Vrba a Wetzler sú považovaní za prvých ľudí, ktorí priniesli svedectvo o skutočnom pekle, ktoré sa odohrávalo v koncentračných táboroch. V priemyselných továrňach na smrť, kde neboli prísne strážení len väzni a obete, ale aj informácie.
Ich útek pritom nebol motivovaný sebeckou túžbou ujsť a zbaviť sa jarma, akokoľvek by takýto motív bol sám osebe pochopiteľný. Ich prvoradým záujmom bolo varovať poslednú veľkú židovskú komunitu v strednej Európe, budapeštianske geto, v ktorom žilo takmer pol milióna Židov a v apríli 1944 – teda v čase úteku Vrbu a Wetzlera –, sa pripravovali na transport.
Do vagónov nastupovali do veľkej miery dobrovoľne. Ako píše samotný Vrba, dodnes ide o ťažko pochopiteľný aspekt, ktorý je vysvetliteľný len vysokou mierou utajenia, čo sa v továrňach smrti odohráva. Maďarskí Židia odchádzali s tým, že pôjdu do nových židovských komunít „kdesi na Východe“, kde to azda nebude také zlé ako v horthyovskom Maďarsku.
Prvou podmienkou hrdinského skutku Rudolfa Vrbu a Alfréda Wetzlera však bolo prežiť – čo sa väčšine väzňov v táboroch smrti nepodarilo. Oni dvaja patrili medzi posledných preživších zo 600 mužov z Trnavy, ktorí boli transportovaní ešte na jar 1942. Prežiť v Auschwitzi dlhšie ako pol roka bolo samo osebe obdivuhodné. Pravdaže, išlo o dvoch mladých, silných a zdravých mužov, ktorých šance boli vyššie, no kľúčová bola vôľa k životu.
Vrba vo svojej knihe opisuje množstvo príhod, ktoré väzňov morálne devastovali, no kým mnohí v tábore upadali na duchu, zmierení s osudom a so smrťou, on sa rozhodol žiť – a v jeho prípade sa to prejavovalo neustálym skúmaním, ako by sa dalo z tábora ujsť.
Nezlomnosť a viera v život zachránili nielen ich, ale pomohli aj mnohým ďalším.
Prípravy na poslednú kapitolu holokaustu
V apríli 1944 bola už väčšina Židov zo strednej Európy (a mnohí z Francúzska a Holandska) dávno transportovaná a mnohí z nich už nežili. Posledné na rade bolo Maďarsko. „Okupácia“ horthyovského Maďarska sa začala až v marci 1944. Bez meškania do Budapešti prichádza Adolf Eichmann, jeden z hlavných ideológov „konečného riešenia“ a architektov priemyselného a extrémne rýchleho vyvražďovania židovského obyvateľstva.
Okamžite sa pustil do práce a v spolupráci s ústrednými židovskými organizáciami a ich predstaviteľmi (ktorí sa nazdávali, že spoluprácou získajú ústupky) vytvoril zoznamy Židov, ktorí mali byť odvedení.
Paralelne s tým si dvadsaťročný Rudolf Vrba, väzeň osvienčimského tábora, začal uvedomovať, že v najväčšom a najstrašnejšom tábore smrti sa niečo chystá. Vo svojej knihe Utiekol som z Osvienčimu (s podtitulom Nemôžem odpustiť, vydavateľstvo Citadella, 2015) opisuje, ako ho, mladého a zdravého muža, zaradili do upratovacej čaty, čo bol eufemizmus pre skupinu väzňov, ktorá po každom transporte očistila vagóny od každej ľudskej stopy vrátane krvi, aby mohli byť čisté poslané po ďalšie obete.
(Napriek názvu Vrbovej knihy sa v našom texte snažíme používať najmä nemecký názov Auschwitz, keďže spájanie tohto miesta s poľským mestom Osvienčim je pre Poliakov citlivé, poznámka redakcie)
Vrba tak mal prístup k informáciám, ktoré sa ukázali ako kľúčové. Hoci aktuálne prestavby v tábore boli relatívne nové, videl, ako sa pripravuje nová rampa vedúca priamo do plynových komôr pre oveľa rýchlejšie a efektívnejšie masové vyvražďovanie poslednej a najväčšej židovskej komunity žijúcej v Európe – maďarských Židov. Predchádzajúce lúpenie a vraždenie Židov na starej rampe prebiehalo „hladko a bez prekážok“. „Bol som presvedčený, že ak SS chcelo uskutočniť také významné zmeny v dobre fungujúcom a hladko bežiacom procese, muselo mať na to veľmi dobrý dôvod,“ domnieval sa správne Vrba.
Vrba sa skamarátil aj s nemeckým politickým väzňom „Jupom“, ktorý v tábore pôsobil ako kápo a ktorý mu poskytol informácie o štruktúre krematórií a koľají k nim vedúcich vo vnútornom bezpečnostnom okruhu tábora. Jup sám tým riskoval život, tábor a jeho opis bol natoľko utajovaný, že akýkoľvek zber či prenos informácií sa trestal smrťou. Pre rafinovaný systém udavačov v tábore neustále hrozilo prezradenie a Vrba si dával veľký pozor, s kým spolupracuje a zdieľa informácie.
V Auschwitzi-Birkenau (Osvienčim-Brezinka) sa budovala nová železničná trať priamo do krematória. Jup mu tiež povedal, že počul „nejakých esesákov hovoriť, že má prísť asi milión maďarských Židov a že systém na starej rampe by dostatočne rýchlo nezvládol také masy ľudí“.
Vtedy sa Vrba rozhodol utiecť so zámerom varovať Židov v Budapešti pred bezprostredným nebezpečenstvom, ktoré im nevedomky hrozí. Spolu s kamarátom z Trnavy Alfrédom Wetzlerom (o šesť rokov starším, pričom Vrba mal len 20 rokov, z toho posledné dva roky žil v tábore) pripravili dômyselný plán úteku, ktorý im napokon vyšiel.
Po strastiplnej ceste popri rieke a vďaka odvážnej pomoci miestnych sedliakov sa im podarilo ujsť do Čadce a odtiaľ do Žiliny, kde sa skontaktovali s predstaviteľmi miestnych židovských komunít, aby im zvestovali hrozivé skutočnosti.
Márne varovania
Ústredňa Židov na Slovensku aj predstavitelia židovských obcí v Maďarsku mali vďaka Vrbovi a Wetzlerovi dostatočné informácie o urýchlených prípravách na masové vyvraždenie maďarských Židov už koncom apríla. Správu cez vlastné kanály prepašovali do Švajčiarska, kde bola zverejnená, a mediálnou reťazovou reakciou vytvorila vonkajší tlak, ktorý prinútil Miklósa Horthyho, aby deportácie začiatkom júla zastavil.
Adolf Eichmann už v marci 1944, hneď po „okupácii“ Maďarska, prišiel do Budapešti s podrobnými plánmi, ktorých židovských predstaviteľov je potrebné kontaktovať a získať na spoluprácu, aby šla úradná getoizácia židovských komunít ako po masle.
Zachovanie tajomstva o osvienčimskej továrni na smrť tvorilo základný kameň úspechu masových vrážd.
Židia verili, že nástupom do transportov, ktoré ich odvedú medzi vlastné komunity, utečú pred rastúcim násilím v rodných mestách horthyovského Maďarska a ochránia aj svoje deti, ktoré budú mať šancu prežiť v židovskej rezervácii. „Toto bol dôvod, prečo chtiac-nechtiac nastupovali oklamaní Židia do deportačných vlakov,“ píše Vrba, ktorý už vtedy veril, že ak sa mu podarí ujsť a informovať ich, rozbije základný kameň Eichmannových plánov – aspekt totálneho utajenia, ktorý bol nevyhnutný pre úspech masového programu zabíjania.
A hoci Vrba s Wetzlerom ušli ešte začiatkom apríla 1944 a ich správa zaznamenaná a napísaná predstaviteľmi slovenských Židov v Žiline sa dostala do rúk ich maďarských kolegov ešte pred koncom mesiaca, Vrba napokon musel smutne konštatovať, že nikto zo 437-tisíc maďarských Židov, deportovaných medzi 15. májom a 9. júlom 1944, skutočné informácie o povahe koncentračných táborov nedostal. „Židovskí predstavitelia v Maďarsku zlyhali …, čo prispelo k nevídanému úspechu Adolfa Eichmanna pri organizovaní takej rýchlej deportácie…“
Ako je to možné? Tragédia predsa mohla byť podstatne menšia, ak by boli obete varované včas. Výsledkom bolo vyhladenie tejto komunity, ktoré prebiehalo rýchlejšie ako v prípade iných komunít v celej tragickej histórii holokaustu.
Prečo však o správe neboli informované kľúčové komunity v kľúčovom období dva a pol mesiaca trvajúcich transportov, počas ktorých Eichmann stihol do Auschwitzu odviesť viac ako 400-tisíc Židov z Budapešti?
Vrba s Wetzlerom – po úteku žili v ilegalite a bojovali v Povstaní – tak museli bezmocne sledovať, ako z Maďarska odchádzajú ďalšie vlaky naplnené budúcimi obeťami. Naplnil ich pocit zmaru, že ich poslanie bolo zbytočné a cítili sa zradení. Rozhodli sa však znova konať: pripravili štyri kópie originálu a v prenajatom bratislavskom byte ich skryli za obrazom Panny Márie, odkiaľ sa robili ďalšie kópie do maďarčiny. Správa sa rozšírila medzi sympatizantov odboja, významná bola pomoc kresťanských cirkví, napríklad zástupcov reformistov v Maďarsku.
Rozdelenie rodín
Vrba s Wetzlerom opisujú šok, ktorý Židia zažili po príchode do táborov smrti. (Wetzler svoje rozprávanie vydal v knihe Čo Dante nevidel; v tomto texte citujeme z vydania MilaniuM 2009, ktoré obsahuje aj prvé vydanie Vrbovej a Wetzlerovej správy v slovenskom preklade). Prvé myšlienky odsúdencov viedli k tomu, ako ich „monsignor Tiso oklamal“. Vo svojich verejných prejavoch napríklad sľuboval, že rodiny po odvodoch nesmú byť od seba odtrhnuté.
Po príchode do Majdanku, Brezinky a Auschwitzu však nastala „selekcia“ väzňov a okamžité rozdelenie rodín už pri nástupnej rampe. Starí ľudia a deti išli do plynových komôr, mladší muži a ženy boli oddelení na prácu, kde väčšina z nich pod tvrdou represiou a aj v dôsledku chabých prídelov jedla tiež umrela.
Vrba opisuje, ako sa z malých otvorov na vagónoch vystrčili starecké vráskavé ruky aj bucľaté detské rúčky, aby sa so žalostnými výkrikmi naposledy dotkli svojich blízkych, nečakane odvedených pri selekcii.
Ľudia ako Vrba s Wetzlerom, ktorí dokázali v tábore prežiť niekoľko rokov, patrili k výnimočným prípadom odolnosti (a získali si tým medzi väzňami aj patričný rešpekt).
Počas transportu Vrba stretol vo vlaku kamaráta z Trnavy, ktorý sa mu pochválil svojou mladučkou novomanželkou, ktorú si vzal len krátko pred odvedením. Reagovali na Tisove prísľuby, že rodinní príslušníci musia zostať spolu. Nechceli byť oddelení, preto sa narýchlo vzali. Vrba ich predstavil zvyšku vagóna. Nastali chvíle vzácnej spolupatričnosti, ktorá na chvíľu pozdvihla upadnutú morálku. Napriek tomu, že väzni boli vo vagóne natlačení ako dobytok, novomanželom z naukladaných batohov vytvorili v kúte „svadobnú komnatu“.
Napriek tomu bol tento pár, muž a žena, bezprostredne po príchode do Majdanku násilne odtrhnutý (Vrba v ňom strávil prvé dva týždne predtým, ako ho previezli do Auschwitzu) a už sa nikdy nevideli.
Kde sa stratila správa
Historici, ktorí po vojne skúmali, za akých okolností bolo možné uskutočniť neslýchaný plán masového vraždenia, považujú za kľúčový aspekt úspechu monštrózneho nacistického plánu práve utajenie. Keďže sa podarilo zabrániť úniku akýchkoľvek spoľahlivých informácií o tom, čo sa v táboroch smrti páchalo, mohol dlhé roky tento stroj fungovať plynulo a efektívne.
Auschwitz bol nacistami na konferencii vo Wannsee v roku 1942 vybraný ako najväčšie vyhladzovacie stredisko, pričom sa im zásluhou taktiky podarilo pred plánovanými obeťami zatajiť, aký osud ich čaká. Z dnešného pohľadu – a hlavne so súčasným historickým poznaním a vedomím masového vraždenia – sa zdá nepochopiteľné, prečo tisíce Židov nastupovali do transportov dobrovoľne.
Lenže, ako prízvukujú historici, Židia si mysleli, že budú presídlení na neznáme miesto na Východe, kde vzniknú ucelené židovské komunity. Mnohí dokonca dúfali v lepšiu budúcnosť pre svoje deti, verili v prísľub, že rodiny zostanú pohromade. V kontexte horthyovského Maďarska, kde život Židov nebol jednoduchý, sa dokonca domnievali, že idú za lepším.
John S. Conway, historik z Univerzity v Britskej Kolumbii v Kanade, ktorý k Vrbovej knihe napísal doslov, považuje práve Vrbu s Wetzlerom za kľúčové postavy, ktorým sa podarilo tento dobre namazaný stroj narušiť.
Nacisti tak vlastne kopírovali taktiku, ktorá predtým vyšla na Slovensku. Obete tak nastúpili do vlakov smrti bez akéhokoľvek náznaku aktívneho alebo pasívneho odporu.
Conway ale pripomína, že nebyť faktoru utajenia, bolo by takmer nemožné vykonať „konečné riešenie“ v takom rozsahu a takou rýchlosťou. Svoju úlohu podľa neho zohrala aj skepsa a nedôvera k správam o krutostiach, ktorá na Západe vládla do roku 1944.
Utajenie a skepsa ale podľa Conwaya mohli byť vďaka Vrbovi s Wetzlerom zmarené, keďže ich podrobná, detailná a do istej miery aj ihneď overiteľná správa o masovom zabíjaní, aké dovtedy svet nepoznal, zohrala životne dôležitú úlohu pri odhalení neznámych skutočností a zburcovaní verejnosti.
Vďaka Vrbovým nákresom (vytvoreným spamäti) sa stala po prvýkrát známa štruktúra tábora, grafický náčrt spolu s plynovými komorami, železničnými rampami a krematóriami, vrátane rozmiestnenia strážnych veží, hliadok, rozmerov jednotlivých barakov. Vrba poskytol aj podrobný opis procesov, ktoré v tomto vražednom komplexe prebiehali.
Vrba v správe dôveryhodne opísal pripravované intenzívne technické zmeny v tábore na zvýšenie kapacít, aby nacisti dokázali zavraždiť a kremáciou odstrániť 20-tisíc obetí denne. Zároveň mesiac pred útekom Vrbu a Wetzlera, teda v marci 1944, prišiel do Budapešti Eichmann, pričom rýchlo rozbehol plán na zhromaždenie a deportáciu maďarského geta.
Židovských predstaviteľov na Slovensku sa po rozprávaní dvoch utečencov zmocnilo zdesenie a hrôza, uvedomili si, že je nevyhnutné okamžite varovať kolegov v Maďarsku. Kontaktovali vedúceho predstaviteľa maďarského židovského Výboru na záchranu a pomoc Rudolfa Kastnera.
Popredný člen židovskej komunity v Bratislave Michael Weissmandel zároveň kontaktoval židovské komunity vo Švajčiarsku, ktoré informoval o novopostavenej rampe a zvýšenej kapacite plynových komôr v Birkenau a žiadal ich, aby v tlači bezodkladne prelomili mlčanie o týchto hrôzach. Žiadal tiež spojencov o okamžité bombardovanie prístupových železničných liniek z Maďarska do Auschwitzu.
Márne vyjednávanie alebo cynický kalkul?
Niečo sa však pokazilo a varovanie k obetiam neprišlo včas. Židovské komunity sa o správe nedozvedeli a v nasledujúcich týždňoch a mesiacoch bolo do Poľska odvezených 437-tisíc maďarských Židov.
Prečo k tomu došlo napriek priamym svedectvám? Podľa Conwaya bolo hlavným faktorom zlyhanie maďarských židovských predstaviteľov a ich „vedomé rozhodnutie túto informáciu zatajiť“.
Eichmann si dobre uvedomoval, že vzhľadom na akútny nedostatok príslušníkov gestapa (vojna vrcholila a na viacerých frontoch sa nevyvíjala pre nacistov dobre) závisí úspech jeho intrigánskeho plánu od spolupráce maďarských úradov a poslušnosti a pasivity židovskej komunity.
Kontroverzie tak vzbudzuje nielen neochota informovať dotknuté obete o Vrbovej a Wetzlerovej správe, ale aj súhlas s členstvom v Židovskej rade, ktorú Eichmann vymenoval a ustanovil z prominentných členov židovskej komunity.
Židovské elity okolo Kastnera viedli s Nemcami tajné rokovania vo viere, že pre seba a vybranú skupinu Židov získajú ústupky. Mnohí historici sa tak domnievajú, že výmenou za zatajenie dôležitej správy a neinformovanie drvivej väčšiny židovského obyvateľstva o ich skutočnom osude dostala skupina 1 700 privilegovaných Židov povolenie odcestovať dvoma vlakmi do Švajčiarska a zachrániť sa. To všetko bez toho, aby by bol ohrozený vyhladzovací proces prebiehajúci v celej Európe.
Pre Eichmanna to bol vskutku dobrý obchod. Kastner neinformoval o hrôzach opísaných v správe ani v zahraničí, napriek tomu, že mal imunitu a mohol cestovať aj do Nemecka a Švajčiarska. Všetky tieto skutočnosti vyšli najavo počas súdneho procesu v 50. rokoch minulého storočia v Izraeli.
Historička holokaustu Hannah Arendtová (ne)konanie Kastnera a jeho kolegov označila ako tichý súhlas s likvidáciou väčšiny maďarských Židov. Kastnera ešte v marci 1957 – pred skončením procesu, v ktorom bol napokon rehabilitovaný – v Tel Avive zavraždili. Sudca Najvyššieho súdu dospel k záveru, že šokujúci úspech, ktorý nacisti dosiahli, „bol priamym dôsledkom zatajenia hroznej pravdy pred obeťami“.
Podľa komentátora Martina Gilberta Kastner a jeho sionistickí kolegovia sa už pred napísaním Vrbovej a Wetzlerovej správy zaviazali, že budú rokovať s Eichmannom a preto nezverejnili správu, ktorú mali v rukách. Ich ponuka, že sa fakty zo správy nedostanú na verejnosť, bola pre Eichmanna mimoriadne výhodná, Kastner tak získal súhlas na vlastný plán na záchranu vybranej skupiny Židov zo špeciálneho zoznamu, vrátane Kastnerovej rodiny a jeho priateľov.
Ako píše historik Conway, Kastner veril, že sa mu takto podarí dosiahnuť aspoň čiastočnú záchranu „hodnotnejších sionistických skupín“, ktoré sa mali stať pioniermi a zakladateľmi nového Izraela – aj keby pritom obetoval nesionistickú väčšinu maďarského židovstva.
Tým, že si Eichmann kúpil mlčanie židovských predstaviteľov, úspešne eliminoval všetky prekážky, ktoré by mohli prekaziť jeho plán vyhladzovacieho procesu.
Ďalšie sporné témy pre historiografiu
Kontroverzie vyvolali aj pochybnosti, prečo Spojenci nereagovali na výzvu bombardovať železničné trate, ako to žiadal napríklad Chaim Michael Dov Weissmandl. Kritický historický výskum ale tento prístup sčasti ospravedlňuje. Okrem toho, že záchrana Židov pre západné politické velenie nepatrila medzi najvyššie priority, vyčlenenie bombardovacích kapacít bolo problematické v čase, keď sa pripravovalo vylodenie v Normandii a v južnom Taliansku, keď bolo potrebné na takúto rozsiahlu misiu mobilizovať všetky letecké kapacity, ktoré boli k dispozícii. Neistý by bol tiež let 3-tisíc kilometrov ponad nepriateľské územia.
Keďže do istej miery išlo o pochabé výhovorky – v tom čase Spojenci realizovali aj podobne nebezpečné misie (napríklad bombardovanie priemyselných cieľov v Sliezsku, teda blízko Auschwitzu) –, mnohí historici dospeli k nepríjemnému záveru, že za otáľaním britského a amerického velenia neboli technické, ale politické faktory, teda negatívny prístup britskej vlády k židovským záujmom počas vojny. Ako napísal David Wyman: „Pre americkú armádu predstavovali európski Židia vedľajší problém a nežiaduce bremeno.“
Aj preto bol Vrba do konca života v spore s poprednými židovskými historikmi, ktorí ospravedlňovali rolu vtedajších židovských elít (najmä Rudolfa Kastnera) a ospevovali ich záslužnú činnosť pri „vyjednávaní“ s nacistami. Ako sme už spomenuli, toto „vyjednávanie“ v skutočnosti poslúžilo Eichmannovi získať ucelené zoznamy maďarských Židov, ktoré uľahčili transporty a prispeli k realizácii „rýchleho plánu“. Vrba pripomína, že ak nacisti vyjednávali s naivnými Židmi, bolo to preto, že mali vlastné zákerné plány. Bola to nerovná hra.
Vrba sa však nedokázal zbaviť sklamania z toho, keď aj neskôr na jar 1944 videl, ako transporty z Budapešti pokračujú, pretože náboženskí predstavitelia sa z „nejakých dôvodov rozhodli nevarovať masy“.
Vrba tak spochybňuje postoj mnohých izraelských historikov, ktorí v snahe vyviniť svojich obľúbencov (napríklad Kastnera) manipulovali s interpretáciou Vrbovej a Wetzlerovej správy. Podľa niektorých historikov Vrba s Wetzlerom v správe iba informovali o tom, čo sa v tábore smrti deje, ale v skutočnosti nevarovali pred prípravami na holokaust maďarských Židov, pretože o nich nevedeli – to je však historickým výskumom vyvrátené. „Som nútený pokladať tieto interpretácie za produkt týchto vedcov, ktorí by radi vylepšili nielen židovskú budúcnosť, ale aj židovskú minulosť,“ ťažkal si neskôr Vrba.
Paradoxné je, že židovským predstaviteľom sa podarilo včas informovať svoje kontakty vo Švajčiarsku o prípravách na holokaust Židov v Maďarsku, ale „túto životne dôležitú informáciu zatajili pred tými, ktorých sa deportácia v skutočnosti týkala,“ píše Vrba.
„Či už predstavitelia židovstva dobrovoľne súhlasili, že zachovajú tajomstvo o mlynoch smrti v Osvienčime alebo to bola súčasť platby za prepustenie malého počtu privilegovaných Židov, sa nedá z očividných dôvodov doložiť, ale určite nie je za vlasy pritiahnuté tvrdenie, že Eichmannovi sa skutočne oplatilo pustiť tých takmer 2-tisíc pomerne bohatých a/alebo vplyvných Židov do Švajčiarska ako odmenu za utajenie,“ napísal neskôr Vrba. A pripomína aj jednu pozoruhodnú príhodu z tohto spomenutého transportu oslobodených Židov pustených do západného sveta. Po ceste bol ich vlak presmerovaný do Auspitzu (nemecký názov mestečka Hustopeče na Morave, poznámka redakcie). Pasažierov vlaku, ktorí nepoznali rozdiel medzi týmto názvom a poľským Auschwitzom, sa zmocnila panika.
Vrba z toho odvodzuje, že kým 437-tisíc Židom, ktorým hrozila bezprostredná smrť, neboli kľúčové informácie distribuované, skupina „vyvolených“, ktorí boli za utajenie ich správy oslobodení, o nej zrejme vedela. (Hoci tu je potrebné dodať, že už samotný názov Auschwitz, respektíve Osvienčim, mohol v cestujúcich vyvolať pocit zrady; aj keby o Vrbovej a Wetzlerovej správe nevedeli, už vtedy sa verejne tušilo, že osud v tábore nie je ľahký).
Tak či onak, dôkazov o kolaborácii maďarských židovských elít s nacistami neskôr pribudlo. Táto zrada je o to väčšia, že židovské komunity na Slovensku aj v Maďarsku vkladali dôveru do rúk svojich predstaviteľov. Nacisti si toho boli vedomí, a preto veľmi dobre vedeli, ktoré kruhy si treba zvoliť na „vyjednávanie“. To, že išlo o rukojemníkov, hoci dobrovoľných, v rukách nacistickej moci, bolo dôležitou súčasťou nacistických plánov na vyhladenie.
Vrba spomína aj svedectvá preživších (napríklad Elieho Wiesela), z ktorých vyplýva, že ak by židovské masy predpokladali, že ich čaká čosi také hrozivé, ich vodcovia, ktorým dôverovali, by ich varovali a o tieto poznatky by sa s nimi podelili.
Dnes už vieme, že sa s tým podelili s kadekým (vrátane Eichmanna), ale nie s tými, pre ktorých tie informácie znamenali rozdiel medzi životom a smrťou. Eichmannovi tak pomohli k obrovskému organizačnému úspechu jeho plánu, ktorého súčasťou bola rafinovaná taktika utajenia.
Zrada však pokračovala aj po vojne. Kým Vrba sa v Izraeli stal nežiaducou persónou (Kastner bol vplyvným mužom v Izraeli), Eichmannovi kumpáni z Budapešti, dôstojníci SS Hermann Krumey a Otto Hunsche, sa vďaka Kastnerovi pôvodne vyhli odsúdeniu. Kastnerovo svedectvo ich chránilo pred trestným stíhaním (mohol byť obeťou vydierania, keďže títo ľudia o ňom kadečo vedeli, najmä to, ako sa správal počas vyjednávaní s nacistami).
Život po tábore smrti
Rudolf Vrba žil po úteku z Auschwitzu v ilegalite, zapojil sa do Povstania („kde som ďalej viedol svoju vojnu proti nacistom konvenčným spôsobom“), bol niekoľkokrát vyznamenaný. Po vojne ako 21-ročný odišiel študovať na Karlovu univerzitu v Prahe, kde absolvoval postgraduálne štúdium. Tu sa aj začala jeho úspešná vedecká kariéra.
V roku 1958 opustil Československo a ako uznávaná autorita v oblasti biochémie a neurochémie prednášal na Britskej kráľovskej akadémii v Londýne, niekoľko rokov v Izraeli, neskôr na Lekárskej fakulte Harvardovej univerzity v Bostone a odtiaľ sa vydal do Kanady. Stal sa medzinárodne uznávaným autorom vyše 50 pôvodných vedeckých prác z oblasti chémie mozgu a výskumu rakoviny a cukrovky. Zomrel 20. apríla 2006.
Alfréd Wetzler sa po úteku z Auschwitzu tiež zapojil do Povstania, kde bol pred koncom vojny zajatý ako ošetrovateľ zranených partizánov. Po vojne pracoval ako redaktor, neskôr bol robotníkom. Od roku 1970 bol na invalidnom dôchodku, pričom vypomáhal v knižnici v bratislavskom Ružinove. Zomrel v roku 1988.