Dňa 7. októbra sa začala spojenecká invázia do Afganistanu rozsiahlym vzdušným útokom na výcvikové tábory al-Káidy i mestá Kábul, Džalalabád a Kandahár. Mnohí miestni mali ešte v živej pamäti 10-ročnú vojnu spojenú so sovietskou inváziou do krajiny v decembri 1979.
Týždeň po začiatku operácie Trvalá sloboda Taliban naliehal na USA, aby zastavili bombardovanie a predložili dôkazy o bin Ládinovej vine. „Nie je potrebné viesť rozpravu o nevine alebo vine. Vieme, že je vinný,“ reagoval Bush. Bin Ládinovu smrť svetu oznámil Bushov nástupca Barack Obama 2. mája 2011 po tom, ako vodcu al-Káidy v Pakistane vystopoval a pri zásahu zabil tým amerických Navy SEALS. Jeho zabitie – podobne ako samotná invázia do Afganistanu – sa ani na Západe nezaobišlo bez kritiky.
Bilancia
Už v decembri 2001 Taliban stratil kontrolu nad krajinou. V septembri 2014 NATO nadobro ukončilo operáciu Trvalá sloboda a začalo operáciu Rozhodná podpora, v rámci ktorej mali alianční vojaci nie bojovať, ale radiť a viesť výcvik Afgancov, ochotných podieľať sa na správe krajiny bez Talibanu. Dňa 29. februára 2020 prezident Donald Trump a predstavitelia Talibanu podpísali v katarskej Dauhe mierovú dohodu, v ktorej sa USA zaviazali trvalo stiahnuť z krajiny v roku 2021.
V máji 2021 začali krajiny NATO na čele s USA sťahovať svoje sily z krajiny. Poslední americkí vojaci spolu s veľvyslancom odleteli v noci z 30. na 31. augusta, teda dva týždne po tom, ako sa hlavného mesta Kábul bez boja zmocnil Taliban, čím narušil pôvodné plány Joea Bidena udržať Kábul symbolicky aspoň do 11. septembra 2021. Celá invázia a financovanie okupačných síl stáli Washington takmer dva bilióny eur a viac ako 2 300 padlých Američanov. Dovedna však na oboch stranách konfliktu zahynulo viac než 64-tisíc vojakov a ozbrojených ľudí, pričom straty medzi civilným obyvateľstvom presiahli hranicu 110-tisíc.
Nemálo prostriedkov venoval Biely dom v Afganistane do takzvaného budovania národa a jeho stabilného a demokratického štátu. Pod americkým dohľadom sa tak veľmi pomaly začalo utvárať občianske povedomie, ktoré by v budúcnosti mohlo viesť k vzniku afganského vlastenectva, stojaceho nad etnickými, politickými, náboženskými a kmeňovými rozdielmi medzi jednotlivými časťami obyvateľstva krajiny.
Prekážkou pri budovaní moderného národa a štátu však bola silne skorumpovaná štátna správa. Ľudia afganský štát, s ktorým ich mal spájať pocit spolupatričnosti, chápali iba ako dočasný jav spojený s okupačnou mocou. Američania zároveň pri budovaní národa a štátu nekládli dostatočný dôraz na potrebu zohľadnenia miestnych politických, sociálnych a kultúrnych podmienok, v neposlednom rade napríklad pestrej jazykovej mapy Afganistanu.
Okupačná správa sa snažila v spolupráci s domácimi predstaviteľmi zaviesť západné modely demokracie, správy štátu a bezpečnostných zložiek. Tieto modely však boli v ostrom protiklade k tradičnej štruktúre afganskej spoločnosti, stáročiami utváranej v duchu kmeňových spoločenstiev, čo bolo vážnou a očividne neprekonateľnou prekážkou naplnenia amerického zámeru. Pre opätovné obsadenie krajiny Talibanom napokon tak či onak všetky snahy v tomto smere vyšli navnivoč.
Premárnená príležitosť
Ešte v máji 2014 Obama oznámil, že chce nadobro stiahnuť sily z krajiny. Hoci sa jeho plány nenaplnili, odbornej verejnosti aj špičkám americkej armády a politiky bolo jasné, že skôr či neskôr k stiahnutiu jednotiek z Afganistanu dôjde. Na vznik a prevádzku Západu lojálnych afganských národných bezpečnostných síl tak USA minuli v prepočte viac ako 77 miliárd eur. Nádejali sa, že po ich odchode udržia pri živote štátne zriadenie naklonené Bielemu domu.
Pár mesiacov po začiatku sťahovania aliančných vojakov sa však armáda afganskej vlády rozpadla. Taliban sa tak zmocnil nielen miest, ktoré mu afganská armáda prenechala nezriedka bez odporu, ale aj množstva zbraní či vrtuľníkov, ktoré afganskej armáde dodali Američania. Okrem ústupu a dezercií bolo časté aj prebehovanie príslušníkov bývalých vládnych síl pod zástavy Talibanu, ktorý vojakom sľuboval plat a beztrestnosť.
Afganská armáda bola podľa amerického vzoru budovaná na Obamov popud. Cieľom bolo vytvoriť ozbrojené sily, ktoré v krajine udržia spojenecký režim aj po odchode inváznych síl. Dňa 13. augusta 2021 New York Times uštipačne napísal, že nehľadiac na vložené prostriedky a čas, táto afganská armáda zanikne skôr, ako z krajiny odletí posledný Američan. Dva dni nato skutočne zanikli aj posledné jednotky armády, keď Taliban obsadil Kábul.
„Americkí vojaci by nikdy nemali bojovať a umierať vo vojne, v ktorej afganské jednotky samy nechcú bojovať. Minuli sme viac než tri bilióny dolárov, vycvičili sme 300-tisíc afganských vojakov, výborne sme vybavili armádu väčšiu než armády niektorých našich spojencov v NATO. Dali sme im všetko, čo potrebovali. Platili sme ich mzdy, platili sme údržbu ich letectva, ktoré Taliban ani nemá. Nemá žiadne letectvo. Poskytovali sme im vzdušnú podporu. Dali sme im veľkú šancu rozhodnúť o svojej vlastnej budúcnosti. Čo im však už nedokážeme poskytnúť, je vôľa za tú budúcnosť bojovať,“ vyhlásil prezident Joe Biden deň po dobytí Kábulu.
Odborník z politického inštitútu CNA, ktorý pôsobil ako poradca amerického ústredného velenia CENTCOM a medzinárodných síl pod vedením USA v Afganistane Jonathan Schroden vysvetlil, že mnohí Afganci sa do armády hlásili s cieľom zárobku, a nie preto, že by skutočne chceli v prípade nutnosti bojovať proti Talibanu, ktorí bol síce omnoho horšie vystrojený a vyzbrojený, avšak niekoľkonásobne prevyšoval vládne vojsko v oblasti odhodlania a motivácie.
Inštruktori, ktorí boli zodpovední za výcvik afganskej armády, ešte v roku 2019 varovali, že Afganci pripravovaní na obranu krajiny pred Talibanom sú nekompetentní a nemotivovaní. Hoci teda zázraky vo Washingtone nikto nečakal, rýchlosť, s akou afganská armáda – čierna diera na americké peniaze – zanikla, šokovala aj mnohých skeptikov. Američania pri budovaní afganskej armády zlyhali na plnej čiare. Ich afganské ťaženie sa preto nemohlo skončiť inak ako porážkou.
