V Srebrenici je už trestné popierať genocídu. Mesto navštívil Erdogan

Parlament srb­skej en­tity v Bosne, ktorá si hovorí „Republika Srpska“, bles­ko­vo pri­jal protizákon, ktorý ustanovuje presný opak – v týchto končinách hrozí za tvr­denie, že v Srebrenici sa páchala genocída, do piatich ro­kov vä­ze­nia. Prostoreký Dodik už stihol zákon vysokého predstaviteľa OSN porušiť. V rodnom jazyku, zrozumiteľnom aj pre nás, to po­vedal takto: „Istina je jedna, ge­nocida nije bi­lo.“

Teoreticky ho mali zatknúť. Doteraz sa nič nestalo.

Inzko, Lajčákov nástupca si šiel za svojím

Inzko, ktorý pri odchode vyvolal konflikt, je môj krajan. Ra­kús­kemu diplomatovi sa nedá vyčítať, že by sa na Balkáne ne­orien­to­val. Ako príslušník slovinskej menšiny v Rakúsku je etnický Slo­van, okrem iného pôsobí ako popredný funk­cio­nár korutánskych Slovincov, štu­doval srbochorvátčinu i ruš­ti­nu a keďže do slovinčiny pre­ložil niekoľko esejí Václava Havla, zrejme si poradí aj s češti­nou. Pro­blém teda nebude v znalostiach, ale v povahe.

Tento 72-ročný elegán pôsobí často cholericky a arogantne. Je záhadou, pre­čo medzi­ná­rod­né spoločenstvo až päťkrát predĺžilo práve Inzkovi dvojročný man­dát. Jeho predchodcovia boli radi, keď to moh­li zbaliť. Inzkov priamy predchodca Miro­slav Laj­čák vy­držal v Sarajeve len rok a pol, potom išiel radšej robiť Robertovi Fi­co­vi ministra za­hraničných vecí. Predtým stihol zistiť, „že po­li­tic­ké in­šti­tú­cie v Bosne a Hercegovine nefungujú“.

Kým Lajčák využíval svoje ob­rovské právo­mo­ci opatrne, Inzko šiel na to ináč, zvlášť s po­li­tic­kým vedením Republiky srpskej bol dlhodobo na nožoch. Jeho bez­pre­cedentný krok pri odchode je sporný aj preto, lebo zastrelenie pri­bližne osemtisíc bos­niackych mužov a chlapcov v júli 1995 síce vedú na úrovní OSN a na med­zi­ná­rod­nom trestnom súde v Haagu ako genocídu, inak však o tom stále neexistuje konsenzus. Stačí si pozrieť články na Wikipédii – ohavný zločin figuruje vo všetkých svetových jazy­koch ako Srebrenický ma­saker.

Inzko sa dnes už venuje len korutánskym Slovincom. Posielam krajanovi dve otázky, on odpovedá ešte v noci tohto istého dňa. Bývalý vysoký predstaviteľ v Bosne obhajuje svoj jednostranne vyhlásený zákon dávnejším rozhodnutím Európskej únie, „Coun­cil Fra­me­work De­cision 2008/913/JHA z 28. novembra 2008, ktoré bolo jednohlasne prijaté členskými štátmi EÚ“. Vtedy ešte úradoval v Sarajeve Lajčák.

Na otázku, či neurobil Bosne medvediu službu a neposilnil nacionalistov, mi napísal: „Zákon bol počas desiatich rokov opakovane predkladaný ako draft v BH parlamente [v parlamente Bosny a Hercegoviny, pozn. red.], nikdy však nebol prijatý. Medzitým zosilnela glorifikácia vojnových zločincov. Posledný pokus, aby boli anulované vyznamenania pre právoplatne odsúdených vojnových zločincov, ktorí boli odsúdení za vojnové zločiny, som z mojej strany podnikol v liste z 27. januára 2021. Namiesto toho, aby boli vyznamenania anulované, boli potvrdené. Nakoniec bol Ratko Mladić 8. júna 2021 právoplatne odsúdený. Dozrel čas na zmeny trestného zákona. Reakcie boli predvídateľné, ale konal som striktne podľa svojho svedomia.“

Mesto s navždy prekliatym menom

Najprv som sa zastavil na predmestí Potočari. Odkedy som tu bol prvý raz, pamätný park zložený z bielych hrobových stél sa sprofesionalizoval. Pred vchodom predávali medzitým už 17 kníh o Srebrenici, všetky napísané jedným miestnym autorom. Pri vchode bola požičovňa ženských šatiek, pod otvorenou strechou sa modlili moslimovia a moslimky na pripravených kobercoch. Parkovisko bolo plné, prichádzali a odchádzali rodiny so zahalenými ženami. Rozsiahly pamätný park vyžaroval vážnosť a dôstojnosť moslimského pútnického centra. Zápisy do knihy návštev siahajú do júna. Dlho som hľadal, ale nikto v knihe nespomenul Inzkov svojvoľný čin ani pojem genocída.

Návštevníci pamätného parku nešli priamo do Srebrenice. Mestečko leží v úzkom údolí. Cesta na kopci, smerom hore k pravoslávnemu kostolu sa končila v húštine, schodisko z kostola dole v neprívetivých černiciach. Všimol som si veľký počet herní, svojský slovník na úmrtných oznámeniach („preselio na ahiret“) a pozoruhodne veľké okresné sídla bosnianskych politických strán. Mesto pôsobilo takmer neobývane.

Na kandelábri bol ešte oznam z augusta, že vzhľadom na „klimatickú situáciu“ budú obmedzenia v nočnom zásobovaní vodou. Bosnianske noviny, teda bosnianske aj srbské, vyložili význam návštevy tureckého prezidenta Erdogana v Sarajeve deň predtým. Erdogan tam robil neveste Jasmine z bosnianskej dynastie Izetbegovićovcov sobášneho svedka. Rovnako, ako sú bosnianskym Srbom a Chorvátom tútormi Srbsko a Chorvátsko, Turecko sa snaží naplniť túto úlohu pre Bosniakov. Historicky to má svoju logiku.

Mesto s navždy prekliatym menom teraz obývajú takmer rovnakým dielom Bosniaci a Srbi. Zvoleným starostom je Srb agitujúci proti „genocíde“ a „haagskej fraške“. Veľmi sa mi nechcelo pýtať miestnych, aký majú názor na Inzkov zákon, odpovede sa dali podľa národnosti očakávať. Bol tam však balkánsky bezzubý kuchár-čašník, ktorý mi s láskou hodil kopec cibule na čevabčiči a ďalší kopec na právye srebrenické paradajky. Pochválil srbskú minerálnu vodu Vodavoda, vraj sa distribuuje „po celej Európe“ a tvrdil s miernym preháňaním: „Žilo tu 23-tisíc ľudí, teraz ich je 800.“ Ukazujúc na strop usúdil: „To je politika.“

Podujatia s peniazmi, ale bez ľudí

Môj najsilnejší dojem z prechádzky bol, že Srebrenica sa priam dusí v iniciatívach zahraničnej pomoci. Program spomienky na 26. výročie masakru pozostával z viac ako stovky akcií. Okrem iného som videl: turistickú informačnú kanceláriu (financovanú z CARE International a veľvyslanectva Holandského kráľovstva), „Festival Srebrenica Wave“ (nemecká spolupráca), seminár „Promocija medijske i informacijske pismenosti“ (EÚ), „Medzinárodný týždeň stretnutí Pod kobercom (Post-Conflict Research Center, asociácia SARA, CHAS – Combating Hate Speech in BiH), klasický Úrad práce, no aj „Self-employment center“ a dvojposchodový „Dom dobrých tónov“ (USAID, Europahaus, Sedliaci pomáhajú sedliakom, Salzburg, Catholic Relief Ser­vi­ce), do ktorého mohol človek vkročiť len po dezinfekcii obuvi a po meraní teploty. Organizácia pre bezpečnosť a spoluprácu v Európe použila dve nové veľké budovy, v jednej z nich sa nachádzalo „Centar za informisanje i pružanje pravne pomoći“.

Vzhľadom na neprítomnosť obyvateľov pôsobil intelektuálny a kultúrny život priam obludne. Počas mojej prechádzky sa uskutočnil najmenej jeden kultúrny festival. Nič z toho som si nevšimol.

Zopár miestnych, napríklad nezarúškovaní policajti Republiky srpskej, vysedávali v kaviarňach. V televízore kaviarne s názvom Venera ukazovali „Red Bull Cliff Diving“ z historického mosta v Mostare. V hudobnom bare s názvom 42 stáli chalaniská a hádzali šípky, kým dievčatá sedeli pri stoloch. Jedno malo fialovo zmrzačenú ústnu partiu, ďalšie ružový venček z plastových kvetov vo vlasoch.

Dlhšie ako na ľudí som sa však pozeral na srebrenické domy. Kto už cestoval po Bosne, pozná hrubé stavby z červených tehál, do ktorých sa nikdy nikto nesťahoval, bez dverí o okien, kde sú otvory upchaté tehlami, doskami, kockami zo sena a skladovacím materiálom. Človek pozná obývané domy s dierami po nábojoch na fasáde, ktoré z princípu alebo z chudoby nikto nikdy neomietol, a poznáme aj bosnianske ruiny, spálené alebo opäť vnorené do prírody.

Na Srebenici je zvláštne, ako sú skombinované tie rôzne povojnové architektonické štýly. Vietor sviští holými poschodiami činžiaku, ale niekde v strede alebo na okraji sú plnohodnotné bytové jednotky. Uvažujem, že do prekliatej Srebrenice by som sa ešte v zime vrátil. Hádam tie ostrovy života vyžarujú niečo útulné.