Biblický výrok izraelského vodcu nás vracia do starozákonných čias, keď izraelský ľud viedol vojny s okolitými národmi, vrátane Filištíncov (Palestína). Akoby sa tieto časy vrátili, len s podstatne vážnejšími a vražednejšími úmyslami aj technickými výdobytkami masového zabíjania.

Biblická exegéza dejiny Starého zákona okrem iného vysvetľuje ako proces dozrievania vyvoleného ľudu, v ktorom sa jedného dňa má zjaviť Spasiteľ. Kým bude ľud pripravený, musí viac ako 1 600 rokov dozrievať vo viere a v pochopení Božieho slova, aby sa v ňom mohol Mesiáš ukázať v čistej forme a pri svojom príchode byť rozpoznaný a správne pochopený.

Boh preto v Starom zákone pristupuje k svojim ovečkám metódami, ktoré rešpektujú dobové reálie a predsudky. V dobách kráľa Šaula a vojne s Amalekitmi (približne 1020 pred Kr.) panovalo presvedčenie, že pravé božstvo dokazovalo svoju moc napríklad tým, že jeho vyvolený národ dokázal poraziť silnejšieho nepriateľa (so slabším božstvom). Hospodin zároveň izraelskému kráľovi Šaulovi rozkázal, aby po porážke zverských Amalekitov zlikvidoval nielen všetko živé, vrátane žien a detí, ale doslova všetko, čo porazenému národu patrilo. Izraeliti si nesmeli ponechať ani najcennejšie kusy z dobytka, zbraní alebo vína – z tejto vojny podľa príkazu nesmeli odniesť žiadnu vojnovú korisť.

Keďže tento starý príbeh sa dnes používa v politických reáliách v súvislosti s aktuálnym politickým vodcom izraelského národa, treba dodať, že kráľ Šaul Boha paradoxne neposlúchol, a preto prišiel o Božie pomazanie. To najlepšie z oviec si nechal pre seba, ale tiež ušetril Agaga, kráľa Amalekitov. Tým sa otvoril priestor pre nového vyvolenca – slávnejšieho kráľa Dávida ako Šaulovho nasledovníka.

Ironicky by sa dala vzniesť námietka, že Netanjahu Šaulovu chybu urobiť nechce. Aspoň v Gaze to tak pôsobí. A práve preto je odvolávka na Amaleka obzvlášť perverzná.

V dobovom jazyku znamenala totálna likvidácia zlosynov radikálny postoj k porážke zla, ktoré musí byť vyhubené a vyhladené. Odkaz na Amaleka v súčasných reáliách však znamená nový holokaust – na nepriateľoch Izraela, s ktorými sa údajne nesmie vyjednávať. Výpovedné je aj to, že Izrael presvedčil svojich amerických ochrancov, aby likvidovali štátnych vodcov nepriateľa – nositeľov legitimity pre prípadné diplomatické rokovania –, čo je jeden z nebezpečných náznakov konfliktu, ktorý sa bude dať vyriešiť iba silou. Ide teda o prípravu na totálnu porážku nepriateľa (pripomeňme, že tá je v prípade Iránu veľmi nepravdepodobná, a to platí aj pre „netotálnu“ verziu).

Na tento prejav odkázala aj Juhoafrická republika pred Medzinárodným súdnym tribunálom ako dôkaz genocídneho úmyslu. Kráľ Amalekitov je v izraelskej tradícii archetypom odporného a krutého vraha útočiaceho na bezbranných. Prirovnanie sa používalo voči tým, ktorí chceli vyhladiť izraelský národ. Prirodzene, naposledy sa používalo proti nacistom (hoci Netanjahu ho používa desaťročia voči aktuálnym nepriateľom na Blízkom východe). V Haagu je dokonca výrok „Pamätaj, čo ti urobil Amalek“ umiestnený na pamätníku obetí holokaustu.

Amalekitmi sú vlastne všetci nepriatelia Izraela

Apologéti izraelského lídra pripomínajú, že jeho biblické výroky odkazujú len na zverstvá, ktoré Amalek spáchal na Izraelitoch, nehovorí však o výzve na kompletné vyhladenie. To je pravda, Bibi naozaj nevyzýva priamo na „konečné riešenie“ svojho nepriateľa (akoby to niekto očakával).

Lenže Netanjahu biblického Amaleka pripomenul aj vo svojom prejave 28. októbra 2023, keď ohlásil druhú fázu vojny a pozemnú operáciu v Pásme Gazy, ktorá odštartovala genocídu 80-tisícov ľudí, najmä nevinných civilistov (väčšinu populácie Gazy tvoria neplnoletí). Izraelských vojakov označil za vojnových hrdinov nadväzujúcich na svojich biblických predkov.

Keďže úder voči Gaze zjavne nemá iné východisko (jej obyvateľov ako utečencov nikto nechce prijať – ide napokon o milióny zbedačených ľudí), diplomatické metódy boli zavrhnuté (Izrael odmieta palestínsko-židovské dvojštátie), súčasná dlhodobá politika Izraela dáva „logiku“ iba v prípade úplného vyhladenia. Súčasťou folklóru sa stalo aj minuloročné vystúpenie židovského rabína vyzývajúceho, aby každé dieťa z Gazy zomrelo hladom, inak z neho vyrastie terorista.

Dnes sa však rodí závažná otázka, nakoľko vedia Izraelci použiť túto tradíciu voči Iránu a nakoľko jej veria ako politickému nástroju. Malo by to skutočne závažné dôsledky. Podobne ako v Gaze (Hamas), aj v Iráne platí, že myšlienka sa nedá zabiť ani zničiť. Zničiť Irán (Hamas) je ťažšie, ako ho poraziť. Aby Izrael a USA vojnu nevyhrali – respektíve nedosiahli svoje ciele, nech sú akékoľvek a nech už ich má Donald Trump aspoň sám pred sebou vôbec nejako jasne pomenované – Iránu stačí prežiť v existenčnej vojne.

Povaha tohto regiónu ukazuje, že ak chcete nepriateľa poraziť, musíte ho vyhubiť a vyhladiť – na spôsob Amalekitov. V tomto zmysle je odkaz na knihu proroka Samuela logický a skutočne prorocký. V tom najdesivejšom zmysle.

Nevieme, či Washington bude chcieť zájsť tak ďaleko, ale vieme, že Netanjahu uveril, že dostal Šaulovo poverenie. Obzvlášť prízemné sú jeho výroky v kontexte viac-menej ateistickej krajiny, ktorá inak štátnicky rozhodne nenadväzuje na svoje biblické korene.

Ak by to tak bolo, „vyvolený národ“ by musel v Biblii rozpoznať podstatne viac upozornení na to, ako aktuálne izraelské zločiny volajú do neba.

Inšpirácie Bibliou sa prejavujú aj v USA

Izrael nielen vtiahol USA do zničujúcej vojny, ale izraelské radikálne biblické úvahy už, zdá sa, inšpirujú aj americkú armádu.

Na vzrastajúce nálady kresťanského nacionalizmu v americkej armáde a biblickú legitimizáciu vojnového besnenia nedávno upozornil aj britský Guardian. Americkým vojakom bolo údajne povedané, že vojna je „súčasťou Božieho plánu“.

Nadácia pre náboženskú slobodu v armáde MRFF prijala viac ako dvesto sťažností od príslušníkov ozbrojených síl, ktorí sa sťažovali na radikálnu náboženskú rétoriku, ktorú vedenie šíri v ich radoch, aby ospravedlnili vojnu. Jeden z poddôstojníkov opísal, ako ich veliteľ vyzval, aby svojim vojakom povedali, že zásah proti Iránu je súčasťou Božieho plánu. Mal sa vraj odvolávať na Armagedon a Knihu zjavenia. Trump bol vraj pomazaný Ježišom, v Iráne zapálil „signálny oheň“.

Zdá sa teda, že kým Trump sa od svojich predchodcov pri zakladaní „signálnych ohňov“ na Blízkom východe líši tým, že mu chýba ideologické pozadie (skrátka, vojny už neospravedlňuje bojom za ľudské práva, demokraciu a slobodu), jeho ideové okolie to však nahrádza biblickými posolstvami.

Ťažko povedať, čo z toho je falošnejšie.

On sám sa však zatiaľ takýmto priamym odkazom vyhýba, modlitba vkladania rúk evanjelikálnych pastorov v Oválnej pracovni Bieleho domu je pre mnohých komentátorov, ktorí modlitbu zosmiešňujú, síce príznakom takéhoto trendu, tu je však potrebné poznamenať, že išlo o modlitbu za požehnanie pre národného politického vodcu v ťažkých chvíľach, ktorým sa vyprosuje Božia milosť, aby štátnik správne konal (v tomto prípade sa hádam vyprosuje aj Božia vôľa a jeho túžba po mieri).

Z uvedeného rituálu nemáme žiadne svedectvo naznačujúce, že by Trumpa pomazávali za vojnového hrdinu, vznášali proroctvá ospravedlňujúce jeho nevyspytateľné vojenské rozhodnutia alebo mu dávali požehnanie pre nekonečné vojnové krviprelievanie.