultúrnej revolúcie k rozvratu komunistického štátu, takže to musel zachrániť Teng. Pomery zvoľnil, niektorým ľuďom umožnil, aby "zbohatli ako prví", naštartoval dnešnú prosperitu. Ale aj to rozvoľnenie podľa dnešného režimu zašlo príliš ďaleko, všade samá korupcia, ľudí sú nedisciplinovaní. Takže je potrebné sa vrátiť k revolučným ideálom, ale na kvalitatívne novej úrovni, vďaka technológiám, ktoré umožňujú takúto kontrolu, ktorá tradičným strážením alebo centrálnym plánovaním nebola uskutočniteľná.
Molčanov: A v rámci tej snahy o rovnomernejšie rozdelenie bohatstva teraz režim zakročuje proti tým najbohatším, jednotlivcom i firmám ako Alibaba, Tencent, súkromným poisťovacím gigantom, realitným magnátom. Deje sa tak napríklad pod rúškom boja proti monopolom, proti neoprávnenému obohacovaniu sa na účet štátu a podobne. Výraznou prioritou čínskeho vedenia tiež je, aby v krajine nevznikli firmy typu Google alebo Facebook, aby súkromné firmy nemali nástroje, ktoré by politické vedenie už nemohlo stopercentne kontrolovať. Čínske vedenie v podstate rieši dilemy vlastné všetkým spoločnostiam, ktoré povstali z revolúcie: napätie medzi slobodou jednotlivca a ideálom rovnosti. V čínskej civilizácii tento tlak existuje dlhodobo. Veľmi zjednodušene povedané – jednotlivec sám osebe neznamená nič, hodnotu má len ako súčasť celku, napríklad rodiny, pre ktorú pracuje. Na toto nadväzuje dnešný režim svojím ideálom produktívneho človeka, vojaka a podobne. Mladá generácia ale už túto predstavu toľko nezdieľa a tomu spoločenskému nátlaku ticho vzdoruje, na sociálnych sieťach napríklad používa výrazy, ktorých význam môže unikať kontrole režimu. Na sociálnych sieťach koluje napríklad termín 躺平 (tchang-pching), ktorý by som preložil ako "ľahnúť si na chrbát" a ktorý vyjadruje postoj mladšej generácie, ktorá nechce pracovať celý život v systéme 996, nechce plodiť dostatok detí, aby sa demografický vývoj zvrátil podľa predstáv režimu. Tiež by na tých potomkov ťažko zarábali v situácii, keď meter štvorcový bytu v Pekingu stojí v prepočte 340-tisíc korún [približne 13-tisíc eur, pozn. red.], deťom je potrebné platiť škôlku, školu, doučovanie. Všetci Číňania túžia, aby ich deti chodili do súkromných škôl.
Hála: Od minulého mesiaca je obľúbený slogan Zbohatnúť spoločne, ktorý znamená, že po ére, keď "niektorí ľudia zbohatli prví", by sa Čína mala vrátiť k "pôvodnému ideálu" majetkovej rovnosti. A firmy ako Tencent to vnímajú, začali dávať obrovské sumy na charitu. V dôsledku tohto obnoveného akcentu na majetkovú rovnosť sa vedie aj útok na celebrity, ktorým sa vymeriavajú obrovské dane, a aj ony tiež akosi preventívne dávajú veľké peniaze na dobročinné účely. Dá sa čakať, že tlak na majetkovú rovnosť sa bude zosilňovať.
Nemôžu však podobné kroky ako zákaz hier časť ľudí režimu ďalej odcudziť, prípadne ich posunúť k niečomu, čo by sa vzdialene podobalo odporu?
Hajný: Dokážem si predstaviť, že tie hráčske komunity môžu byť paradoxne silné v apatii a nezáujmu o okolitý svet. Zo Západu poznáme príklad podobných komunít na Reddite, ktoré dnes dokážu ovplyvniť vývoj na burze.
Molčanov: Ak niekomu zoberiete to, od čoho je až závislý, bude sa, samozrejme, snažiť si to obstarať inak. Ale všeobecne – väčšine čínskej populácie vyhovuje, keď je vláda silná. Ľuďom prekáža korupcia, ktorú okolo seba vidia, a ďalšie veci. Majú však strach zo slabej vlády. Táto obava sprevádza čínske vlády od založenia cisárstva pred dvetisíc rokmi. Strach z toho, že sa krajina rozpadne a nastane bezvládie, v ktorom moc v každom kraji pre seba urve ten, kto zrovna bude mať najviac ozbrojencov. A túto obavu zdieľajú aj obyčajní Číňania.
V tom prípade sa dá pochopiť, že čínsky rodič prepadá panike, keď vidí potomka tráviť čas hraním, rezignovať na spoločenské väzby a podobne. Ako odstrašujúci príklad im môžu poslúžiť tí známi japonskí hikikomori, ktorí trávia život pri počítačoch a odmietajú opustiť byt.
Hajný: Nerád vidím, keď sa hráčska komunita vyložene stigmatizuje. To, že človek niekoľko hodín denne hrá, neznamená, že je od toho závislý, ani to, že mu v živote nič iné nezostáva, že nie je schopný fungovať v normálnom svete. Zároveň však niektoré výskumy dokazujú, že množstvo času pri online hrách je nepriamo úmerné počtu sociálnych kontaktov v skutočnom svete. Nedá sa však presne určiť, čo je príčina a čo následok. Niekto možno hrá preto, že je osamelý. Nedostatok sociálnych kontaktov tým však ďalej prehlbuje.
Tran: Niekoľko tých takzvaných hikikomori som spoznal, skutočne to sú ľudia, ktorí žijú v totálnej izolácii a trpia sociálnou fóbiou, žijú v byte u rodičov, hrajú hry, čítajú mangu alebo sa pozerajú na anime. Nedostali sa však do toho stavu preto, že veľa hrali počítačové hry. Tí, ktorých som poznal, zažili napríklad šikanovanie. Alebo psychicky nezvládli tlak svojich rodičov. Japonsko je tiež strašne súťaživé, pokiaľ ide o vzdelanie, akonáhle dieťa nedosahuje také výsledky, aké chce rodič, dostane sa do problémov. Na stredných školách sa verejne vyvesujú výsledky testov, ktoré sa uskutočňujú pravidelne. A ak je niekto trochu pomalší alebo horšie zvláda stresové situácie, môže ho to dohnať až k tomu, že sa postupne uzavrie, do školy chodiť prestane a už len konzumuje populárnu kultúru.
Molčanov: Čínska spoločnosť je v zásade konzervatívna. Navyše, veľa starších ľudí, ktorí chcú mať zo svojich detí či vnukov architektov a inžinierov, nemohla pre kultúrnu revolúciu dokončiť školu. Takže tu hrá úlohu aj ambícia dorovnať prostredníctvom potomkov tento deficit. Čínski rodičia sú posadnutí vzdelaním; aj keď majú málo, snažia sa deťom zaplatiť aspoň večerné doučovanie, ktoré, mimochodom, vláda nedávno zakázala ako prejav neprípustného elitárstva. Firma Tencent, na ktorú teraz režim tlačí, mimochodom prevádzkovala aj online vzdelávanie, ktoré pre chudobnejších ľudí mohlo predstavovať alternatívu k súkromným školám, ktoré je pre nich nedostupné. Starší Číňania, ktorí nedoštudovali, si pre to často pripadajú menejcenní. Sedemdesiat percent ľudí v Číne nedokončilo strednú školu, čo ovplyvňuje aj bežnú politiku, aj preto majú v Číne pozitívny ohlas najrôznejšie silácke gestá. Keď taký ambiciózny rodič vidí svoje dieťa, že neštuduje, ulieva sa, po desiatej večer pre neho musí ísť do hráčskeho brlohu, tak ho vezme a nechá ho zavrieť do odvykacieho zariadenia, kde bude zamknuté v cele. Bude veriť, že tam z neho tú závislosť nejako vymlátia, a bude presvedčený, že sa zachoval ako správny čínsky rodič.
Tran: To nie je len čínske špecifikum, platí to asi pre celú juhovýchodnú Áziu. Moji rodičia pochádzajú zo severného Vietnamu, narodili sa za vojny, nemohli získať kvalitné formálne vzdelanie. Bol som pre nich tragický prípad, pretože som od detstva rád hral. V kontraste ku mne mohli vnímať moju sestru, ktorá vyštudovala dve vysoké školy, zatiaľ čo ja som sa len hral. Znepokojilo ich, keď som o hrách začal písať. Až keď videli, že sa dokážem uživiť, tak ich to trochu upokojilo. Ale trvalo to dlho, často mi hranie zakazovali, brali mi klávesnicu a myš a podobne. Ale aj v tejto situácii bolo vidieť, že zakazovanie nefunguje. Proste som si tú klávesnicu a myš niekde požičal, keď boli rodičia preč, zaliezol som do izby a hral som rovnako. Myslím si, že nejako podobne sa budú správať aj tí čínski hráči, nájdu si cestu.
Rozhovor pôvodne vyšiel na portáli Echo. Vychádza so súhlasom redakcie.
