Knieža Samo splodil s dvanástimi manželkami 22 synov a 15 dcér, osmanský sultán Murad III. mal s otrokyňami svojho háremu okolo sto detí. Nešlo však o prípady náhradného materstva, pretože každá matka po pôrode získala lepšie postavenie, o dieťa sa okrem ostatných členov rodiny starala aj ona sama a bola verejne priznaná ako matka. Prípady náhradného materstva pred 21. storočím však tak či onak nachádzame.

V národnosocialistickom Nemecku bol v roku 1935 založený program Lebensborn, v preklade Prameň života. Jeho cieľom bolo vďaka sieti pôrodníc, ako aj dômyselnému páreniu rasovo vyhovujúcich osôb zvýšiť pôrodnosť v Berlínom ovládanej časti Európy. Slobodné ženy, ktoré čakali dieťa, dostali v zariadeniach Lebensbornu diskrétnu zdravotnú starostlivosť, vďaka čomu sa vyhli odsúdeniu v spoločnosti či vlastnej rodine. Po pôrode buď našli v zariadení Lebensbornu dočasné útočisko, alebo zriedkavejšie sa svojho dieťaťa zriekli v prospech programu.

Zatiaľ čo potraty rasovo či zdravotne nevyhovujúcich detí boli v Nemecku vítané, rasovo vyhovujúce ženy so zdravým plodom mali potraty prísne zakázané a program diskrétneho pôrodu v rámci Lebensbornu mal okrem iného aj predchádzať svojpomocným potratom.

Keď sa pozrieme na dobovú obrazovú propagandu či nahliadneme do diela Slovenský národný socializmus z roku 1941 alebo do Du und Dein Volk (Ty a tvoj národ), vydaného dva roky pred začiatkom druhej svetovej vojny, zistíme, že európske krajiny Osi stavili pri upevňovaní svojej budúcnosti okrem armády aj na rodinu.