Novú dynamiku získal tento proces najmä počas administratívy Joea Bidena. V komuniké zo samitu NATO v Bruseli 14. júna 2021 sa opäť objavil záväzok, že Ukrajina sa stane členom Aliancie. O niekoľko mesiacov neskôr 10. novembra 2021 Spojené štáty a Ukrajina podpísali chartu o strategickom partnerstve, ktorá znovu potvrdila podporu Washingtonu pre budúce členstvo Kyjeva v NATO.
Výzvy ruských predstaviteľov, aby nedošlo k rozšíreniu Aliancie na východ, zostali bez odozvy.
Európa podporila pokračovanie vojny
Napätie medzi Moskvou a Západom tak postupne eskalovalo až do februára 2022, keď Rusko spustilo plnohodnotnú inváziu.
Už na jar 2022 sa však konali rokovania medzi Moskvou a Kyjevom, ktoré mali viesť k mieru. Podľa medializovaných informácií tomu vtedy zabránil vtedajší britský premiér Boris Johnson, ktorý pricestoval do Kyjeva, aby tamojším predstaviteľom vysvetlil, že Putin je vojnový zločinec, s ktorým sa nerokuje, a žiadna dohoda nebude.
Mimochodom, sprevádzal ho aj investor Christopher Harborne, ktorý má majetkové podiely v zbrojárskych firmách, dodáva ukrajinskej armáde drony a robotické systémy a Johnsonovi po odchode z úradu poslal milión libier.
Dôsledkom ochoty Západu podporiť pokračovanie bojov s vidinou porážky Ruska je dnes opotrebovacia vojna, v ktorej Ukrajina ťahá aj s vojenskou podporou spojencov za kratší koniec. Nepriateľské vojská kontrolujú pätinu jej územia a návrat k hraniciam spred roka 2014 sa javí ako čoraz menej realistický scenár.
Tento trend sa začal naplno prejavovať po tom, ako sa USA stiahli z podpory vojny. Najskôr symbolicky, keď členstvo Ukrajiny postupne vypadlo zo záverečných vyhlásení samitov NATO. A neskôr aj finančne, keď pod vedením Donalda Trumpa pochopili, že želané víťazstvo Ukrajiny nenastane a jej podpora je nerentabilná, takže tam prestali pumpovať zbrane zadarmo.
Európske štáty spravili presný opak a prevzali na seba väčšie záväzky. Cez iniciatívu PURL platia Spojeným štátom za vojenskú techniku a tie ju potom dodajú Ukrajine.
Dvojakú stratégiu Západu sme pri Ukrajine videli aj uplynulé mesiace, keď sa prezident USA Donald Trump aktívne pokúšal vyrokovať mier. Viackrát vyhlásil, že Ukrajina ťahá za kratší koniec a mala by sa vzdať určitej časti územia.
Naopak, Európa trvá na územnej celistvosti napadnutého štátu, čo je najväčšia prekážka dohody. Zašlo to až tak ďaleko, že politikov starého kontinentu nepozývali na rokovania, takže si vymohli paralelné schôdzky. Žiadne však zatiaľ nepriniesli výsledok.
Rozdiel v prístupe sa postupne neprejavuje len medzi Spojenými štátmi a Európou, ale čoraz výraznejšie aj v rámci samotnej Európskej únie.
Nejednotná EÚ
Rastúce rozpočtové potreby Ukrajiny musí po stiahnutí sa Spojených štátov sanovať starý kontinent. Európska vojenská pomoc vzrástla vlani o 67 percent nad priemer rokov 2022 až 2024, zatiaľ čo nevojenská pomoc vzrástla o 59 percent. Stále to však nestačí na plné kompenzovanie zastavenej podpory zo strany USA.
Členské štáty postupne dávajú najavo, že nejaký typ podpory je už červená línia. Napríklad využitie približne 90 miliárd eur zo zmrazených ruských aktív na pomoc Ukrajine vetovali Belgicko, Slovensko a Maďarsko.
Taký istý balík, ale už európskych peňazí, aktuálne blokuje Maďarsko pre nefunkčný ropovod Družba. Európania hľadajú cestu, ako toto veto obísť, a prehovárajú Slovensko, aby sa nepridalo k takejto stratégii.
Neochota prezidenta Volodymyra Zelenského pustiť k ropovodu kontrolnú misiu spôsobuje, že Ukrajine sa okrem členstva v NATO vzďaľuje aj integrácia do EÚ. Slovenský premiér Robert Fico sa pre nefungujúce ropné potrubie pohráva s myšlienkou stopnúť rozšírenie bloku.
Hlad, dlh a bezpečnostné hrozby
V stratégii Západu integrovať Ukrajinu do politických a bezpečnostných blokov vznikajú trhliny.
Zatiaľ čo Európa pchá napadnutému štátu do káps peniaze a zadlžuje sa, ten ich podľa zistení protikorupčných úradov NABU a SAPO zneužíva v hodnote stoviek miliónov eur – od káuz v štátnej energetike až po korupčné schémy pri nákupe dronov pre ukrajinskú armádu.
Dosahy vojny na Ukrajinu a spojencov nie sú len ekonomické. Pre zablokovanú dopravu cez Čierne more čelia štáty Vyšehradskej štvorky dovozu lacnejších ukrajinských poľnohospodárskych produktov, ktoré ničia lokálnych pestovateľov.
Teda z poľnohospodárskych kapacít, ktoré Ukrajine ešte zostali. Ide totiž o najzamínovanejší štát na svete, ktorý po zničení priehrady Kachovka stratil najväčší zavlažovací systém v Európe a na zhruba 40 percentách jeho celkovej poľnohospodárskej plochy sa bojuje.
Emisie oxidu uhličitého z vojenských aktivít, degradácia pôdy, znečistenie vody, požiare a nelegálny výrub lesov spôsobujú na Ukrajine ďalšie veľké environmentálne škody. Obnova môže trvať aj desaťročia.
Nemenej vážne dôsledky zasahujú ukrajinskú spoločnosť, z ktorej sa stáva „krajina vdov a sirôt“. Od začiatku vojny s Ruskom stratila Ukrajina približne desať miliónov ľudí a pôrodnosť klesla pod jedno dieťa na ženu. Mladí ľudia (do 35 rokov) teraz tvoria 56 percent utečencov.
Čím dlhšie vojna potrvá, tým sa zmenšuje ich chuť vrátiť sa. Už teraz tak v pesimistickom scenári plánuje urobiť len 23 percent utečencov. To môže zásadne oslabiť budúcu obnovu krajiny a prehĺbiť nedostatok pracovnej sily.
Hoci by teda mier Ukrajine pomohol a mala by mu ísť naproti, skončením bojov sa pre ňu nezačnú omnoho ľahšie časy – obnova krajiny s oslabenou ekonomikou, demografiou aj infraštruktúrou nebude vôbec jednoduchá.
