Noelia Castillo Ramosová zomrela 26. marca 2026 v zdravotníckom zariadení neďaleko Barcelony. Mala 25 rokov. Nebola nevyliečiteľne chorá. Mala diagnostikovanú hraničnú poruchu osobnosti a po pokuse o samovraždu po sexuálnom útoku zostala ochrnutá, preto požiadala o eutanáziu podľa španielskeho zákona z roku 2021. Jej otec napadol tento postup na španielskych súdoch a na Európskom súde pre ľudské práva, ale s námietkami neuspel. Všetky súdy potvrdili jej „právo na smrť“. Žiadny sa nepozastavil nad tým, či Španielsko urobilo dosť pre to, aby jej pomohlo žiť.

Jej prípad nie je výnimočný. Je to logika právnej revolúcie, ktorá sa odohráva v celej Európe a ktorá nahrádza dávnu povinnosť starať sa o trpiacich novým prepracovaným povolením ukončiť ich život.

Kontinentálny drift

Situácia v Európe sa výrazne rozdeľuje. Na západe je v súčasnosti eutanázia alebo asistovaná samovražda legálna v Holandsku, Belgicku, Luxembursku, Španielsku a za určitých podmienok aj v Rakúsku, Nemecku, vo Švajčiarsku a v Taliansku. Portugalsko uzákonilo eutanáziu, ale konečná podoba zákona a jeho nadobudnutie platnosti zostávajú predmetom sporu v rámci ústavného preskúmania. Francúzsko, Spojené kráľovstvo a Cyprus v súčasnosti spracovávajú svoje vlastné návrhy zákonov. V Írsku parlamentný výbor odporučil prijať legislatívu o asistovanom umieraní v roku 2024.

Naopak, na východe je táto prax naďalej všeobecne zakázaná v Poľsku, Česku, na Slovensku, v Maďarsku, Rumunsku, Grécku, Bulharsku, Chorvátsku a inde. Európsky súd pre ľudské práva v prelomovom rozsudku Karsai proti Maďarsku z júna 2024 potvrdil, že signatárske štáty nie sú povinné legalizovať asistované umieranie a namiesto toho by mali zaviesť kvalitnú paliatívnu starostlivosť. Pripomeňme, že medzinárodné právo nepozná „právo na smrť“ – ale zaručuje právo na život.