Francúzsko je krajinou protikladov, ktoré z veľkej časti vyrastajú z jeho vlastnej histórie. Svetu dalo Veľkú francúzsku revolúciu, ktorá popravila kráľa a v mene univerzálnych práv človeka obrátila starý poriadok naruby. Zároveň však práve vo Francúzsku aj po revolúcii nachádzali úspešní a rešpektovaní prezidenti či vládcovia svoju legitimitu v takmer monarchickom poňatí moci.

Moderné a tradičné, republikánske i monarchistické, univerzalistické i hlboko zakorenené v národnej výnimočnosti – to všetko sa vo Francúzsku nevylučuje, ale trvalo stretáva.

Tento vnútorný spor formuje francúzske verejné debaty aj podobu spoločenských zákonov azda silnejšie než kdekoľvek inde v Európe. Na rozdiel od mnohých iných krajín tu oba tábory disponujú skutočnou intelektuálnou váhou a sama spoločnosť má mimoriadnu schopnosť premieňať abstraktné ideové strety na konkrétne politické a právne otázky.

Práve preto majú kultúrne a etické konflikty vo Francúzsku väčšiu hĺbku, väčšiu intenzitu a často aj väčší historický dosah ako inde.

Paradox progresívnej elity

Výrazným príkladom tohto hlbokého štiepenia sa stali udalosti z roku 2013. Keď vtedy vyšli do ulíc Paríža státisíce, možno aj viac než milión ľudí vo farbách La Manif pour tous (Demonštrácia pre všetkých), štátny aparát robil všetko pre to, aby ich mobilizáciu zmenšil.

Policajná prefektúra znižovala počty demonštrantov, vláda protest bagatelizovala ako okrajový vzdor spiatočníkov a veľká časť médií ho čítala ako vopred prehraný reakčný odpor. Progresívny pohľad vtedy dominoval nielen politickým inštitúciám, ale aj kultúrnemu a mediálnemu prostrediu, ktoré samo seba chápalo ako hlas modernity.

Práve v tom však spočíval paradox. Nešlo o obvyklý stret progresívnej ulice a zdržanlivej elity. Úloha sa obrátila: na strane zákona, médií a kultúrnej legitimity stála progresívna elita, zatiaľ čo do ulíc vyšiel masový a disciplinovaný konzervatívny prúd. Nebol to len odpor niekoľkých katolíckych kruhov, ale dôkaz, že aj vo Francúzsku existuje konzervatívna spoločenská sila, ktorú nemožno odbiť ako relikt minulosti.

Až o niekoľko rokov neskôr François Hollande vo svojej knihe Un président nie devrait pas dire ça… (Prezident by to nemal popierať…) priznal podstatu vtedajšieho zlyhania: „Podcenil som reakciu a mobilizáciu tých, ktorí boli proti.“ Nešlo len o zlý odhad počtu demonštrantov, ale o hlbšiu politickú slepotu, o neschopnosť elít rozpoznať, že proti nim nestojí okraj, ale skutočná časť krajiny.

Práve preto je debata o gestation pour autrui, teda o náhradnom materstve, vo Francúzsku taká citlivá. Nejde len o ďalšiu bioetickú tému, ale o širší spor o to, či má štát právo ďalej posúvať hranice rodiny, rodičovstva a nakladania s ľudským telom.

Zároveň je potrebné povedať jasne jednu vec: náhradné materstvo je vo Francúzsku zakázané. Dnešný spor sa teda nevedie o nový zákaz, ale o to, či ten súčasný zostane v platnosti aj v budúcnosti. Tlak na zmenu sa vracia cez debaty o takzvanom „etickom surogátnom materstve“ aj cez otázku, ako pristupovať k deťom narodeným náhradným matkám v zahraničí.

Ďalšie kolo rovnakého sporu

Otázka náhradného materstva totiž nevznikla vo vzduchoprázdne, ale je zavŕšením dlhého spoločenského stretu. Od samého začiatku sa surogátne materstvo považovalo za cieľovú rovinku progresivizmu. Jej existenciu však zástancovia zmien popierali až do chvíle, keď na ňu došlo.

Argumentačná línia progresivizmu bola vždy rovnaká: urobte tento ústupok a žiadny ďalší už nebude. Keď v roku 1999 Francúzi zavádzali PACS (občiansky pakt solidarity), teda akúsi obdobu registrovaného partnerstva, verejnosť uisťovali, že o plnohodnotné manželstvo v žiadnom prípade nepôjde.

O štrnásť rokov neskôr bolo schválené „manželstvo pre všetkých“. Pri práve na adopciu detí sa mal tento proces definitívne zastaviť. Bol to však omyl. O osem rokov neskôr Emmanuel Macron znovu posunul hranice, keď schválil plošné umelé oplodnenie aj pre ženské páry a slobodné ženy.

Samotný prezident Macron považuje náhradné materstvo za červenú líniu, ktorú by teraz krajina nemala prekročiť. Nešlo však len o principiálnu vec. Francúzsky prezident dobre vedel, aké silné demonštrácie už predtým vyvolali spory o rodinu a bioetiku, a nechcel znova otvoriť konflikt, ktorý by mohol vyhnať do ulíc množstvo ľudí. Otvorenie témy náhradného materstva by navyše ľahko prepojilo bioetický protest so všeobecnou protivládnou náladou namierenou priamo proti nemu.

V tejto situácii je prelomenie poslednej bariéry len otázkou času a politického marketingu. Keď dnes bývalí vrcholní predstavitelia Macronovej vlády, ako Gabriel Attal či Clément Beaune, začínajú otvárať debatu o takzvanom „etickom náhradnom materstve“, robia presne to, čo ich predchodcovia v minulosti: pripravujú verejnú mienku.

Odpor, ktorý spája nespojiteľné

Práve tu sa objavuje nové spojenectvo. Konzervatívci totiž nachádzajú nečakaných spojencov v podobe klasických a radikálnych feministiek, ktoré nenazerajú na celý priemysel surogátneho materstva optikou pokroku, ale ako na tú najhrubšiu formu kapitalistického vykorisťovania žien.

Tradiční obrancovia rodiny a sekulárne ochrankyne ženských práv sa tak zrazu ocitajú v rovnakom zákope. Zatiaľ čo jedni bojujú proti vymazaniu biologickej a rodinnej línie, druhí odmietajú redukciu ženského tela na výrobný prostriedok a inkubátor na prenájom. Spája ich odpor k absolútnemu trhu, ktorý si podriaďuje aj samotný ľudský život.

Pre progresívny tábor je táto neformálna aliancia nočnou morou. Odpor proti náhradnému materstvu už vďaka nej nemožno lacno zmiesť zo stola ako okrajový náboženský sentiment alebo tmárstvo. Získal totiž ďalší, plnohodnotne humanistický rozmer.

Práve preto má Francúzsko väčšiu šancu ako iné západné krajiny tento proces zastaviť. Svoju úlohu v tom môže výrazne zohrať aj dlhodobá nepopularita prezidenta Macrona, ktorý pre mnohých ostáva hlavným symbolom odtrhnutej progresívnej elity od bežného života.

Pokiaľ sa podarí túto poslednú hranicu v Paríži uhájiť, môže sa Francúzsko stať viac než len národnou výnimkou. Môže byť príkladom aj pre ďalšie sekularizované západné krajiny. Ukázalo by totiž, že odpor k náhradnému materstvu nemusí stáť len na náboženskej viere. Môže vyrastať aj zo sekulárneho presvedčenia, že ľudské telo a narodenie človeka nemajú byť tovarom.