Knieža Samo splodil s dvanástimi manželkami 22 synov a 15 dcér, osmanský sultán Murad III. mal s otrokyňami svojho háremu okolo sto detí. Nešlo však o prípady náhradného materstva, pretože každá matka po pôrode získala lepšie postavenie, o dieťa sa okrem ostatných členov rodiny starala aj ona sama a bola verejne priznaná ako matka. Prípady náhradného materstva pred 21. storočím však tak či onak nachádzame.
V národnosocialistickom Nemecku bol v roku 1935 založený program Lebensborn, v preklade Prameň života. Jeho cieľom bolo vďaka sieti pôrodníc, ako aj dômyselnému páreniu rasovo vyhovujúcich osôb zvýšiť pôrodnosť v Berlínom ovládanej časti Európy. Slobodné ženy, ktoré čakali dieťa, dostali v zariadeniach Lebensbornu diskrétnu zdravotnú starostlivosť, vďaka čomu sa vyhli odsúdeniu v spoločnosti či vlastnej rodine. Po pôrode buď našli v zariadení Lebensbornu dočasné útočisko, alebo zriedkavejšie sa svojho dieťaťa zriekli v prospech programu.
Zatiaľ čo potraty rasovo či zdravotne nevyhovujúcich detí boli v Nemecku vítané, rasovo vyhovujúce ženy so zdravým plodom mali potraty prísne zakázané a program diskrétneho pôrodu v rámci Lebensbornu mal okrem iného aj predchádzať svojpomocným potratom.
Keď sa pozrieme na dobovú obrazovú propagandu či nahliadneme do diela Slovenský národný socializmus z roku 1941 alebo do Du und Dein Volk (Ty a tvoj národ), vydaného dva roky pred začiatkom druhej svetovej vojny, zistíme, že európske krajiny Osi stavili pri upevňovaní svojej budúcnosti okrem armády aj na rodinu.
Deti žien, ktoré sa ich zriekli, tak boli po krátkom pobyte v zdravotníckom zariadení prerozdeľované do adoptívnych rodín. Ich novými matkami sa nezriedka stávali manželky vojakov a dôstojníkov SS, čím sa zabezpečovalo, že dieťa „dobrej rasy“ bude rásť v rodine „dobrého zmýšľania“ a do budúcnosti tak bude predstavovať prínos a oporu pre národnosocialistické zriadenie.
Pred porážkou Nemecka sa stihlo v rámci programu Lebensborn narodiť 20- až 30-tisíc detí a na sklonku druhej svetovej vojny slúžil program aj pre árijské ženy inej ako nemeckej národnosti, ktoré čakali dieťa od nemeckého vojaka a mohlo im tak hroziť nebezpečenstvo.
Biblická otrokyňa
Prípady náhradného materstva však nájdeme aj v Knihe Genezis, ktorá je súčasťou kresťanského Starého zákona aj židovskej Tóry: „Abrahámova žena Sára nerodila. Mala však slúžku, Egypťanku menom Hagar. Raz Sára povedala Abrahámovi: ,Pozri, Hospodin mi zabránil rodiť. Vojdi teda k mojej slúžke! Možno, že z nej dostanem syna.‘ Abrahám prijal radu od Sáry.“ Otrokyňa Hagar podľa kresťanskej, židovskej aj moslimskej tradície porodila Abrahámovi a jeho manželke syna Izmaela, praotca Arabov, a tým aj prvých moslimov.
Očividne ide o ukážkový príklad náhradného materstva, keďže dieťa následne rástlo so Sárou, avšak kresťanská a moslimská kultúra na tento prípad stáročia hľadeli veľmi rozdielne. Zatiaľ čo islam vnímal a vníma Izmaela ako právoplatného potomka jeho otca, kresťania dlho Izmaela považovali za ľavobočka a v porovnaní s jeho bratom Izákom za menejcenného. Izák bol totiž podľa príbehu synom Abraháma a jeho manželky Sáry, nie otrokyne Hagar, a zároveň bol praotcom dvanástich kmeňov Izraela.
Slovania tak po pokresťančení nezriedka písali o moslimoch, ale aj o rôznych nepokresťančených stepných etnikách, akými boli aj Kumáni, ako o Izmaelitoch (измаилтѧне) či Hagarénoch (агарѧне), čím kládli dôraz na ich – z kresťanského hľadiska hanebný – pôvod siahajúci až k lonu egyptskej otrokyne. To bolo v ostrom kontraste s moslimským ponímaním následníctva, v ktorom môže byť matkou dieťaťa manželka, súložnica, otrokyňa alebo znásilnená žena a dieťa bude tak či onak plnohodnotným členom spoločnosti, a ak sa k nemu otec prizná, tak aj plnoprávnym dedičom muža, ktorý ho splodil. Podobne to pred pokresťančením platilo aj v Európe.
Náhradné otcovstvo?
Arabsky píšuci židovský cestovateľ Ibrahim ibn Jakub v 10. storočí napísal, že „na západ od Prusov leží Mesto žien. Má zeme a nevoľníkov a ženy sa dávajú obťažkať svojimi nevoľníkmi. Ak žena porodí chlapca, zabije ho. Chodia koňmo, osobne sa zúčastňujú na vojne a vyznačujú sa silou a prísnosťou“. Obyvateľky opísaného mesta či mestského štátu pripomínajú amazonky.
Podobné dievčatá a ženy spomínali už grécki Homér a Herodotos, letopisci Kyjevskej Rusi aj český kronikár Kosmas, hoci nie v každom diele vidieť jasnú hranicu medzi dejinami a bájami. Dnešní historici fakt, že na sever od Grécka amazonky žili, nepopierajú a o tom, že „sa dávali obťažkávať“, svedčia aj archeologické nálezy.
Avšak hodnovernosť ibn Jakubovej správy o meste amazoniek ležiacom približne 500 kilometrov od severnej hranice Slovenska historici napospol spochybňujú. Mužom z baltského kmeňa Prusov, ktorý obýval severozápad dnešného Poľska, tak pravdepodobne osud nevoľníkov povinne oplodňujúcich amazonky nikdy nehrozil.