Jednou z hlavných tém volebného boja o parížsku radnicu sa stalo zneužívanie detí v materských školách. Od vlaňajšieho apríla v Paríži vyšetrujú už viac ako 50 pedagogických pracovníkov pre nevhodné správanie voči deťom, z toho 20 je podozrivých zo sexuálneho zneužívania. Len tento rok bolo toto obvinenie vznesené proti ďalším 15 osobám.
Socialistická radnica, pod ktorú materské školy patria, má čo vysvetľovať. A nielen radnica. Pedofília je hlbším problémom francúzskych progresívcov.
Progresívne médiá nemilosrdne a často úplne oprávnene kritizovali katolícku cirkev za to, že sa nedokázala postaviť čelom k zneužívaniu detí kňazmi. Ale rovnakým zločinom na vlastnej strane sa venujú len okrajovo. A pritom je o čom hovoriť. Progresívna pedofília totiž nie je len zlyhaním jednotlivcov a inštitúcie, ktorá ich z obavy o dobré meno kryje, ako to hriešne robila cirkev, ale zlyhaním samotnej ideovej podstaty.
Z progresívnej ideológie totiž nevyplýva, že by pedofília bola niečím zlým. Progresívci na jednej strane podporujú akékoľvek sexuálne experimenty a zároveň považujú deti za malých dospelých, neustále ich tlačia do najrôznejších rozhodnutí, na ktoré dieťa nemôže stačiť. Výchovu politizujú a sexualizujú: už v prvých triedach deti zoznamujú s právami, ktoré môžu presadzovať aj proti rodičom, znižujú vekovú hranicu volebného práva a nútia im výber sexuality. Smutným príkladom posledných rokov sú deti, ktoré pod vplyvom ideológie LGBT presadzujú proti vôli rodičov zmenu pohlavia.
Progresivizmus však vedie aj k infantilizácii samotných progresívcov. Z nesporného faktu, že deti predstavujú budúcnosť, vyvodzujú podivný záver, že si budúcnosť udržia, ak sa budú podobať deťom. Tým stierajú hranicu medzi dieťaťom a dospelým aj z druhej strany.
Sex s deťmi sa v takto nastavenom prostredí bude javiť buď ako tolerovateľná výstrednosť, alebo dokonca ako neodňateľné právo.
Pred 39 rokmi uverejnili francúzske médiá hneď niekoľko výziev, ktoré podpísalo celkovo asi sto intelektuálov a ktoré volali po dekriminalizácii sexu s deťmi. Okrem Sartra, Beauvoirovej, Aragona či Foucaulta sa k výzve pripojili aj neskorší politici Jack Lang a Bernard Kouchner.
Jedna z najvýraznejších osobností európskej zelenej ľavice a neskorší podporovateľ Emmanuela Macrona, europoslanec Daniel Cohn-Bendit, spomínal v 80. rokoch minulého storočia na svoje pôsobenie v materskej škole vo Frankfurte takto: „Je fantastické, keď vás päťročné dievčatko začne vyzliekať, eroticko-maniakálna hra“.
Normalizácia pedofílie vtedy išla ruka v ruke s normalizáciou homosexuality. Takto vysvetľoval svoju podporu pedofilom napríklad Michel Foucault. Synovec prezidenta Mitterranda, minister kultúry a otvorený homosexuál Frédéric Mitterrand, sa v autobiografickej knihe zveril so sexuálnymi zážitkami s chlapcami v Thajsku.
Ale to nie je nič v porovnaní s Jackom Langom, najdlhšie pôsobiacim ministrom kultúry Piatej republiky. Počas dlhých 14 rokov Mitterrandovho prezidentovania bol hlavnou tvárou progresívnej kultúrnej politiky a vo vysokých verejných funkciách zostáva aj po odchode z ministerstva. Až do tohtoročného februára, keď vo veku 86 rokov pod tlakom verejnosti opustil funkciu riaditeľa prestížneho Inštitútu arabského sveta. Počas dlhých rokov verejného pôsobenia sa opakovane objavoval ako podozrivý v pedofilných škandáloch, ale proti nemu nebolo nikdy vznesené ani formálne obvinenie. Konečnú ranu mu zasadil až Epstein. Jeho kontakty s americkým lobistom a zvrhlíkom boli také intenzívne, že po ich zverejnení musel skončiť. Buď je Epsteinova aféra mimo kontroly vplyvných sietí, ktoré ho doteraz chránili, alebo naopak Langa vyhodnotili ako natoľko diskreditovaného a nepoužiteľného, že ho obetovali.
A čo legenda francúzskeho humanitarizmu, zakladateľ organizácie Lekári bez hraníc, zástanca humanitárnych intervencií a Sarkozyho minister zahraničných vecí Bernard Kouchner? V jeho veľkom srdci, ktoré malo zahŕňať celý svet, sa nenašlo miesto pre jeho vlastné deti. Aspoň tak nejako opísala signatára onej neslávnej výzvy jeho dcéra Camille vo svojej autobiografickej knihe. Popisuje, ako sa jej brat po rozvode rodičov stal obeťou pedofilných útokov ich nevlastného otca Oliviera Duhamela.
Samotný Duhamel patril k prominentom parížskej ľavice, bol profesorom ústavného práva, poradcom ministrov a prezidentov, predsedom vplyvných orgánov. Vydanie knihy pred piatimi rokmi spôsobilo menšie zemetrasenie vo francúzskej elite. Nielenže sa obvinenia potvrdili, ale vyšlo najavo aj to, že Duhamelova pedofília bola verejným tajomstvom; niekoľko ďalších prominentov prišlo o svoje funkcie. Nikto však už neotvoril vyšetrovanie záhadnej smrti Duhamelovej švagrinej, ktorá pred 15i rokmi presviedčala svoju zúfalú sestru, aby obvinila manžela. Kouchnerová tiež opisuje orgie za účasti detí, ktoré Duhamel každoročne organizoval s desiatkami prominentov na svojom vidieckom sídle. Duhamelov trest? Všetko je premlčané.
Pedofília elít je, samozrejme, darom z neba pre spravodajské služby a vplyvových hráčov. Dnes predstavuje väčšie tabu ako pred 40 rokmi, keď Cohn-Bendit alebo mladý Mitterrand verejne zdieľali svoje erotické zážitky s deťmi. Obvinenie z pedofílie dnes ťažko poškodí a odhalenie ukončí ďalšie verejné pôsobenie. Inými slovami, spolu s korupciou predstavuje mimoriadne silný nástroj vydierania a udržiavania disciplíny vnútri mocenských elít.
Súčasný škandál v parížskych materských školách je iného druhu. Ide o priestupky a trestné činy ľudí z okrajov spoločnosti. Nezisková organizácia SOS materské školy už niekoľko rokov upozorňuje, že povolanie pedagógov v materských školách je vo všetkých ohľadoch podceňované, často ho preto vykonávajú ľudia bez kvalifikácie, za minimálnu mzdu a s motívmi, ktoré nie sú v súlade s ich poslaním. Do takýchto zariadení však elita svoje deti neposiela.
Oba druhy pedofílie však spája nezáujem progresívneho systému. Ukázalo sa to aj v parížskych voľbách. Na radnici za ne zodpovedal zástupca primátorky a volebný líder socialistov Emmanuel Grégoire. V médiách vystupoval, akoby sa ho škandál netýkal, a médiá mu to dovolili. Keď sa pred rokmi takto stavali k zvrhlíkom v sutánach biskupi a arcibiskupi, médiá na nich rozpútali rovnaký hon ako na samotných vinníkov. Grégoire zostal ušetrený a cez víkend oslavoval volebné víťazstvo, môže sa tešiť na primátorské kreslo.
Je dobré mať to na pamäti, keď opäť začujeme od nejakého francúzskeho progresívca, že je potrebné regulovať internet, aby sme ochránili deti pred nevhodným obsahom. Detská nevinnosť je pre týchto „ochrancov“ skutočne až na poslednom mieste.