Hráč na tubu bol zatknutý v Berlíne. Spolu so svojou veľkou tubou sedel v policajnom aute, kam ho policajti posadili. Jeho priestupkom bolo, že spolu s ďalšími 500 hudobníkmi hral pod holým nebom na Potsdamer Platz nemeckú ľudovú pieseň „Die Gedanken sind frei“ (Myšlienky sú slobodné) od Augusta Heinricha Hoffmanna von Fallerslebena. Cieľom tohto vystúpenia bolo uprostred obmedzení spôsobených Covidom upriamiť pozornosť na faktický zákaz umeleckej slobody. Takýto nesúhlas sa ukázal byť väčším sústom, než mohla štátna moc tolerovať.
Írsky učiteľ Enoch Burke strávil vo väzení viac ako 500 dní. Bol suspendovaný, pretože odmietol oslovovať jedného zo svojich žiakov pomocou novo prijatých zámen odrážajúcich novo deklarované pohlavie. Jeho odpor ho stál slobodu. Sudca nariadil jeho zadržanie, aby zabránil akémukoľvek opakovaniu jeho konania.
V Bavorsku polícia prehľadala dom dôchodcu po tom, čo v humoristickom internetovom obrázku označil vtedajšieho vicekancelára Roberta Habecka za „Schwachkopf“. Incident bol jedným z viac ako 800 trestných oznámení podaných ministrom. Jeho kolegyňa Annalena Baerbocková iniciovala približne 500 podobných prípadov proti občanom. Politická predstaviteľka FDP Marie-Agnes Strack-Zimmermannová je spájaná s viac ako 1 400 konaniami. Súčasný kancelár Friedrich Merz rovnako stíhal stovky prípadov týkajúcich sa vyjadrovania názorov svojich vlastných voličov.
Traja prokurátori z Göttingenu sa v televíznom dokumente CBS z roku 2025 chvália a posmešne sa smejú nad tým, ako posielajú políciu do domovov občanov pre priestupky súvisiace s prejavom. Vysvetľujú, že konfiškácia mobilných telefónov už trestá občanov skôr, ako sa dospeje k akémukoľvek verdiktu. Od roku 2016 sa počet trestných vyšetrovaní priestupkov súvisiacich s prejavom v nemeckej spolkovej krajine Dolné Sasko zvýšil pätnásťnásobne a len v roku 2024 dosiahol 35-tisíc vyšetrovaní.
Čím viac štát tvrdí, že zachraňuje demokraciu prostredníctvom kampane proti „nenávisti a podnecovaniu“, tým viac je sloboda prejavu občanov obmedzovaná zastrašovaním a stíhaním.
Revolúcie nakoniec požierajú vlastné deti. Západ teraz požiera základy svojej vlastnej idey.
Pravda potrebuje dobrého právnika
Tí, ktorí prinášajú nepopulárne pravdy, vždy žili nebezpečne. V starovekom Ríme boli známi tým, že ich sťali. Dokonca aj Ježiš dosiahol vek len okolo 33 rokov, než vyhlásil, že pravda oslobodí ľudstvo – posolstvo, ktoré ho stálo život. Nemecké príslovie hovorí, že pravda potrebuje rýchleho koňa. V roku 2026 potrebuje predovšetkým dobrého právnika.
Často spomínaná kultúra rušenia (cancel culture) našej doby vyvolala niekoľko javov. Jedným z nich je, že jej existenciu dôsledne popierajú ľudia z ľavice, ktorí ju najvášnivejšie praktizujú. Neúnavne prenasledujú každého, kto odmieta podriadiť sa myšlienkam agresívnej LGBTQ lobby, každého, kto považuje za šialenstvo riadiť priemyselnú spoločnosť transportnými bicyklami a veternými turbínami v mene záchrany klímy, alebo každého, kto považuje politiku otvorených hraníc za nebezpečenstvo pre životy a bezpečnosť pôvodného obyvateľstva.
Cenzúru však praktizujú aj tí, ktorí tvrdia, že bránia slobodu prejavu. Nemali by sme zabúdať, že zriadenie siedmich štátom financovaných oznamovacích miestností pre „zločiny z nenávisti“ pod hranicou trestnej zodpovednosti – teda legálne prejavy názorov – prebehlo pod vedením kresťanských demokratov v Nemecku.
A hoci dnes takmer žiadny politik nevaruje hlasnejšie pred úpadkom slobody prejavu v Európe ako excentrický americký prezident Donald Trump, je to práve Trump, kto zároveň odmieta udeliť víza nemeckým aktivistom z mimovládnych organizácií a dokonca aj bývalému komisárovi EÚ Thierrymu Bretonovi, pretože netoleruje ich názory. Možno to postihlo „správnych“ ľudí – aktivistov, ktorí podporovali zákon EÚ o digitálnych službách, a tým sa pokúsili obmedziť slobodu prejavu miliónov občanov. Zdá sa však, že aj na konzervatívnej strane sa cenzúra stala prijateľným nástrojom.
Nikto nemá právo poslúchať
Zároveň obmedzenia slobody vždy vytvárali hrdinov – ľudí, ktorí nikdy nemali v úmysle stať sa slávnymi, ale ktorí jednoducho nasledujú svoje svedomie. Hráčov na tubu, učiteľov, sudcov, lekárov či spisovateľov. A tiež mnohých anonymných jednotlivcov, ktorí v rozhodujúcich momentoch zdvihnú svoj hlas, často osamote.
Sloboda prejavu nie je len jednou z mnohých slobôd. Je matkou všetkých slobôd. Ak človek už nemá právo vyjadriť svoj názor, ako by vôbec mohol realizovať svoj pohľad na svet? Ak problém nemožno ani pomenovať, ako by sa mohol vôbec vyriešiť? Schopnosť nazývať veci pravým menom bez toho, aby bol človek potrestaný spoločensky, právne alebo fyzicky, je prvým občianskym právom, ktoré je potrebné brániť.
Slová majú takmer magickú moc. Správne slovo v správnom čase dokáže hory prenášať a zmobilizovať masy. „Na počiatku bolo Slovo a to Slovo bolo u Boha.“ Podľa tohto biblického verša bol údajne stvorený samotný svet. Myšlienka, že slová formujú realitu, existuje od začiatku ľudských dejín. Človek nemusí byť veriaci, aby pochopil prvotnú silu obsiahnutú v tomto biblickom verši z Jánovho evanjelia. Každý kňaz vúdú a každý profesor rodových štúdií sa pokúša o to isté: pretvoriť realitu prostredníctvom slov.
Preto je alarmujúce, keď sa v krajinách, ktoré sú hrdé na svoje liberálno-demokratické úspechy, opäť zakazujú slová. Keď vládou financované jazykové príručky predpisujú terminológiu, ktorú musia občania používať, často s cieľom zakryť pravdu skrytú za slovami.
Je to alarmujúce, pretože prvé známky lží a zbabelosti sa objavujú vtedy, keď štát pod hrozbou pokút núti svojich občanov nazývať muža ženou. Je to predzvesť totality, keď sú v Anglicku zatýkaní ľudia za to, že sa ticho modlia pred klinikami vykonávajúcimi potraty. Systém sa nebojí len slobodného slova. Bojí sa dokonca aj slobodnej myšlienky.
Neverili sme kedysi, že „myšlienkové zločiny“ existujú len v dystopickej literatúre z našich školských čias, v dielach Kafku, Orwella a Huxleyho? Boli sme príliš mladí na to, aby sme pochopili, ako rýchlo sa spoločnosti môžu zvrhnúť, keď sa ignoruje varovanie Hannah Arendtovej a občania sa nechajú podriadiť namiesto toho, aby sa postavili na odpor?
Atmosféra neslobody
Neviem, koľkokrát som počula ľudí ospravedlňujúco hovoriť, že si nemôžu dovoliť povedať určité veci, pretože majú rodiny alebo sú závislí od svojho zamestnania. Pritom na Západe dnes už ani nejde o život a smrť.
Vnútorná integrita zomiera dávno predtým, ako je človeku odobraté fyzické telo. Sloboda prejavu zomiera, odvaha zomiera, a tým sa pripravuje pôda pre akékoľvek hrôzy, ktoré si môžu vymyslieť tí, čo sú pri moci. Atmosféra neslobody vytvára strach. Strach vedie k poslušnosti. Poslušnosť vedie ku konformite a nakoniec k spoluvine. História totalitných režimov je teda vždy históriou zbabelosti.
Je takmer fyzicky bolestivé vziať do ruky knihu Súostrovie Gulag od Alexandra Solženicyna. Hrôza spočíva nielen v opise pracovných táborov, ale aj v atmosfére strachu, ktorá viedla ľudí k tomu, že nezasiahli, keď zatýkali ich priateľov, zatiaľ čo iní sa nechali odviesť v mylnej nádeji, že ich dobré správanie ich zachráni.
Viditeľná poslušnosť
Kultúra zrušenia – kultúra vymazávania a eliminovania údajne nesprávnych myšlienok, textov a ľudí – je vždy prejavom systému strachu. Tak ako je Winston Smith v románe 1984 od Georgea Orwella mučený, až kým nielen tvrdí, ale skutočne uverí, že vidí iba štyri prsty tam, kde ich je päť, ich moderní totalitári sa neuspokoja s obyčajnou toleranciou voči iným názorom. Požadujú podriadenosť. Požadujú súhlas. Požadujú účasť a verejné vyhlásenia lojality k myšlienkam, ktorým možno neveríme.
Až keď poslušne vyvesíme dúhovú vlajku na oslavu Pride nad naše strechy, budeme mimo nebezpečenstva.
Až keď verne uctíme náboženstvo klimatického spasenia, vzdáme sa mäsa a budeme voziť deti do školy na transportných bicykloch, prestaneme pôsobiť podozrivo.
Až keď si zámená umiestnime na vizitky a náhrobné kamene – nie preto, že by sme zabudli na svoje pohlavie alebo preto, že ho nevidno, ale preto, aby sme spochybnili zjavnú realitu našej ženskosti alebo mužnosti – prejavíme tým, že akceptujeme novú realitu, v ktorej už posledné slovo nemajú príroda, rozum a veda, ale štát a jeho súdnictvo.
Existuje len jedna pravda
Krátke video, ktoré sa nepretržite premieta v pamätníku holokaustu Jad Vašem v Jeruzaleme, mi utkvelo v pamäti. V ňom starší muž rozpráva, ako ho ako dieťa odviedli zo školy a odviezli na deportáciu. Cesta viedla okolo domov jeho susedov, ktorí stáli pri ceste a sledovali, ako ľudí naháňajú do vagónov. Nikto nezasiahol. Nikto sa nepostavil na odpor. Muž hovorí, že až do toho rána veril, že tí ľudia sú jeho priatelia. Keď však videl, ako sa mlčky prizerajú a nič nerobia, stratil vieru v ľudstvo.
V čom je dnes rozdiel? Rozdiel je v tom, že ľudia poslušne súhlasia so všetkým, keď sa od nich žiada, aby vylúčili tých, ktorí sa odmietajú podriadiť jazykovým kódexom novej doby, požiadavkám prevládajúceho ducha a tlakom tých, čo sú pri moci, lebo inak riskujú svoju vlastnú pozíciu.
„Žiť v pravde,“ požadoval český disident Václav Havel. „Nežite v klamstve,“ napísal Solženicyn. Dnes nám hovoria, že existuje viacero právd – moja pravda, tvoja pravda –, akoby už neexistoval žiadny objektívny štandard.
Keď však pravda samotná zomrie a vráti sa iba ako pluralita právd, potom je možné všetko. Vtedy sa „veda“ stáva len tézou ideológie, ktorá je momentálne pri moci. Vtedy sa, podľa Orwellových slov, vojna stáva inou formou mieru, nevedomosť novou silou a sloboda otroctvom. Kto prijíma takúto spoločnosť ako pasívny divák a poslušný nasledovník, nezaslúži si lepší osud.
Pôvodný text bol publikovaný na webe sesterského denníka Statement.com.