Súdny dvor Európskej únie rozhodol, že transrodové osoby v Európskej únii majú právo na doklady totožnosti, ktoré zodpovedajú ich zvolenej rodovej identite. Krajiny Únie teda musia povoliť zmeny rodových údajov na matričných úradoch. Pritom má táto legislatíva prednosť pred zákonmi členských štátov.
Prípad sa sústredil na „Šipova“, bulharského muža, ktorý sa identifikuje ako žena. Muž sa presťahoval do Talianska, kde začal s hormonálnou terapiou. Jeho žiadosť o zmenu pohlavia v rodnom liste v jeho domovskej krajine však bola zamietnutá, čo podnietilo teraz už rozhodnutý právny spor.
Rozhodnutie predstavuje ďalší výrazný príklad toho, ako sa európske inštitúcie čoraz sebavedomejšie púšťajú do oblastí, ktoré nikdy nepatrili do jadra ich pôsobnosti. V mene voľného pohybu, ochrany súkromia a základných práv sa súd opäť posunul za hranicu technického výkladu práva a vstúpil na pole kultúrnych, antropologických a morálnych otázok, ktoré sú zo svojej podstaty predmetom demokratickej diskusie jednotlivých národov.
Namiesto rešpektovania rozdielnych tradícií a ústavných poriadkov členských štátov sa vytvára tlak na uniformné prijatie ideologického pohľadu na človeka, pohlavie a identitu. Práve to robí tento rozsudok mimoriadne závažným.
Nejde len o jeden individuálny spor v Bulharsku. Ide o precedens, ktorý ukazuje smerovanie európskeho právneho myslenia.
Všetko, čo sa dá prepojiť so slobodou pohybu alebo s chartou práv, sa môže stať nástrojom na presadzovanie hlbokých spoločenských zmien, ktoré nikdy neprešli riadnou politickou diskusiou, demokratickým súhlasom občanov a tobôž nie sú v súlade s ideami, na ktorých Úniu postavili jej otcovia.
Súd nahrádza politiku
V jadre rozsudku stojí tvrdenie, že členský štát nemôže odmietnuť zmenu údajov o pohlaví, mene a identite v matrike pri osobe, ktorá uplatnila právo voľného pohybu v inom členskom štáte. Súd to prezentuje ako otázku praktického fungovania základných slobôd Únie.
V skutočnosti tým robí niečo oveľa väčšie, de facto určuje, čo má štát považovať za právne relevantnú identitu človeka, teda nepriamo stanovuje, čo je človek a čo znamená byť mužom alebo ženou.
Právny výklad bez okolkov mení na kultúrny a ideologický zásah. Európske zmluvy nevytvorili Úniu ako arbitra posledných otázok ľudskej prirodzenosti. Nevznikla na to, aby rozhodovala o antropológii, o chápaní pohlavia, o rodinných väzbách či o tom, ako majú jednotlivé národy vyvažovať biologickú realitu, sociálnu skúsenosť a právne kategórie.
Tu vidíme problém súdneho aktivizmu. Nejde len o to, že súdne rozhodnutie poskytuje vodu na mlyn antropologickej revolúcii. Ide o to, že rozhoduje tam, kde by v slobodnej spoločnosti mali rozhodovať občania prostredníctvom svojich parlamentov, ústavných inštitúcií a kultúrnej debaty.
Pohlavie nie je fikcia
Otázka pohlavia patrí medzi najzákladnejšie otázky ľudskej existencie. Nie je to údaj v registri, ktorý možno ľubovoľne prepisovať podľa subjektívneho sebapochopenia.
Európska civilizácia po stáročia vyrastala z presvedčenia, že človek je stvorená bytosť, telesná i duchovná, a že mužskosť a ženskosť nie sú náhodnými alebo výlučne psychologickými kategóriami. Telo nie je nepodstatný obal, ktorý si vedomie môže ľubovoľne prerábať významovo podľa momentálneho sebaprežívania. Telo nesie pravdu o človeku.
V týchto prípadoch ide o zápas o to, či bude mať biologická realita ešte verejný význam alebo či ju nahradí nová ideológia identity, podľa ktorej je rozhodujúce predovšetkým vnútorné sebadefinovanie.
Táto filozofia je však v rozpore nielen s kresťanským chápaním osoby a s evolučnou teóriou, ale aj so zdravým rozumom a základnou sociálnou skúsenosťou. Spoločnosť potrebuje stabilné pojmy. Potrebuje vedieť, čo znamená muž, žena, matka, otec, rodina. Keď sa tieto pojmy rozostria alebo sa odtrhnú od biologickej a prirodzenej skutočnosti, oslabuje sa nielen právny poriadok, ale aj samotná kultúrna súdržnosť spoločnosti.
V tomto prípade musíme okrajovo poukázať na ďalší príklad dvojitého kilometra európskych inštitúcií. Muž, ktorý sa identifikuje ako žena, je podľa nich ženou, nenarodené dieťa však nie je človekom a je možné ho zavraždiť.
Pocit nie je fakt
Na jednej strane dnes stojí kresťanské a klasické európske chápanie človeka, podľa ktorého sloboda neznamená možnosť poprieť svoju prirodzenosť, ale schopnosť žiť pravdivo v súlade s ňou. Na druhej strane stojí moderná ideológia identity, ktorá chápe slobodu ako právo sebaurčenia bez ohľadu na danosti tela, tradície či prirodzeného poriadku.
Táto nová ideológia sa často prezentuje ako jazyk súcitu a ľudských práv. No pod týmto jazykom sa skrýva radikálna predstava človeka ako bytosti, ktorá si sama vytvára vlastnú podstatu. Už nejde len o to, že spoločnosť má prejaviť úctu a citlivosť voči ľuďom, ktorí prežívajú ťažké vnútorné konflikty.
Od celej spoločnosti sa žiada, aby za pravdu uznala nové chápanie reality, v ktorom biologické pohlavie nemá rozhodujúci význam.
Rešpekt k človeku však neznamená povinnosť potvrdiť každý jeho subjektívny pocit ako právny fakt.
Milosrdenstvo nemôže byť postavené na lži. Súcit nemôže znamenať prepisovanie skutočnosti.
Otvára sa otázka prekročenia kompetencií
Rozhodnutie je znepokojujúce aj z iného dôvodu. Opäť ukazuje, že Európska únia má silnú tendenciu rozširovať svoje kompetencie nepriamou cestou. Tam, kde zmluvy členským štátom výslovne ponechali priestor, vstupuje úniové právo cez všeobecné klauzuly či cez flexibilný výklad základných práv.
Kultúrno-etické otázky pritom patria k tým najcitlivejším a najintímnejším oblastiam národnej suverenity. Členské štáty majú rozdielne dejiny, ústavy, náboženské tradície aj morálne intuície. To, čo je v jednej krajine predmetom konsenzu, môže byť v inej krajine považované za zásah do samotných základov spoločenského poriadku.
Únia sa pomaly, ale isto stáva projektom kultúrnej transformácie, v ktorom sa tradičné inštitúcie a ústavné identity členských štátov postupne podriaďujú novej centralizovanej doktríne.
Je chybou myslieť si, že ide iba o odbornú právnickú otázku. Tento spor je civilizačný. Dotýka sa toho, akú Európu chceme. Či Európu, ktorá si ešte pamätá svoje kresťanské korene či racionalitu vychádzajúcu z osvietenstva, zároveň chápe človeka ako bytosť s danou prirodzenosťou a váži si prirodzené inštitúcie, ako rodina, materstvo a otcovstvo. Alebo Európu, ktorá sa od svojich koreňov odstrihne a začne budovať novú identitu na tekutých pojmoch, právnom konštruktivizme a dúhovom manifeste.
Demokracia si žiada povedať nie
Odpoveď na takéto rozhodnutia má byť obranou pravdy o človeku, obranou slobody národov rozhodovať o svojich základných kultúrnych otázkach a obranou demokratického poriadku pred technokratickým a súdnym prepisovaním spoločnosti.
Ak sa raz prijme logika, že súdy môžu v mene abstraktných práv ukladať štátom povinnosť meniť ich chápanie pohlavia a identity, nebude existovať jasná hranica, kde sa tento proces skončí. Dnes ide o matriky, zajtra o školy, šport, zdravotníctvo, rodinné právo či náboženskú slobodu. Každý ďalší krok bude vysvetlený ako nevyhnutné rozšírenie už uznaného princípu.
V tejto situácii nestačí iba právne analyzovať rozsudky. Treba znovu hovoriť o tom, kto je človek, čo je rodina, prečo sa pohlavie nemôže meniť na počkanie a prečo demokratické spoločenstvo nemôže fungovať, ak mu zvonka nanucujú ideologické definície základných pojmov.
Takéto rozhodnutia musíme pomenovať pravým menom, nie ako pokrok v oblasti práv, ale ako ďalší krok aktivistického projektu, ktorý sa usiluje meniť civilizačné základy Európy bez poctivej a slobodnej demokratickej diskusie.
Preto je dôležité, aby kresťania, konzervatívci a všetci obhajcovia prirodzeného poriadku nepodliehali zdanlivej nevyhnutnosti týchto trendov. Nič nie je nevyhnutné, pokiaľ spoločnosť ešte dokáže rozmýšľať, diskutovať a brániť svoje dedičstvo.
Európa nepotrebuje ďalšie ideologické experimenty.