Pred takmer štvrť storočím zaútočili USA pod vedením Georga Busha mladšieho na Irak. Jeho vojna, ktorá sa začala pod klamlivou zámienkou irackých zbraní hromadného ničenia, priniesla krajine skazu a Američanom obrovské škody. Zároveň viedla k doteraz najvážnejšiemu rozkolu medzi USA a Európou.

Aké ponaučenie si z toho Američania a Európania vzali? Dnes vidíme, že žiadne. Naopak, posun od Busha, Chiraca a Schrödera k Trumpovi, Macronovi a Merzovi je krokom z kaluže do blata.

Korene pretkané klamlivou propagandou

Vtedy – podobne ako dnes – Američania odôvodňovali inváziu klamstvami o zbraniach hromadného ničenia v rukách nepriateľa. Kým tentokrát ide o jadrové zbrane, Saddám Husajn bol obviňovaný z vlastníctva chemických zbraní.

Vo Washingtone si vtedy s dezinformáciami o irackej hrozbe dali poriadnu prácu. Kľúčovým hnacím motorom vojny bol viceprezident Dick Cheney. Jeho ľudia tlačili na spravodajské služby, aby predkladali správy dokazujúce, že Irak disponuje chemickými zbraňami, že má rakety s dosahom do Európy, že je v spojení s teroristami z al-Káidy alebo že sa snaží získať obohatený urán.

Americký „hlboký štát“ spustil globálnu kampaň zameranú na vyhľadávanie a následnú výrobu dôkazov o týchto nedokázateľných prepojeniach. Úradoval aj v Prahe. CIA podľa spomienok šéfa českej kontrarozviedky Jiřího Růžka tlačila na českých spravodajcov, aby potvrdili, že jeden z páchateľov útokov z 11. septembra 2001 Muhammad Attá sa v Prahe stretol s irackými spravodajcami. To česká kontrarozviedka odmietla, pretože nič také nezistila.

Nakoniec túto dezinformáciu pod americkým tlakom poskytol médiám vtedajší premiér Zeman – vraj chcel Američanom vyjsť v ústrety po tom, ako ho obvinili, že sa v Prahe plánoval útok na newyorské Dvojičky.

Starostlivo budované lži sa potom dostávali do podkladov pre najvyšších predstaviteľov a do riadených mediálnych únikov. Vrcholný dezinformačný výkon podal minister zahraničných vecí Colin Powell v Bezpečnostnej rade OSN, keď vo februári 2003 tvrdil, že USA majú dôkazy o irackých chemických zbraniach a o spolupráci Saddáma Husajna s Usámom bin Ládinom.

Sám Powell neskôr priznal, že prejav pripravovali ľudia z okolia vtedajšieho viceprezidenta Cheneyho, spätne ho považoval za veľké zlyhanie spravodajských služieb a škvrnu na svojej reputácii.

Vojna vtedy mala odporcov aj na Západe

Ani Powell však vtedy nebol dostatočne presvedčivý. Bezpečnostná rada OSN totiž odmietla Američanom udeliť mandát na vojenskú akciu proti Iraku. Nielenže nezískali podporu Ruska a Číny, ale postavilo sa im aj Francúzsko. Ohnivým prejavom v New Yorku sa zapísal Chiracov minister zahraničných vecí Dominique de Villepin.

Francúzsko sa spolu s Nemeckom stali hlavnými kritikmi pripravovanej vojny. Na Mníchovskej bezpečnostnej konferencii reagoval niekdajší nemecký minister zahraničných vecí Fischer na vojnové vystúpenie amerického ministra obrany Rumsfelda slovami: „Nepresvedčili ste ma.“

Francúzsko a Nemecko vtedy ešte chápali, čo je medzinárodné právo a že európske záujmy sa nemusia vždy zhodovať s americkými.

Lenže Európa sa rozdelila. Rumsfeld hovoril o „starej“ Európe, ktorá bola proti vojne, a o „novej“, ktorá Američanov podporovala. V jeho novej Európe bola celá východná Európa, ale aj tradiční atlantisti, ako Veľká Británia, Taliansko či Holandsko. Najhorlivejší boli Briti a Poliaci, ktorí si potom v Iraku dokonca načas vybojovali vlastné okupačné zóny.

Stará Európa potom prostredníctvom prezidenta Chiraca odkázala tej novej, ktorá sa chystala na vstup do EÚ, že „premrhala príležitosť mlčať“. Arogantné, ale výstižné.

Americká verejnosť išla do vojny s nadšením. Všetky médiá ochotne rozširovali falošné tvrdenia o irackej hrozbe a neokonzervatívnu propagandu o globálnom šírení demokracie. Popularita Bushovej administratívy išla ruka v ruke s opovrhnutím, ktorým Američania zahŕňali odporcov vojny. Hlavným terčom kritiky sa stalo Francúzsko, obviňované zo zrady. V jedálnych lístkoch niektorých amerických reštaurácií dokonca premenovali hranolčeky z tradičných „French fries“ (francúzske hranolčeky) na „freedom fries“ (hranolčeky slobody).

Entuziazmus netrval dlho. Prišiel Islamský štát

Tento optimizmus z vojny sa v médiách udržal určitý čas. Saddámova armáda sa počas niekoľkých týždňov rozpadla a Washington prevzal vládu nad krajinou. Do konca roka bol zvrhnutý diktátor chytený a po politickom procese popravený.

Problémy sa však objavili čoskoro. To, že sa nenašli žiadne chemické zbrane, bola len malá chybička krásy. Neokonzervatívci prišli s argumentom, že bez Husajna je svet lepším miestom a že Iračania sa dočkajú demokracie. Tí, ktorí klamali a manipulovali, nemuseli skladať žiadne účty. Ak niekto čelil sankciám, boli to ľudia zvnútra systému, ktorí odvážne poukazovali na lži a manipulácie.

Vážnejšia bola skutočnosť, že okupanti si Iračanov nezískali. Naopak, museli čeliť odporu hneď z troch smerov: od stúpencov zvrhnutého režimu, šíitov a radikálnych sunnitov. Po tom, ako režim rýchlo padol, totiž Američania vyhlásili jeho úradníkov a dôstojníkov za nepriateľov a nepustili ich do novovznikajúcich inštitúcií. Okupantom ubúdali ľudia, ktorí vedeli spravovať štát, a pribúdali nepriatelia, ktorým nezostávalo nič iné, ako pokračovať v boji. V krajine vypukol ozbrojený chaos.

Šíitská väčšina pritom rozhodne nestála na strane zvrhnutého režimu. Práve naopak, Saddám ich prenasledoval. Lenže Američanov považovali skôr za nutné zlo než za spojencov. Tradične sa orientujú na šíitský Irán, teda hlavného nepriateľa USA v regióne.

Keď Spojené štáty v roku 2005 zorganizovali v Iraku voľby, zvíťazili práve šíiti a Američanom dali jasne najavo, že o okupáciu nestoja. S ich náboženským vyznaním to pritom ani veľmi nesúviselo.

Symbolom americkej okupácie sa stali zábery z mučiarne v Abú Ghraib, ale miestni trpeli aj inak. Američania sa tam správali s neokoloniálnou pohŕdavosťou, navyše sa ťažko orientovali a pre istotu strieľali na všetko, čo sa hýbalo.

Keď v roku 2009 nastúpil do Bieleho domu prezident Obama, netajil sa tým, že Irak považuje za fiasko. Bol jedným z mála politikov, ktorí inváziu odmietali od samého začiatku. Keď sa Američania o dva roky neskôr z Iraku stiahli, miestni neprelievali žiadne slzy.

V roku 2014 sa však vrátili. Iracká vláda si nevedela poradiť s radikálnymi sunnitmi, ktorí vyrástli v boji proti americkým okupantom. Ich extrémistická milícia Islamský štát ovládla významné územia nielen v Iraku, ale aj v susednej Sýrii, kde sa islamskí fundamentalisti podporovaní Západom a jeho spojencami pokúšali zvrhnúť prezidenta Asada. V Iraku nakoniec islamistov porazili Američania, v Sýrii Rusi.

Prítomnosť Spojených štátov sa však opäť stala skôr ťaživou. Po tom, ako Američania v Bagdade počas oficiálnej návštevy zavraždili iránskeho generála Kásema Solejmáního, ich iracký parlament v roku 2020 vyzval na odchod.

A hoci Američania iracký parlament nebrali vážne, vedeli že sa ocitli v slepej uličke. Väčšina ich vojakov sa tak do konca roka 2021 stiahla, ale dodnes tam zostáva viac než dvetisíc poradcov a inštruktorov.

Irán je ešte väčšie sústo

Bilancia celej operácie je katastrofálna. USA síce zbavili Irak krutého diktátora, ale uvrhli krajinu do dlhej občianskej vojny, ktorá ju rozdelila na šíitské, sunnitské a kurdské oblasti a pripravila o život státisíce Iračanov. Samotné USA v Iraku stratili niekoľko tisíc vojakov a utratili ťažko predstaviteľnú sumu dvoch až troch biliónov dolárov.

Na porovnanie, astronomický rozpočet Pentagónu ani po Trumpových navýšeniach zatiaľ nedosahuje bilión dolárov. Ak niekto z americkej invázie profitoval, bol to Irán. Jeho americký nepriateľ ho zbavil irackého nepriateľa a otvoril dvere vláde irackých priateľov.

Je ťažko pochopiteľné, že USA sa po týchto skúsenostiach púšťajú do konfliktu s krajinou, ktorá je väčšia, súdržnejšia a lepšie vyzbrojená, než bol Irak.

No kým sa Amerika nepoučila, európski predstavitelia sa odnaučili. Zatiaľ čo iracké dobrodružstvo USA odmietali, to iránske skôr schvaľujú – a tým len podčiarkujú trend degenerácie miestnych elít.