Odpočúvacie zariadenia priamo vo Ferenčákovom súkromí môžu mať legálny policajný pôvod (vznikli zrejme ešte počas Ódorovej vlády). Ak by podozrenia voči nemu boli vážne, tak ich únik a zverejnenie sú samo osebe pochybným činom, obzvlášť, ak by išlo o jeho bývalých kolegov konajúcich so zjavným politickým motívom.
Ferenčák tak mohol naznačovať, že predseda strany Hlas zneužíva proti nemu post ministra vnútra a zároveň sme mohli v TA3 sledovať bizarný obraz, kde sa Ferenčák štylizuje do úlohy mafiou prenasledovaného Falconeho, ktorý si kedykoľvek môže nájsť pod autom bombu. Akoby tie bankovky nešušťali práve v jeho garáži.
Absurditu tohto teatrálneho predstavenia dokreslil spoludiskutujúci Marian Viskupič (SaS), ktorý sa opulentne pohoršoval nad gangsterskými metódami panujúcimi v tomto štáte. Sám rozumel Ferenčákovmu divadlu, no ak sa vám niečo hodí do krámu, je potrebné to patrične využiť. Len je otázne, kto pred opozičným voličom pôsobil úsmevnejšie.
No späť k Ferenčákovi a jeho bývalej strane. Politici v zúfalej situácii robia zúfalé kroky. Strana Hlas upadá a jej predseda úpadok nedokáže zastaviť.
Nahrávka z garáže prišla krátko po výzve predsedu k poslušnosti, aby poslanec aj po vyhadzove zo strany zachoval vernosť. Môžeme teda predpokladať, že prišla ako naplnenie vyhrážky po nevyslyšanej „prosbe“ zotrvať verným koaličným poslancom.
Politika je tvrdé remeslo a súperi v tomto ringu si veľa nedarujú. Ak by však Ferenčákovi vlastní nedávni spolustraníci vytiahli do súboja s ním najtvrdšie zbrane a kompromitujúce nahrávky pripomínajúce korupčné správanie – čím vťahujú do bahna nielen jeho, ale aj seba a pozadie svojej strany –, pokojne to môžeme označiť za posledné štádium upadajúcej strany.
Hoci si opozičné kruhy nezriedka radi kreslili obraz Hlasu ako jemnejšej a prijateľnejšej verzie Smeru, vždy si zároveň aj uvedomovali, že má síce nové vetvy, ale rovnaký koreň.
Strana vznikla ako spolok pragmatikov, ktorí sa nevzdali svojho rodného listu, no vybrali sa hľadať lepšiu perspektívu. Tá sa spočiatku ponúkala, nová strana pestujúca punc nezaťaženosti (nezaslúžene) sa pohybovala v prieskumoch okolo 20 percent a javila sa ako nová sila, ktorá nahradí upadajúci Smer a stane sa lídrom priestoru, ktorý kedysi okupoval Robert Fico.
To bol aj dôvod, prečo do nej utečenci zo Smeru vstupovali. Strana však nemala vlastné politické idey ani silného vodcu, ktorý by ustál konflikty (z povahy svojej osobnosti ich Peter Pellegrini veľmi nevyhľadával). Slovom, strana vytvorila bublinu, ktorá musela nevyhnutne spľasnúť. Ešte predtým však stihla naplniť svoj nepomenovaný zmysel a vyniesla do kresla prezidenta svojho predsedu.
Tým strana stratila nielen „lídra“, ale aj posledný ventil, ktorý bublinu bránil pred spľasnutím. Odvtedy upadá čoraz bližšie k hranici zvoliteľnosti. Má predsedu, ktorého si jeho predchodca vyvolil, no ktorý v dôveryhodnosti nedokázal nahradiť svojho niekdajšieho zamestnávateľa.
Dnes nad zradou Jána Ferenčáka a spol. síce panuje v strane hnev, ale je to len bumerang, ktorý patrí k podstate tohto zoskupenia, ktorého vznik bol definovaný útekom pragmatikov zo Smeru. Hlas dnes len obnažuje svoju podstatu.
