Izrael si spočítal, že prišla chvíľa na uskutočnenie jeho dlhodobého cieľa, ktorým je totálne zničenie Iránu. Ak chce Irán vojensky poraziť, musí ho zničiť aj ekonomicky útokom na hlavný zdroj príjmov: ropu a plyn.

Odvetné zničenie arabských petromonarchií predstavuje pre Izrael nanajvýš vedľajšiu škodu, ktorej náklady však jeho kalkul nijako nemení. Dokonca v tom môže vidieť ďalší podnet na americkú angažovanosť, bez ktorej sa nezaobíde.

Tento cieľ je nezodpovedný pre svoju bezprostrednú zločinnosť, ako aj pre globálne dôsledky. Ale Izrael ho dnes racionálne napĺňa. Môže si to dovoliť, pretože si sionistickou sieťou podriadil americkú vládu, ktorá dnes koná neracionálne a v rozpore so svojimi záujmami.

Preto iránska stratégia odstrašenia nezabrala. Keď Irán neodstrašil útok, naplnil svoju hrozbu. Útokom na najväčšie katarské pole vyradil prinajmenšom na tri roky 17 percent katarskej plynovej produkcie. S podobnými útokmi môžu počítať Saudská Arábia a najmä Spojené arabské emiráty, ktoré síce sú rovnako ako Irán členskou krajinou BRICS, ale zároveň sú aj najbližším arabským spojencom USA.

Dôsledky vojny pre svetovú ekonomiku sú katastrofálne: globálna inflácia pre zdražovanie energií a nedostatok potravín v dôsledku nedostatku hnojív. Podľa odhadov OSN vystaví vojna 45 miliónov ľudí akútnemu hladu. Inflácia robí pred jesennými voľbami ťažkú hlavu aj prezidentovi Donaldovi Trumpovi.

Hrozba straty kongresovej väčšiny ho núti k určitej zodpovednosti: americké sily okrem iného nebránia iránskemu exportu ropy a plynu a Netanjahua donútil k sľubu, že na iránsku energetiku už útočiť nebude. Uvidíme, ako je to so sľubmi medzi klamármi.

Hrozba jadrovej explózie

K útoku na elektráreň v Búšehri sa nikto nehlási. Nebol závažný svojimi následkami (zasiahol totiž len okraj areálu bez väčších škôd), ale svojím cieľom: ide o jadrový reaktor, navyše prevádzkovaný Ruskom.

Zásah reaktora vedúci k výbuchu by bol porovnateľný s použitím jadrovej zbrane, ktorá by kontaminovala široké okolie vrátane morskej vody. Navyše by vyvolal odvetu, ktorá by neprišla len z Iránu, ale aj z Ruska. Jej prirodzeným cieľom by bolo práve centrum izraelských jadrových zbraní v Dimone.

Vyhliadka na jadrový výbuch na vlastnom území núti k zodpovednosti aj izraelských hazardérov. Teda s výnimkou tých, ktorí spolu s kresťanskými sionistami očakávajú príchod spasiteľa.

Náboženský fanatizmus je v tomto konflikte na všetkých stranách: u Židov, šiitov aj kresťanov. Sám Trump síce náboženským fanatikom nie je, ale zopár ich na kľúčové miesta vymenoval, okrem iného ministra obrany Peta Hegsetha a veľvyslanca v Izraeli Mika Huckabeeho. Tí potom spolu so židovskými miliardármi a oportunistami vydržiavanými sionistickou lobby tlačia na pokračovanie vojny.

Iné úrady však zase Trump zveril realisticky uvažujúcim ľuďom, ktorí sú zo súčasného smerovania politiky zdesení. Viceprezident JD Vance alebo riaditeľka spravodajských služieb Tulsi Gabbardová sa dosť trápia, keď sa pod paľbou novinárov a kongresmanov snažia skĺbiť lojalitu k prezidentovi so znalosťou základných faktov o konflikte.

Na rozdiel od niekdajších spravodajských šéfov Georgea Busha mladšieho, Gabbardová aspoň nenútila podriadených falšovať spravodajské informácie. Preto sa Američania z jej úradu dozvedajú, že Irán žiadny vojenský jadrový program nemal, čím popiera tvrdenia Trumpa, Steva Witkoffa a ďalších o iránskej jadrovej bombe.

Samotná Gabbardová tiež odvážne pripustila, že americké ciele v Iráne sa líšia od izraelských. Trump by mal vysvetliť, prečo teda zveril svoju iránsku politiku Witkoffovi a Jaredovi Kushnerovi – podľa diplomatov zapojených do iránsko-amerických rokovaní ide o mužov Izraela.

Pravá ruka Gabbardovej, riaditeľ Centra proti terorizmu Joe Kent, šiel ešte ďalej a na protest proti vojne rezignoval. Tento inak oddaný trumpovec svojmu prezidentovi verejne vysvetlil, že Irán nepredstavoval pre USA žiadnu hrozbu a vojna je strašná chyba.

Rozpory postupne porastú

Rozpory vo vnútri administratívy porastú. Inflácia a ďalšie ekonomické problémy budú Američanov stavať proti vojne, ktorá im ide od začiatku proti srsti. Sionistom sa nepodarilo vyvolať vlnu patriotického vojnového nadšenia aj preto, že Američania sú čoraz alergickejší na izraelské zasahovanie do amerického rozhodovania.

Médiá hlavného prúdu síce ešte v januári oslavovali protirežimné demonštrácie v Iráne a v súlade so zvyklosťami zamlčiavali násilné vyčíňanie demonštrantov aj zapojenie amerických a izraelských spravodajských služieb do ich organizácie.

Ale hlavné stanice po prvých dňoch vojny otočili, keď si už boli vedomé, že venezuelský scenár sa v Iráne nezopakuje a Trumpa čakajú ťažkosti. V predchádzajúcich vojnách, vo Vietname, Afganistane, Iraku alebo na Ukrajine, sa ku kritike Washingtonu dopracovali až po rokoch amerických neúspechov. Trumpovci si zavesili na krk nepopulárnu vojnu a útočením na médiá, ktoré dnes klamú o niečo menej ako zvyčajne, si nikoho priazeň nezískajú.

Európa je síce jednotná v tom, že po prvých verbálnych reakciách na podporu USA sa k vojne už radšej nehlási. Tým sa však jednota končí. Predovšetkým sa začína rozpadať drahocenná zhoda okolo Ukrajiny.

Po úderoch na Katar prišli Taliansko a Belgicko o dodávky plynu. Dnes začínajú „pokukovať“ po tradičnom ruskom dodávateľovi a naznačovať Viktorovi Orbánovi, že mu rozumejú, keď podmieňuje súhlas s úverom pre Ukrajinu sprevádzkovaním ropovodu Družba.

O to vehementnejšie reaguje druhý tábor. Nemecký kancelár Friedrich Merz sa na poslednej Európskej rade s Orbánom dosť pohádal a Kaja Kallasová kritizuje USA za to, že dočasne zrušili sekundárne sankcie na ruskú ropu. Verí, že sankcie zrazia Rusko na kolená. Zrejme sa ani nepýta, kto všetko by do onoho vytúženého okamihu musel padnúť spolu s ním. Očividne sú dnešné hádky Merza s Orbánom pre Európu lepšie ako jednota podľa Kallasovej.

Zatiaľ nič nenasvedčuje tomu, že by sa vojna s Iránom mala čoskoro skončiť. Čím dlhšie bude trvať, tým väčšia je pravdepodobnosť, že povedie k zmenám, ktoré si jej iniciátori nedokázali ani predstaviť.