Francúzsko má už od jakobínov problém s centralizáciou moci. Paríž je stredom Francúzska, kde sa všetko odohráva, čo platí predovšetkým pre politický život. Pre väčšinu bežných Francúzov žijúcich mimo troch veľkých metropol je tak symbolom politického diania ich starosta.
Starostovia sú muži terénu a okrem klasických problémov spojených s chodom mesta často pomáhajú svojim občanom práve v styku s centralizovanou francúzskou správou. Vďaka tomuto priamemu kontaktu s ľuďmi si starostovia udržujú dôveru aj napriek celkovo upadajúcej viere v politickú situáciu a systémové riešenia.
Voľby do francúzskych radníc sa ostro sledujú najmä preto, že pravdepodobne ide o posledné hlasovanie pred dôležitými prezidentskými voľbami v roku 2027. Samozrejme, môžeme sa kedykoľvek dočkať rozpustenia francúzskeho parlamentu a nových predčasných volieb. Išlo by však len o ďalšiu zbytočnú búrku v pohári vody.
Francúzsky politický systém je nastavený tak, že prezidenta možno len ťažko odstaviť od moci. Až nová hlava štátu môže priniesť stabilitu a víziu na ďalšie roky. Aj keď to mnohí komentátori vnímali ako test na prezidentské voľby, nesmieme sa nechať pomýliť výsledkami v absolútnych číslach, ktorým dominovalo zoskupenie bez jasnej celoštátnej straníckej značky.
Pri pohľade na celkové štatistiky vydané ministerstvom vnútra by sa mohlo zdať, že voľby vyhrali akési obrie neznáme formácie s názvami ako Divers droite (Rôznorodá pravica), Divers gauche (Rôznorodá ľavica) alebo jednoducho len Divers (Nezávislí). Nejde však o skutočné politické strany, ale o úradné „škatuľky“.
Štát do nich radí tisíce miestnych koalícií, lokálnych patriotov a nezávislých kandidátov, ktorí sa skrátka nechcú viazať na jediné logo diktované z Paríža. Tieto rôzne formácie však majú oporu v klasickom delení spoločnosti na pravicu a ľavicu, ktoré dnes zastupujú dvaja bývalí mastodonti francúzskeho politického života – Republikáni a Socialistická strana. Práve tieto dve strany, a pokiaľ k nim pripočítame aj spomínané nezávislé formácie, boli považované za hlavných víťazov týchto volieb.
Nostalgia z núdze
Majú však tieto tradičné strany šancu uspieť v prezidentských voľbách? Odpoveď je jednoznačne záporná. Prvým dôvodom ich súčasného úspechu na lokálnej úrovni je predovšetkým to, že predstavujú posledné dve klasické veľké politické strany s funkčnými pobočkami na vidieku.
Keď Emmanuel Macron vyhral prvýkrát prezidentské voľby, jeho novozaložená strana sa vyznačovala nízkym počtom členov a bola zostavená hlavne z prebehlíkov a nezávislých osobností. Aj ďalšie novodobé francúzske formácie trpia nedostatkom členskej základne.
Druhým dôvodom je, že pre mnohých ľudí predstavuje voľba týchto formácií istý druh nostalgie za starými dobrými časmi. To platí predovšetkým pre vzostup Socialistickej strany. Socialistom sa podarilo ovládnuť Paríž a následne hneď niekoľko veľkých a dôležitých miest, ako sú Nantes, Montpellier, Štrasburg alebo Lille.
Nový parížsky starosta na seba najviac upozornil tým, že na radnici prišiel na zdieľanom bicykli. To vyvolalo množstvo sarkastických komentárov, že nás skôr pripravuje na ropnú krízu. Ľudovosť od človeka, akým je Emmanuel Grégoire, pôsobí totiž len ako lacné divadlo.
Niekto, kto strávil takmer celý svoj profesijný život v útrobách straníckych aparátov a do najvyššej funkcie prešiel rovno z miesta prvého námestníka doterajšej socialistickej starostky Anne Hidalgovej, zdieľaný bicykel v reálnom živote určite nepoužíva.
Socialisti tak stelesňujú ľavicovú alternatívu bez veľkých spoločenských excesov. Pre ľavicových voličov sú prijateľnejším variantom oproti Zeleným a radikálnemu Jeanovi-Lucovi Mélenchonovi.
Problém však tkvie v tom, že väčšina súčasných ekonomických a bezpečnostných problémov má svoje korene v 80. rokoch 20. storočia, keď opraty a rytmus francúzskej politiky držali práve tieto dve klasické strany. Tento neudržateľný stav umožnil vznik centristického hnutia Emmanuela Macrona, ktorý síce dokázal obratne rečniť, ale Francúzsko z ekonomických problémov nevyviedol, naopak ich skôr prehĺbil. Myslieť si, že francúzska Socialistická strana ponúka riešenie vo svete, kde vládne Donald Trump a kde sa rozpadajú inštitúcie, je úplne mylné.
Koniec republikánskej hrádze
Posledným všeobecným znakom týchto volieb je dokončenie fragmentácie politického života vo Francúzsku. Francúzsky volebný systém je väčšinový a dvojkolový. Počas niekoľkých uplynulých volebných cyklov bolo zvykom, že do druhého kola postupovali dvaja kandidáti, väčšinou zástupcovia tradičnej pravice a ľavice. Tento model pomaly mizne.
Do druhého kola sa totiž prebojuje každý kandidát, ktorý získa 10 a viac percent hlasov. Vo finále sa tak teraz ocitli traja, alebo dokonca štyria kandidáti. To výrazne skomplikovalo situáciu pri vytváraní takzvaného republikánskeho bloku proti nástupu takzvanej krajnej pravice, ktorú pre mediálny svet symbolizuje Národné združenie, ktoré stelesňuje najmä postava Marine Le Penovej, hoci už nie je jeho predsedníčkou.
Aktuálna roztrieštenosť politického života ukazuje, že tento historický model prestáva fungovať. Namiesto budovania jednotnej hrádze proti radikálom sa tak vo finále odohráva neprehľadný boj všetkých proti všetkým, z ktorého paradoxne ťažia práve tí, proti ktorým bol tento systém pôvodne namierený.
Národné združenie sa tak v istom uhle pohľadu dá taktiež považovať za víťaza. Počet jeho starostov sa od posledných volieb strojnásobil. Vedenie tejto strany hovorí o viac ako sedemdesiatich starostoch zo svojho hnutia. Dosiahnuť také číslo vo väčšinovom systéme, kde sa všetci postupujúci do druhého kola dokážu spojiť proti vášmu kandidátovi, predstavuje veľký úspech. Nikto nepochybuje, že Národné združenie má vzostupnú dynamiku, voľby však ukázali jeho najväčšiu slabinu, a tou sú veľké mestá.
Podarilo sa mu síce udržať Perpignan a ovládnuť Nice za pomoci Érica Ciottiho, bývalého kádra Republikánov, ktorý aj so svojou politickou formáciou prešiel k podpore Národného združenia, pretože pochopil, že logika blokovania ich kandidátov v druhom kole za každú cenu nikam nevedie.
Okrem týchto dvoch prípadov však Národné združenie nezaznamenalo žiadny ďalší úspech v rebríčku desiatich najväčších francúzskych miest. Bez týchto hlasov bude veľmi komplikované vyhrať prezidentské voľby. Skutočnou katastrofou potom bola kandidatúra Thierryho Marianiho v Paríži, ktorý získal iba 13 096 hlasov.
Cesta pre Národné združenie do Elyzejského paláca tak vedie cez hľadanie spojencov v hlavnom meste. Jednou z možností je spojenectvo so Sarah Knafovou, ktorá je teraz hlavnou tvárou Zemmourovej strany Reconquête (Znovudobytie).
Tá dokázala so ziskom 10,40 percenta postúpiť do druhého kola boja o kreslo parížskeho starostu, z ktorého však následne odstúpila. Sarah Knafová má potenciál pritiahnuť predovšetkým mladých patriotických voličov z veľkomesta, pre ktorých je najdôležitejšou otázkou bezpečnosť.
Pokiaľ však Knafová spojenectvo s Národným združením odmietne, bude pre túto stranu veľmi komplikované získať vytúžený prezidentský mandát, ktorý ako jediný otvára možnosť skutočných politických zmien.