Vojna v Líbyi bola ukážkovým príkladom toho, ako západné mocnosti dokážu veľmi tvrdo zasahovať do diania v iných krajinách bez toho, že by mali pripravený plán. A navyše ešte v okamihu, keď sa počas diplomatických rokovaní tvária ako partneri hľadajúci kompromis, aby vzápätí udreli s plnou vojenskou silou. Líbya je pomníkom toho, ako neriešiť krízy v týchto komplikovaných krajinách.
Izolovaná diktatúra
Muammar Kaddáfí vykazoval hneď niekoľko podobností s teheránskym režimom. Išlo o dlhodobú nadvládu nad Líbyou, ktorá trvala bez prerušenia 42 rokov. Vládol pevnou rukou s veľmi silným ideologickým podtextom socialistického panarabizmu, pričom sa pod pláštikom ľudovosti skrýval veľmi tvrdý represívny aparát.
Rovnako ako v prípade Iránu, aj je Líbya krajinou mimoriadne bohatou na ropu. Kaddáfí sa pritom neštítil využívať toto štátne bohatstvo na podporu teroristických akcií.
Najznámejšia z nich je aféra Lockerbie. Let Pan Am 103 ukončil bombový útok, pri ktorom sa lietadlo Boeing 747 zrútilo 21. decembra 1988. Odvtedy sa Líbya ocitla v hlbokej medzinárodnej izolácii. Kaddáfí tak roky budoval svoje špecifické politické zriadenie v pozícii globálneho vyvrheľa. Paradoxom celej situácie je fakt, že Kaddáfímu sa nakoniec stal osudným proces normalizácie na medzinárodnej úrovni.
Cena za diplomatické roztápanie ľadov
Zlom prišiel v roku 2003. Kaddáfí, zjavne znepokojený americkou inváziou do Iraku a pádom Saddáma Husajna, pragmaticky oznámil koniec svojho programu vývoja zbraní hromadného ničenia a súhlasil s odškodnením rodín obetí z Lockerbie.
Toto nečakané diplomatické „roztápanie“ vyvrcholilo v lete 2007, keď Líbya po dlhých rokovaniach prepustila bulharské zdravotné sestry, ktoré režim predtým odsúdil na smrť za údajné šírenie vírusu HIV. Zásadnú úlohu v tomto diplomatickom prelome vtedy zohral Paríž.
Pre vtedajšieho francúzskeho prezidenta Nicolasa Sarkozyho predstavoval Kaddáfího návrat do medzinárodného spoločenstva obrovskú príležitosť. Motivácia Elyzejského paláca bola dvojaká: geopolitická aj rýdzo ekonomická.
Sarkozy chcel Líbyu zapojiť do svojho nového regionálneho projektu Únia pre Stredozemie a zabezpečiť si spoluprácu Tripolisu pri zadržiavaní africkej migrácie. Predovšetkým však Paríž vetril lukratívne zákazky. Krajinu s obrovskými ropnými príjmami bolo nutné po rokoch izolácie masívne modernizovať.
Pre francúzsky priemysel to znamenalo vidinu miliardových kontraktov na obnovu infraštruktúry, predaj stíhačiek Rafale či dokonca výstavbu jadrových reaktorov na civilné účely.
Fatálne parížske objatie
Táto účelová snaha o rýchle začlenenie líbyjského vodcu do západných štruktúr vyvrcholila v decembri 2007 bezprecedentnou štátnou návštevou vo Francúzsku. Kaddáfí si vtedy za tichého, hoci rozpačitého súhlasu francúzskej diplomacie postavil svoj tradičný beduínsky stan priamo v záhradách štátneho sídla Hôtel de Marigny, len pár krokov od Elyzejského paláca.
Západ sa v tom momente domnieval, že si nevyspytateľného diktátora ekonomickými sľubmi natrvalo pripútal. V skutočnosti sa však za oponou tohto diplomatického divadla roztáčala špirála zákerného lobingu, bratovražedného boja francúzskych firiem a nenaplnených očakávaní.
Francúzsko z očakávaných kontraktov nezískalo takmer nič a zatrpknutosť z tohto fiaska sa o štyri roky neskôr stala jedným z hnacích motorov vojenskej intervencie, ktorá Kaddáfího režim definitívne zmietla.
Brutálny epilóg jednej diktatúry
Keď vo februári 2011 vypuklo v Líbyi ľudové povstanie, Kaddáfí spočiatku veril, že ho ľahko potlačí. Marcová vojenská intervencia medzinárodných síl však radikálne prepísala pomer síl a oblasť pod kontrolou režimu sa začala rýchlo zmenšovať. Hoci sa líbyjský vodca pokúsil o zúfalú protiofenzívu a na okamih dokázal časť strateného územia dobyť späť, letné mesiace priniesli definitívny vojenský zlom.
Dňa 23. augusta 2011 padla do rúk povstalcov samotná pevnosť Báb al-Azízíja, dlhoročný symbol a nervové centrum Kaddáfího absolútnej moci. Diktátor z nej však stihol utiecť. V tom období už nečelil iba postupujúcim milíciám, ale aj medzinárodnej justícii. Zatykač vydaný Medzinárodným trestným súdom za zločiny proti ľudskosti mu s konečnou platnosťou odrezal akúkoľvek mysliteľnú cestu do exilu.
Záverečné dejstvo sa odohralo 20. októbra 2011 a malo k usporiadanému súdnemu tribunálu ďaleko. Muž, ktorý krajine nepretržite vládol viac ako štyri dekády a hral zložitý geopolitický šach so svetovými veľmocami, bol chytený skupinou povstalcov, brutálne zlynčovaný a na mieste zastrelený.
Kaddáfího smrť nielenže potupne ukončila jednu éru, ale zároveň fungovala ako výstrel zo štartovacej pištole pre novú občiansku vojnu, do ktorej sa Líbya – náhle zbavená svojho ústredného tmeliaceho prvku – vzápätí prepadla.
Geopolitické vákuum a víťazstvo pragmatizmu
Odstránenie Muammara Kaddáfího tak v plnej nahote odhalilo najväčšiu slabinu moderných medzinárodných intervencií. Západná koalícia síce dokázala vojensky zničiť doterajší režim, ale úplne jej chýbal strategický plán na deň potom a nemala pripraveného spoľahlivého politického partnera, ktorý by dokázal krajinu stabilizovať.
Namiesto cesty k demokracii sa Líbya okamžite prepadla do chronického chaosu a vzniknuté geopolitické vákuum rýchlo vyplnili iní aktéri.
Rozdelená krajina a noví aktéri
Krajina sa postupne rozštiepila na niekoľko súperiacich mocenských centier a premenila sa na priestor zástupného konfliktu regionálnych i globálnych mocností. Na západe sa etablovala vláda v Tripolise, ktorá svoju existenciu udržala predovšetkým vďaka rozhodujúcej vojenskej intervencii Turecka v roku 2020.
Ankara tu získala nielen významný politický vplyv, ale aj strategické postavenie vo východnom Stredomorí a prístup k energetickým projektom. Na východe krajiny medzitým upevnil svoju moc maršal Chalífa Haftar, ktorého sily dlhodobo podporujú Egypt, Spojené arabské emiráty a Rusko.
Do líbyjskej rovnice sa zároveň výrazne premietlo aj Taliansko, ktoré sa snaží udržať historické ekonomické väzby na krajinu a prostredníctvom energetickej spoločnosti ENI si zachováva kľúčovú úlohu v ťažbe ropy a plynu. Rím zároveň pragmaticky využíva svoj vplyv v Tripolise na rokovanie o dohodách o obmedzení migračných tokov cez centrálne Stredomorie.
Líbya sa tak namiesto demokratického experimentu stala arénou geopolitického súperenia, v ktorej európske štáty postupne stratili iniciatívu a rozhodujúci vplyv prevzali regionálne mocnosti. Západná intervencia, ktorá mala otvoriť cestu k politickej stabilite, tak paradoxne vytvorila priestor pre nových hráčov, ktorí dnes určujú bezpečnostnú aj energetickú rovnováhu v celej oblasti.