Drvivá väčšina z nich okrem štátnej správy nikdy inde nepracovala. Platí to dnes aj o väčšine kariérnych politikov v západoeurópskych štátoch. Vzdelanie čínskych mandarínov bolo rovnako odtrhnuté od reality ako vzdelanie dnešných absolventov fakúlt spoločenských vied na západných univerzitách. Tí sa okrem bujnejúcej štátnej správy nevedia uplatniť nikde inde.

Mandaríni sa najviac báli chaosu. Radi unifikovali a kodifikovali. Európske štáty sa v stredoveku dokázali rozvíjať so zlomkom zákonov a nariadení, ktoré permanentne produkovali čínski byrokrati.

O sebe samých mali mandaríni veľmi vysokú mienku. Stáli na stráži pred chaosom, ktorý hrozil stále a zovšadiaľ. Spoločnosť delili na štyri kasty podľa mravnosti. Oni boli najmravnejší. Obchodníci posadnutí ziskom stáli v konfuciánskom mravnom a spoločenskom rebríčku najnižšie. Ešte pod nimi, úplne mimo kategorizácie, boli vojaci oddaní násiliu.

Úradníci a aktivisti

Mandaríni považovali človeka za dobrého od prírody, a preto ho štát podľa ich názoru môže zdokonaľovať a vychovávať. Pripomína to dnešnú progresívnu ideológiu, ktorá ovládla Európsku úniu. Keď si pozriete napríklad zoznam poslancov a aktivistov Progresívneho Slovenska, drvivá väčšina z nich sú bývalí štátni úradníci či treťosektoroví aktivisti.

Bratislavskí či bruselskí byrokrati. Ľudia, ktorí boli vždy rôznymi spôsobmi prisatí na štát. Väčšina nebola nikdy vystavená trhu. To znamená, že nikdy nikomu neslúžili na dobrovoľnej báze. Nikdy nesúťažili o zákazníka. Nikdy nič reálne nepredávali ani nevyrábali.

„Služby“ štátneho byrokrata nemôžete odmietnuť. Vďaka ich usilovnej činnosti sa náš život riadi státisícami strán zákonov. Výsledkami ich činnosti sú deindustrializácia Európy, ťažký pokles podielu Európy na svetovom HDP, rastúca energetická chudoba a strata perspektív pre mladých ľudí.

Pre mandarínov bol zisk zlo. Túžba obchodníka či výrobcu po zisku je nemravná. Je v zásadnom rozpore so záujmami spoločnosti a štátu a treba ju maximálne obmedzovať. Dokonca ani štát sa nesmel usilovať o zbohatnutie. Základom vládnej politiky bol politický dozor.

Historik Ray Huang píše, že keď niektoré oblasti Číny v dôsledku rozvoja miestneho priemyslu či zahraničného obchodu začali prosperovať, vláda ich rozvoj nepodporila, naopak, mala tendenciu ho brzdiť, aby zabránila porušeniu rovnováhy, ktorá by nakoniec mohla ohroziť politickú jednotu ríše. Z hľadiska štátnej moci sa javilo jednoduchšie držať všetky oblasti na rovnakej, zaostalej úrovni.

Vyprázdňujeme ihrisko

Európski mandaríni, politická a byrokratická trieda, ktorá vládne EÚ, robí dnes presne to isté, čo robili mandaríni v Číne počas vlády dynastie Ming (1368 až 1644). Dokonalejšie a dôslednejšie regulácie podnikania a politika takzvanej uhlíkovej neutrality, čo nie je nič iné ako zelený útok proti slobode a životnej úrovni Európanov, vedú k rovnakým výsledkom, ako kedysi viedli v Čine.

Vyprázdňujeme ihrisko a nechávame ho iným hráčom. V roku 2004 bol podiel krajín Únie na svetovom nominálnom HDP približne 25 percent. V roku 2025 bol nominálny podiel Európy už len zhruba 14 percent.

Na porovnanie, nominálny podiel USA na svetovej ekonomike v roku 2004 bol 28 percent. V roku 2025 si Spojené štáty s 26 percentami svetového nominálneho HDP svoj podiel na nominálnom produkte sveta takmer zachovali.

Hrubý domáci produkt na obyvateľa starej európskej pätnástky (EÚ-15) v roku 2004 bol okolo 75 až 80 percent hrubého domáceho produktu obyvateľa USA. Dnešný Západoeurópan má len približne 65 percent hrubého domáceho produktu obyvateľa USA. To, že máme vážny problém, priznáva dokonca aj mandarín Mario Draghi [okrem iného bývalý šéf ECB či taliansky expremiér, pozn. red.].

Súčasná EÚ sa oficiálne snaží o pozdvihovanie zaostalých regiónov, medzi ktoré patrí aj Slovensko, cez eurofondy. Aký však bude výsledok eurofondov?

Môžeme sa pozrieť napríklad do Talianska. Tam eurofondy fungujú už sto rokov. V roku 1925 začal vtedajší premiér Benito Mussolini s dotovaním juhu Talianska peniazmi z bohatšieho severu. Cieľom bolo hospodársky vyrovnať juh a sever Talianska. Program pokračuje dodnes.

Postavili sa diaľnice, železnice, stanice, nemocnice, verejné budovy. Ale z Mussoliniho „eurofondov“ nevznikli továrne. Po sto rokoch finančných transferov má juh Talianska len 50 až 60 percent HDP severu na obyvateľa. V roku 1925, keď Mussoliniho program odštartoval, bol tento pomer úplne rovnaký. Najväčšími beneficientmi týchto peňazí sú miestna mafia a financujúci bankári.

Mizli daňové príjmy štátu

Podobne ako dnešný Západ, aj cisárska Čína mala problém s nadprodukciou formálne vzdelaných, no v reálnom živote neuplatniteľných ľudí. Početný rast vrstvy konfuciánskych vzdelancov mnohonásobne prevyšoval počet úradníckych miest a postupne rástol.

Na konci 19. storočia v ríši so 400 miliónmi ľudí bolo len 20-tisíc regulárnych štátnych úradníkov. Vedľa nich však existovali milióny držiteľov akademických titulov. Najväčší problém pre týchto formálne vzdelaných mužov bol, že na rozdiel od Európy, kde muž mohol urobiť skvelú kariéru ako právnik, lekár, obchodník, kňaz alebo spisovateľ, v Číne existovalo iba jediné významné povolanie – úradnícka služba.

Začiatkom 20. storočia, teda na konci cisárstva, bola Čína národom konfuciánskych vzdelancov túžiacich po štátnej službe. V čase, keď už Západ prechádzal z uhlia na ropu, Číňania orali svoje polia drevenými pluhmi.

Americký historik John K. Fairbank spomína staré čínske príslovie: „Staň sa úradníkom a zbohatneš.“ Popri písaní traktátov a básní o múdrej a spravodlivej vláde, rozhorčovaní sa nad nemorálnym ziskom obchodníkov a intrigovaní jeden proti druhému stíhali mandaríni ešte aj kradnúť.

Historici odhadujú, že konfuciánske byrokratické vzory mravnosti a morálky ukradli v priemere 70 až 80 percent daňových príjmov štátu. Takéto vysoké percento sa dnes ukradnúť nedá. Dôchodca vám nedá 50-percentný úplatok za to, že mu vyplatíte dôchodok. Ale asi každý, kto sleduje súčasnú politiku a byrokraciu, v tom vidí podobnosti.

Nadradení vedomosťami aj morálkou

Ekonóm Thomas Sowell píše, že súčasnému Západu vládne trieda pomazaných. Píše o nich ako o triede producentov ideí. A dáva ich do kontrastu s producentmi tovarov a služieb, produktívnymi členmi spoločnosti. Je to nová trieda parazitov.

Rovnako ako sú čínski mandaríni presvedčení, že sú nám – nemorálnym ziskuchtivcom – nadradení vedomosťami aj morálkou, pomazaní berú svoje názory ako samozrejmé pravdy. Ak s nimi niekto nesúhlasí, môže byť len hlúpy alebo zlý. My, hlupáci, nevieme, čo je pre nás dobré. Oni to vedia.

Preto majú rozhodovať oni. Experti, odborníci. Pretože súčasný svet je taký komplexný a zložitý, že mu obyčajní ľudia, producenti tovarov a služieb, už nemôžu rozumieť. Keďže pôsobia v štátnej správe, v médiách, v akademickej sfére či v treťom sektore, nenesú dôsledky svojich omylov.

„Pomazaní“ budujú utópiu. Pokrok sa nedá zastaviť. Pokiaľ sú reálne výsledky ich politík katastrofálne, čo sú skoro vždy, na vine sú neustále nedostatok financií alebo nepriatelia pokroku. Nie ich utopické vízie. Geniálne túto triedu charakterizoval Ludwig von Mises. Napísal o nich, že tí, ktorí nevedia svojim spoluobčanom slúžiť, im chcú vládnuť.

Ak sa ich idey realizujú, výsledkom sú katastrofy. Napríklad odchod Nemecka od jadrovej energie, zničenie európskeho automobilového priemyslu, odchod priemyslu z EÚ či vysoké ceny energií. Pred pár desaťročiami to bolo znárodnenie a plánované hospodárstvo. Pomazaní – rovnako ako čínski mandaríni – majú o sebe veľmi vysokú mienku. Cítia sa povolaní vládnuť ostatným. Prečo? Veď to vyštudovali na univerzite. A okrem toho sú – rovnako ako čínski mandaríni – presvedčení o svojej morálnej nadradenosti.

Progresívne Slovensko, filiálka Bruselu v Bratislave, je presne strana týchto ľudí. Keby dnes napríklad žil súdruh Gustáv Husák, bol by – po skvelej kariére slovenského štátneho úradníka – určite popredným členom Progresívneho Slovenska. Vzhľadom na jeho jazykové schopnosti by určite pôsobil v Bruseli. Myslím si, že by bol bruselskou politickou hviezdou. Na svojich komunistických názoroch a na svojej ochote mocensky potláčať iné názory by tam dnes nemusel zmeniť ani bodku za vetou.

Pomazaných sú dnes plné bratislavské ministerstvá aj Brusel. Ich cieľom je jednotné európske impérium, ktoré budú ovládať oni. Európa však zbohatla vďaka rozdrobenosti. Vďaka konkurencii medzi štátmi. V jednotnom impériu by nikdy nevznikli nezávislé mestské štáty, ako sú Benátky, Janov, Florencia, či hanzové mestá na severe Európy, v ktorých sa mohol zrodiť kapitalizmus. Práve jemu vďačíme za všetky technológie a blahobyt. Ak ste sa v Európe pokúsili o vzburu proti panovníkovi vašej krajiny a prehrali ste, bolo kam utekať. V jednotnom čínskom impériu nebolo kam.

Mandaríni nikdy nevytvorili nič, čo by stálo v opozícií voči štátu. Európa mala Katolícku cirkev, ktorej štyri storočia trvajúci stredoveký mocenský boj so štátmi významne prispel k vzniku európskych politických slobôd.

Schumpeter a Marx

Ekonóm Josef Schumpeter píše, že kapitalizmus padne. Ale nie preto, že by bol neúspešný. Padne, naopak, preto, že bude až príliš úspešný. Karl Marx sa mýlil. Kapitalizmus nespôsobí masovú chudobu. Naopak, zasype svet bezprecedentným blahobytom. Marx totiž vo svojej teórii nerátal s účinkami technologických zmien na životnú úroveň obyčajného človeka.

Ekonomický pokrok Západu stojí na biznisových inováciách. Tie sú produktom konkurenčného boja medzi podnikateľmi. Lenže úspech kapitalizmu podľa Schumpetera povedie k byrokratizácii spoločnosti a dokonca aj podnikania samotného. Vysoká životná úroveň dosiahnutá vďaka kapitalizmu a byrokratizácia nakoniec eliminujú aj inovatívnosť v podnikaní. Zníži sa akceptácia rizika. Bez rizika niet inovácií.

Schumpeter nezabudol na úlohu intelektuálov, pomazaných. Vďaka blahobytu, ktorý vygeneroval kapitalizmus, bude ich počet stúpať. Vďaka kapitalistickým technológiám menší počet produktívnych ľudí blahobytne uživí rastúci počet tých neproduktívnych. Ľudia, ktorí si nikdy nevyskúšali, čo je to slúžiť zákazníkovi, a vyhýbajú sa tomu ako čert krížu, budú podnikanie odsudzovať.

Schumpeter si myslí, že pád kapitalizmu nebude tragédia. Predpovedá, že svet bude stabilnejší a inovácií ubudne. Presne to sa v Európe deje.

Osobne som presvedčený o tom, že sa dosiahnutá životná úroveň môže aj zrútiť. Dôsledky odchodu od kapitalizmu v podobe klesajúcej životnej úrovne vidíme už dnes. Pád kapitalizmu, ak ho dovolíme, bude tragédiou. Stačí sa pozrieť na čínske dejiny.

Novodobí mandaríni

Pomazaní moderní mandaríni nevedia a ani nechcú vedieť, ako a kde inovácie naozaj vznikajú. Inštinktívne túžia regulovať, riadiť a plánovať. Bez nich by sme žili v chaose. Presne v tom chaose, ktorý vygeneroval všetky naše technológie, náš blahobyt, našich štyridsať rokov života navyše. Zoštátnenie a plánovanie celého hospodárstva sa skončilo katastrofou. Tak napríklad v rámci Green Dealu vyskúšame plánovať a riadiť aspoň technologický pokrok. A dočasne zachováme súkromné vlastníctvo.

Pomazaní sú presvedčení, že stačí investovať peniaze do vedy a zjavia sa nimi požadované technológie. Ale takto to nikdy nefungovalo. Ak by na vytvorenie inovácií stačilo investovať do vedy, komunistický východný blok, vedený vedeckou veľmocou ZSSR, by studenú vojnu nad vtedy ešte slobodným západným svetom vyhral.

Technologické zmeny sú produktom spontánneho, nikým a ničím neriadeného trhového procesu. Môžu prísť zajtra, o sto rokov alebo aj nikdy. Pomazaní môžu v centrálnych bankách z ničoho vytvoriť peniaze v hodnote polovice HDP a naliať ich do vývoja batérií pre elektroautá či do fotovoltiky.

Môžu tým vyvolať infláciu, zrútiť životnú úroveň a masívne zadlžiť deti aj vnukov. A presne to aj robia. Ale nemusí sa vymyslieť nič. V tom istom období však nejaký náhodný podnikateľ v garáži, pravdepodobne bez univerzitného vzdelania a akejkoľvek podpory, možno vymyslí nový typ spaľovacieho motora a znásobí jeho účinnosť. Alebo niečo iné. Niečo, čo pomazaným či nám, ostatným, ani vo sne nenapadne. Nebude to plánované. Bude to chaotické. Spontánne. Náhodné.

Zmení to svet. Všetci sa vďaka tomu budeme mať lepšie. Aj keď sme ničím neprispeli. Ale na to, aby sa to mohlo stať, musíme to podnikateľovi dovoliť. A biznismen musí zožať plody svojho úspechu a génia. Napríklad sa môže stať miliardárom. Činnosť triedy pomazaných a nimi vytvorené regulácie však vedú k tomu, že pravdepodobnosť vzniku takéhoto technologického prelomu v Európe prudko klesá.

Pretože pomazaní chaos nechcú. Nechceli ho ani mandaríni v starej Číne. Chaos, čo je len škaredším slovom nazvaná sloboda, im narúšal ich stabilitu. Max Weber napísal, že konfuciánsku byrokraciu by obchádzali mdloby, ak by podnikateľ mohol len tak cestovať bez povolenia. Nech radšej zaniknú manufaktúry a vysoké pece. Aj zanikli.

Čínska civilizácia sa po veľkom vzopätí a veľkých úspechoch technologicky zastavila. Dokonca začala cúvať. Koncom 19. a začiatkom 20. storočia čínski roľníci, dedičia civilizácie, ktorá stála na prahu priemyselnej revolúcie v roku 1100, bežne používali na oranie svojich polí drevené pluhy.

Dnešnej Európe hrozí čínsky osud. Predtým ako v priebehu 20. storočia moc v Európe postupne prevzali moderní mandaríni, bola najinovatívnejším kontinentom dejín. Ak dovolíme, aby pomazaní na starom kontinente zvíťazili, môže sa stať, že o nejaký čas budú orať drevenými pluhmi naši potomkovia. Nedovoľme to.

Hydepark je priestor na slobodnú diskusiu, publikované názory nemusia zodpovedať redakčnej línii Štandardu.