Invázia na Ukrajinu vo februári 2022 aj dnešné debaty o možnej vojne s Iránom majú jednu spoločnú vlastnosť: obe boli dlho očakávané a zároveň považované za nepravdepodobné. Politici, analytici aj verejnosť vedeli, že možnosť útoku existuje, napriek tomu prevládala viera, že k nemu nakoniec nedôjde.
Keď však k invázii dôjde, vzniká silné pokušenie považovať ju za bod zlomu, náhly predel, ktorý delí dejiny na „pred“ a „po“. V skutočnosti je to takmer vždy naopak.
Vojny sa nezačínajú v jeden deň. Sú vyústením dlhého reťazca rozhodnutí, strategických kalkulácií a geopolitických posunov. Vojny sa takmer nikdy nezačínajú prekvapivo. Napriek tomu väčšina sveta tvrdí, že ich nečakala.
Bod nula invázie v tomto zmysle neexistuje. To, čo sa javí ako náhly výbuch násilia, je v skutočnosti posledný článok procesu, ktorý sa často začal o mnoho rokov skôr. A v prípade Iránu musíme siahnuť veľmi do minulosti.
Dlhá cesta k bodu varu
Korene súčasného stretu nesiahajú do posledných týždňov, ale o takmer pol storočia späť. Od islamskej revolúcie v roku 1979 sa Washington netajil snahou nový teokratický a ostro protiamerický režim v Teheráne izolovať či zvrhnúť.
Bola to práve americká administratíva, kto v osemdesiatych rokoch minulého storočia pragmaticky vyzbrojoval a podporoval vtedajšieho irackého lídra Saddáma Husajna v ničivej vojne proti Iránu s cieľom mladú islamskú republiku vyčerpať.
Fakt, že sa z tohto prominentného klienta Washingtonu stal o dve dekády neskôr cieľ americkej invázie s finálnou zastávkou na bagdadskom popravisku, je, mimochodom, oným druhom amerického priateľstva, z ktorého by si dnešní spojenci v regióne, a to predovšetkým Kurdi, mali vziať ponaučenie.
K tejto snahe sa od konca osemdesiatych rokov pridružil vytrvalý tlak zo strany Izraela. Tel Aviv pôvodne argumentoval iránskou podporou medzinárodného terorizmu, ale postupom času sa ťažisko izraelského lobingu za preventívny úder presunulo k hrozbe, ktorá by mohla zmeniť mapu Blízkeho východu: k iránskemu jadrovému programu.
Táto izraelská a americká obava nevznikla vo vákuu, ale odrážala reálnu asymetrickú stratégiu Teheránu. Irán, plne si vedomý svojej konvenčnej vojenskej slabosti a medzinárodnej izolácie, vybudoval počas dekád takzvanú Os odporu (Axis of Resistance) – sofistikovanú sieť proxy milícií a teroristických organizácií tiahnucu sa od libanonského Hizballáhu cez palestínsky Hamas, iracké frakcie až po jemenských húsíov. Nešlo pritom o lacnú záležitosť.
Podľa oficiálnych odhadov amerického ministerstva zahraničia z roku 2020 posielal Irán len samotnému Hizballáhu zhruba 700 miliónov dolárov ročne, zatiaľ čo ročná podpora palestínskych skupín vrátane Hamasu a Islamského džihádu dosahovala ďalších 100 miliónov dolárov.
Masívnym financovaním a dodávkami zbraní si Teherán síce vytvoril predsunutý obranný val, ktorým projektoval silu ďaleko za svoje hranice, ale zároveň tým fatálne podkopával vlastnú vnútornú stabilitu.
Pre iránskych občanov, ťažko skúšaných ekonomickými sankciami, sa nepriehľadné a často skorumpované odvádzanie obrovských finančných súm do zahraničných milícií stalo oprávneným zdrojom hlbokej frustrácie.
Práve plytvanie štátnym bohatstvom na tieto zástupné vojny bolo jedným z kľúčových motívov, ktoré v posledných rokoch opakovane vyhnali do ulíc davy demonštrantov. Zatiaľ čo pre teheránsky režim išlo o chladne pragmatický nástroj, ako držať konflikt mimo vlastného územia, pre Izrael a sunnitské mocnosti na Blízkom východe predstavovala táto vytrvalá asymetrická kampaň štrukturálnu bezpečnostnú hrozbu. A práve tá v ich strategickom uvažovaní dlhodobo ospravedlňovala nutnosť preventívneho úderu priamo na „hlavu chobotnice“.
Napriek tomu dekády platilo nepísané pravidlo zdržanlivosti. Všetci americkí prezidenti pred Donaldom Trumpom – od Georga Busha staršieho cez Baracka Obamu až po Joea Bidena – silnému volaniu po priamej vojenskej konfrontácii odolali. Dôvodom nebola sympatia voči režimu, ale pragmatická kalkulácia a počúvanie vlastných spravodajských a vojenských špičiek.
Pentagón aj CIA si boli vedomé, že Irán nie je Irak a invázia by rozpútala regionálne peklo. Zásadnú úlohu tu zohrali samotné spravodajské služby. Hoci odhady z roku 2005 predpokladali aktívnu snahu Teheránu o získanie jadrovej bomby, prelomová správa Národnej spravodajskej rady (National Intelligence Estimate) z decembra 2007 s názvom Iran: Nuclear Intentions and Capabilities tento pohľad zrevidovala.
Americká spravodajská komunita v nej s vysokou mierou istoty konštatovala, že Irán svoj tajný program na vývoj samotnej jadrovej zbrane na jeseň 2003 zastavil. Tento záver, ktorý tajné služby interne potvrdili aj v roku 2009, poskytol predchádzajúcim administratívam argumentačný štít, ako politické tlaky na preventívny vojenský zásah odraziť.
Krehká regionálna rovnováha
Existoval však ešte jeden, rýdzo pragmatický dôvod, prečo sa zničujúcej invázii do Iránu vyhnúť. Blízky východ je historicky sudom pušného prachu, ktorého relatívna stabilita vždy závisela od krehkej alchýmie rovnováhy síl.
Len čo v tomto regionálnom ekosystéme získa jedna zo strán absolútnu hegemóniu, nevyhnutne ju využije na realizáciu svojich maximálnych cieľov. Fatálne oslabenie Iránu by znamenalo bezprecedentné posilnenie izraelskej regionálnej pozície.
V takomto geopolitickom vákuu by sa mohli naplno prebudiť maximalistické územné ambície, ktoré sa v časti izraelskej politickej scény pravidelne vracajú. Že nejde len o okrajovú teológiu, ukázal koncom februára priamo Trumpov veľvyslanec v Izraeli Mike Huckabee.
Ten verejne podporil koncept „Veľkého Izraela“ operujúci s biblickými hranicami od Nílu po Eufrat, keď vyhlásil, že by „bolo v poriadku, keby si to Izrael vzal celé“. Pre arabských spojencov Washingtonu je to ten najdesivejší možný signál o tom, ako by mohol vyzerať región úplne zbavený iránskej protiváhy.
Udržiavanie Iránu v chode, doplnené občasnou snahou o opatrné uvoľňovanie sankcií, tak pre predchádzajúcich amerických prezidentov predstavovalo elegantné strategické zadné vrátka. Bola to diplomatická možnosť, ako nenápadne, ale pevne povedať izraelskému volaniu po vojne „nie“.
Otvorené odmietnutie Tel Avivu či verejné spochybnenie „železnej aliancie“ medzi USA a Izraelom by totiž znamenalo politickú samovraždu, ktorú si v domácom washingtonskom prostredí nemohol dovoliť žiadny z nedávnych obyvateľov Bieleho domu.
Koniec statusu quo a jadrový paradox
Príchod Donalda Trumpa do Bieleho domu však tento krehký status quo rozbil. Úplne nepokryte sa totiž priklonil na stranu Izraela, čo ešte počas svojho prvého volebného obdobia demonštroval historicky bezprecedentným krokom: presunom americkej ambasády z Tel Avivu do Jeruzalema.
Prvým skutočným geopolitickým zlomom vo vzťahoch medzi Washingtonom a Teheránom potom bolo jeho rozhodnutie z roku 2018: jednostranne odstúpiť od medzinárodnej jadrovej dohody (JCPOA). Tento krok odistil špirálu napätia, ktorá v januári 2020 vyvrcholila americkým dronovým útokom a likvidáciou kľúčového iránskeho stratéga, generála Kásema Solejmáního.
Počas svojho druhého mandátu Donald Trump spustil operáciu Epic Fury. Prezident, ktorý chcel Nobelovu cenu za mier a dlhodobo kritizoval americké „nekonečné vojny“, sa tak ocitol v paradoxnej úlohe ďalšieho lídra USA, ktorý namiesto ich ukončenia otvoril nový konflikt.
V tomto zmysle nie je súčasná eskalácia výnimkou, ale skôr pokračovaním dlhej tradície americkej politiky na Blízkom východe, kde sa snaha o stabilitu opakovane mení na ďalšie kolo konfrontácií.
Americké invázie a zásahy po celom svete majú často spoločnú jednu vec. Prvotné efektné využitie sily za pomoci technologických noviniek ohromí nepriateľa. Je to skoro až divadelné predstavenie, ktoré má všetkých ďalších potenciálnych nepriateľov Ameriky odradiť. Odkaz je viac ako skrytý.
Po tomto efektnom začiatku sa však ukazuje najväčšia slabina amerického plánu. Chýba stratégia na udržateľný rozvoj danej krajiny. Tá sa potom prejavuje vo fatálnych chybách a v kontradikciách danej operácie.
Príklad z prebiehajúcej ofenzívy hovorí za všetko. Washington ako hlavný casus belli svojho útoku oprášil argument hroziacej iránskej jadrovej zbrane. Pritom hneď v prvých hodinách operácie zlikvidoval najvyššieho vodcu, ajatolláha Alího Chameneího.
Bol to však práve on, kto pred rokmi uvalil na jadrový zbrojný program záväznú fatvu, v ktorej výslovne zakázal vývoj a použitie zbraní hromadného ničenia ako nezlučiteľné s islamom. Bola to práve táto teologická brzda, o ktorú sa pri triezvom hodnotení iránskych úmyslov opierali predchádzajúce americké administratívy aj západné tajné služby.
Smrťou jej autora však táto fatva v islamskej právnej a náboženskej tradícii de facto zaniká. V existenciálnom boji o holé prežitie štátu sa nový najvyšší vodca už týmto limitom určite viazať nebude. Snaha vybombardovať Iránu z rúk jadrovú hrozbu tak nakoniec môže byť tým jediným krokom, ktorý ju s konečnou platnosťou stvorí.