Číňania sú schopní prepraviť do Európy desaťtisíce vojakov. Ich lode sú oveľa väčšie a modernejšie ako tie európske. Proti ich balistickým raketám so zápalnými hlavicami nemajú európske lode žiadnu šancu. Veľké čínske bojové lode v roku 1450 majú v trupe desať vodotesných komôr. Ak prerazíte trup lode na štyroch rôznych miestach, zatopia sa len štyri komory z desiatich. Loď sa udrží na hladine. Prvá európska loď vybavená len štyrmi vodotesnými komorami v skutočných dejinách sa volala Titanic. Vyplávala v roku 1912.

V tejto alternatívnej histórii Číňania využijú vzájomnú rivalitu európskych štátov. Začnú obchodovať. Na európskom pobreží si potom zriadia opevnené predmostia. S relatívne malou vojenskou silou sa vďaka svojej technologickej prevahe stanú jazýčkom na váhach. A postupne vďaka tomu získavajú kontrolu nad jednotlivými štátmi v Európe. Nakoniec si podmania celý kontinent. Presne takýmto spôsobom získali Európania svoje koloniálne impériá v skutočných dejinách. Zároveň čínske lode preplávajú Tichý oceán a kolonizujú Ameriku. To bola druhá možnosť, ako svet mohol patriť Číne.

Prečo Číňania nekolonizovali Európu a neovládli svet?

Needhamova otázka

Túto otázku si koncom štyridsiatych rokov 20. storočia položil britský biochemik a historik Charles Needham. Medzi 6. a 15. storočím po Kristovi totiž Čína Európu technologicky predbiehala vo všetkom. Všetky spomínané technológie okrem parného stroja Číňania v roku 1450 naozaj mali.

Namiesto diel používali balistické rakety so zápalnými hlavicami na zapaľovanie miest ležiacich za hradbami. Okrem toho mali papier, kníhtlač, kompas, tkáčsky stav, obrovské manufaktúry s deľbou práce a s vodou poháňanými strojmi (v Európe boli až v 17. storočí).

Mali poľnohospodárstvo s najväčšími hektárovými výnosmi vo vtedajšom svete. Aj účinné kormidlo. Vďaka tomu mohli stavať veľké lode, ktoré dokázali presne manévrovať aj v prístave. Ich plavidlá mali dômyselné natáčacie plachty, ktoré lodi umožňovali plavbu takmer proti smeru vetra. Porovnateľné kormidlo aj porovnateľné natáčacie plachty skonštruovali Európania až v 17. storočí.

Vzostup a pád čínskych technológií

Americký historik John K. Fairbank píše: na sklonku dynastie Tchang (vládla 618 až 907) sa hospodárstvo vymklo štátnej kontrole. V rukách miestnych magnátov sa začal hromadiť majetok. Po An Lu Šanovej vzbure v rokoch 755 až 763 sa začal rúcať štátny dohľad nad obchodom. Nakoniec dynastia Tchang úplne stratila kontrolu nad dianím. Z trosiek cisárstva sa vynorili menšie regionálne štáty. V severnej Číne to bolo päť dynastií, v strednej a južnej Číne vzniklo desať kráľovstiev.

Až v roku 960 Čínu znovuzjednotila nová dynastia Sung. Už počas vlády tejto dynastie sa zavŕšil vznik siete obchodných centier. Boli však príliš rozbujnené, aby sa dali efektívne dostať pod štátnu kontrolu. Keďže aj Tchangovci, aj Sungovci boli permanentne vystavení cudzím nájazdom, nestíhali kontrolovať spoločnosť a podnikanie. Svoj najväčší technologický rozmach dosiahla Čína, až keď sa zosypala kontrola štátu nad spoločnosťou a podnikaním.

V okolí hlavného mesta dynastie Sung Kchaj-feng sa začal v službách štátu prudko rozvíjať priemysel. Vo vysokých peciach na výrobu ocele, podobne ako Briti o 500 až 600 rokov neskôr, používali Číňania drevené uhlie. Okolo roku tisíc Číňania pre drevené uhlie, ktoré potrebovali na fungovanie vysokých pecí, úplne vyklčovali svoje lesy v okolí hlavného mesta Kchaj-feng. Presne to isté urobili Briti okolo roku 1700.

Moderný západný svet a východná tradícia

Keď Briti vyklčovali svoje lesy, začali ako palivo na pohon svojich vysokých pecí používať koks vyrobený z čierneho uhlia. Niektorí podnikatelia presťahovali svoje manufaktúry do blízkosti ložísk. Mnohí ani nemuseli.

Uhlie sa začalo vo veľkom ťažiť a distribuovať po celej Británii ako hlavný energonosič. Bolo ním až do dvadsiateho storočia. Zárodky Britského priemyslu boli zachránené. Vysoké pece mohli pokračovať a produkovať viac a viac čoraz lacnejšej a čoraz kvalitnejšej ocele. O pár desiatok rokov neskôr, v roku 1776 podnikateľ James Watt, spolumajiteľ firmy Boulton & Watt, zdokonalil Newcomenov parný stroj. Zdesaťnásobil jeho účinnosť. Prvým využitím jeho stroja bolo čerpanie vody z baní. Zrodil sa moderný svet.

Čína mala a dodnes má uhlia dostatok. Číňania – rovnako ako o stáročia neskôr Briti – o ňom veľmi dobre vedeli. Jeho výdatné zásoby ležali dokonca v menšej hĺbke ako tie britské. Aj Číňania najskôr prešli na koks. Železo a oceľ boli lacné a masovo sa používali.

Priemyselná produkcia v Číne však začala stagnovať a potom upadať. Počet vysokých pecí a manufaktúr začal klesať. Kvalitné železo a oceľ začali zasa zdražovať. V danej chvíli boli Číňania technologicky stáročia pred Európou, ale ich priemyselný rozmach sa zastavil.

Žiaden čínsky James Watt nikdy neprišiel. Dynastiou Sung sa čínske vynálezy vyčerpali. S presťahovaním manufaktúr to totiž v Číne nebolo také jednoduché ako v Anglicku. Škótsky historik Niall Ferguson píše, že vládcovia Číny – konfuciánski mandaríni – považovali bohatého podnikateľa, ktorý sa slobodne pohybuje, za hrozbu pre stabilitu ríše.

Severnú Čínu dobyl Džingischán v roku 1215. Južnú Čínu dobyl jeho vnuk Kublajchán v roku 1279. Tým ukončil dynastiu Sung a začala sa mongolská dynastia. Bola teda príčinou ich technologického zastavenia mongolská invázia? Ako však mohol taký technologicky vyspelý štát podľahnúť invázii stepných Mongolov?

Needham píše, že Číňania mali pušný prach už v 9. storočí. Proti nomádskym útočníkom používali petardy a ohňové strely. Ale v očiach sunských mandarínov, štátnych byrokratov s klasickým vzdelaním, mal pozoruhodný vynález a bezpochyby prelom vo vojenskej technike nepatrný význam. Konfuciánska byrokracia, mandaríni, sa neponáhľali osedlať si novinku.

Hlavným zdrojom slabosti sunského štátu boli byrokratický aparát a nákladnosť obrany. Historik Paul J. Smith (1991) dokonca tvrdí, že za dynastie Južný Sung sa štát stal parazitom čínskej spoločnosti. V konfuciánskej spoločenskej hierarchii sú vojaci ešte nižšie než obchodníci. Nechuť k armáde bola tak hlboko zakorenená, že vojaci boli vylúčení zo štandardnej konfuciánskej kategorizácie spoločnosti do štyroch profesijných skupín či spoločenských tried: vzdelanci, roľníci, remeselníci, kupci.

Vojsko bolo vždy len nástrojom vládnucej elity konfuciánskych mandarínov. Do vládnucej byrokratickej elity mohol človek vstúpiť len tak, že sa stal konfuciánskym vzdelancom. Potom sa mohol stať aj armádnym veliteľom. Veliteľské funkcie často zastávali mandaríni s generálskou hodnosťou.

Vojenské štátne skúšky boli usporiadané obdobne ako civilné, ale vo vzdelaných kruhoch boli predmetom opovrhnutia. Veliteľmi vojska bolo často palácoví eunusi. Konfucianisti pestovali mýtus štátu ovládaného mravnou silou. V odmietaní armády môžeme vidieť pýchu čínskej kultúry, logicky zdôvodnený pacifizmus.

Veľkosťou štátu a potenciálom armády sa sunská ríša mohla bohato vyrovnať Mongolom. Charles Hucker (1975) dochádza k záveru, že sunská Čína dosiahla taký stupeň civilizovanosti, že úplne stratila zmysel pre vojenské hodnoty a pre vlastnú etnickú výlučnosť (nie však pre pocit kultúrnej nadradenosti).

Ekonóm Ludwig von Mises píše, že príčinou technologického zastavenia Číny bol odpor konfuciánskych mandarínov k hromadeniu majetku v rukách jednotlivca. Konfuciánski byrokrati považovali nezávislých, bohatých podnikateľov za ohrozenie svojho postavenia.

Všetci v Číne – aj vládcovia, aj ovládaní – boli presvedčení, že nikto nemôže nahonobiť nadbytočný majetok inak ako tak, že oň pripraví ostatných. Bohatstvo niekoľkých zámožných je príčinou chudoby všetkých ostatných. Volá sa to teória nulového súčtu a poznáme ju aj v Európe. Stojí na nej marxizmus.

Bohatí podnikatelia boli v Číne vydaní na milosť a nemilosť mandarínom. Ani úplatky ich nedokázali zachrániť pred konfiškáciu majetku či popravou. Pospolitý ľud vždy zajasal, keď mandaríni rituálne popravili bohatého podnikateľa. Keďže mandarínom sa podarilo zastaviť akumuláciu majetku, nemohlo prísť ani k technologickým zmenám, na ktorých stojí blahobyt Západu.

Podnikateľ James Watt sa stal jedným z najbohatších mužov Anglicka. Čínsky James Watt by pravdepodobne skončil v lepšom prípade s odťatou hlavou. V horšom prípade by jeho smrť bola veľmi pomalá a bolestivá.

Vzostup a pád čínskej námornej expanzie

Po páde mongolskej dynastie, už počas panovania dynastie Ming medzi rokmi 1405 až 1433 sa odohralo sedem výprav, ktoré viedol admirál Čeng Che. Medzi rokmi 1403 až 1419 lodenice v Nankingu postavili okolo dvetisíc lodí.

Z toho sto lodí pokladov. Najväčších, aké dovtedy svet videl. Dĺžka trupu bola od 112 do 134 metrov. Šírka 45 až 55 metrov. Mali štyri až deväť sťažňov s výškou 27 metrov. Nosnosť lode bola okolo tritisíc ton, posádku tvorilo 450 až 500 námorníkov. Lode pokladov mali desať vodotesných komôr, natáčacie plachty a účinné kormidlá.

V roku 1492 vlajková loď admirála Krištofa Kolumba a najväčšia z jeho troch lodí karak Santa Maria mala dĺžku trupu len 17,7 metra, šírku 5,5 metra a nosnosť 150 ton. Loď mala tri malé sťažne a posádku 42 mužov, z toho jedného lekára. Celkovo Kolumbovu výpravu na troch lodiach tvorilo 94 mužov. Celá výprava viezla necelých tristo ton nákladu.

Odhaduje sa, že flotilu prvej výpravy admirála Čeng Chea v rokoch 1405 až 1407 tvorilo 317 lodí. Medzi nimi bolo 62 lodí pokladov. Admirála sprevádzalo 70 eunuchov, 180 lekárov, päť astrológov a 300 armádnych dôstojníkov. Velili spolu 26 800 mužom. Prvé tri výpravy prišli do Indie. Štvrtá do Hormuzského prielivu. Posledné tri výpravy navštívili prístavy na východnom pobreží Afriky až po dnešnú Mombasu. Od veľkej výpravy sa oddeľovali menšie flotily. Navštívili napríklad Mekku.

Prvá porovnateľná európska flotila bola španielska Armada, ktorá mala dobyť Britániu v roku 1588, teda o 180 rokov neskôr. Bolo to 132 lodí vybavených delami. Na palubách sa plavilo osemtisíc námorníkov a 18-tisíc vojakov vybavených aj strelnými zbraňami.

V roku 1433 sa však všetky námorné výpravy z nariadenia dvora definitívne skončili. Lode pokladov boli z rozhodnutia vlády zničené. Čína sa uzavrela pred svetom. V roku 1479 dal námestník ministra vojny zničiť všetky záznamy o Čengových cestách. Až do roku 1567 čínsky námorný obchod a dokonca aj veľkosť lodí podliehali prísnym obmedzeniam.

Americký historik Edward Dryer píše, že veľké námorné výpravy boli zastavené z iniciatívy konfuciánskych úradníkov a učencov, ktorí z princípu vystupovali proti obchodu a cestám do zahraničia. Zvíťazili odpor byrokratov voči obchodu a xenofóbia. Čína ustúpila zo svetovej scény. Armáda upadla a štát bol v réžii byrokratov.

Rozpor medzi najlepšími predpokladmi na zámorskú expanziu, ktoré mala Čína za dynastie Ming, a potlačením zámorských plavieb z iniciatívy konzervatívnych neokonfuciáncov vytvára dojem, akoby si Čína zámerne v tej dobe nechala ujsť loď moderného technického a hospodárskeho vývoja.

Cisári a dynastie sa menili. Avšak viac ako dve tisícročia boli skutočnými vládcami Číny konfuciánski mandaríni. Čína bola katedrokracia. Krajina riadená vzdelancami. Kto vlastne boli, čomu verili a ako vládli? To sa onedlho dozviete v druhej časti tohto príspevku.

Hydepark je priestor na slobodnú diskusiu, publikované názory nemusia zodpovedať redakčnej línii Štandardu.