Matej Gašparovič

Vrba a Wetzler sú považovaní za prvých ľudí, ktorí priniesli svedectvo o skutočnom pekle, ktoré sa odohrávalo v koncentračných táboroch. V priemyselných továrňach na smrť, kde neboli prísne strážení len väzni a obete, ale aj informácie.

Ich útek pritom nebol motivovaný sebeckou túžbou ujsť a zbaviť sa jarma, akokoľvek by takýto motív bol sám osebe pochopiteľný. Ich prvoradým záujmom bolo varovať poslednú veľkú židovskú komunitu v strednej Európe, budapeštianske geto, v ktorom žilo takmer pol milióna Židov a v apríli 1944 – teda v čase úteku Vrbu a Wetzlera –, sa pripravovali na transport.

Do vagónov nastupovali do veľkej miery dobrovoľne. Ako píše samotný Vrba, dodnes ide o ťažko pochopiteľný aspekt, ktorý je vysvetliteľný len vysokou mierou utajenia, čo sa v továrňach smrti odohráva. Maďarskí Židia odchádzali s tým, že pôjdu do nových židovských komunít „kdesi na Východe“, kde to azda nebude také zlé ako v horthyovskom Maďarsku.

Prvou podmienkou hrdinského skutku Rudolfa Vrbu a Alfréda Wetzlera však bolo prežiť – čo sa väčšine väzňov v táboroch smrti nepodarilo. Oni dvaja patrili medzi posledných preživších zo 600 mužov z Trnavy, ktorí boli transportovaní ešte na jar 1942. Prežiť v Auschwitzi dlhšie ako pol roka bolo samo osebe obdivuhodné. Pravdaže, išlo o dvoch mladých, silných a zdravých mužov, ktorých šance boli vyššie, no kľúčová bola vôľa k životu.