Základom celého židovského a kresťanského života je Desatoro. Vedci datujú vznik tohto textu približne do obdobia pred tritisíc rokmi, pričom jeho prvky sú ešte staršieho pôvodu. Tento základ je známy ako Dekalóg, „Desať slov“. Chráni samotný život, ako sa píše v piatom prikázaní: „Nezabiješ.“ Táto zásada je odzbrojujúco jednoduchá, ale bez dvojzmyselnosti zakazuje úmyselné, zámerné a vedomé zabitie ľudskej bytosti.
Z tejto jedinej jednoduchej vety vyrástli celé knižnice morálnej teológie. Odkedy Kain zabil svojho brata Ábela, človek zabíjal človeka a snažil sa tento čin ospravedlniť. Samotné učenie o spravodlivej vojne je také zložité, že sa vzpiera stručnému zhrnutiu. Iba nespravodlivý útok môže ospravedlniť primeranú obranu zameranú na obnovenie mieru.
V prípadoch sebaobrany alebo obrany iných osôb je rozhodujúce, či reakcia zostáva primeraná. Ak je možné odvrátiť ohrozenie života len zabitím útočníka, potom možno zabitie povoliť – aspoň vo väčšine prípadov. Dokonca aj použitie smrtiacej sily na oslobodenie rukojemníka predstavuje morálnu dilemu, ktorú možno vyriešiť len v každom prípade individuálne podľa svedomia zodpovednej osoby. Ťarcha tohto rozhodnutia pretrváva.
Dilema sa stáva ešte akútnejšou, keď ťažko zranenému spolubojovníkovi na bojisku hrozí istá smrť. Môže človek zabiť, aby ukončil neznesiteľné utrpenie? Odpoveď Cirkvi je jasné nie. Nie je to dovolené.
Boh je priateľom života
Iba Boh môže dať život a iba Boh ho môže vziať. Boh chce život, pretože ho stvoril z lásky. A predsa nejeden vojak na bojisku zasadil smrteľne zranenému kamarátovi posledný výstrel, keď čelil zdrvujúcej beznádeji, a tento čin si niesol vo svedomí do konca života bez toho, že by dosiahol morálnu istotu. Takúto istotu nemožno dosiahnuť.
Strohý opis otázky zabíjania v beznádejnej situácii má jediný účel: objasniť, že dilema medzi neznesiteľným utrpením bez nádeje a smrťou ako vyslobodením sa nikdy nedá vyriešiť jednoduchým morálnym úsudkom. Dilema zostáva dilemou. Nič – ani tie najlepšie úmysly – nemôže spôsobiť, že prikázanie „nezabiješ“ nebude platiť. Platí vždy, absolútne a univerzálne. Ani v utrpení nestráca ľudská bytosť dôstojnosť a táto dôstojnosť zakazuje zabíjať.
Eutanázia nie je nikdy prípustná
Eutanázia a asistovaná samovražda sú formy zabíjania a pre kresťana nemôžu byť nikdy povolené. Druhý vatikánsky koncil to stanovil v pastorálnej konštitúcii Gaudium et spes: „Všetko, čo je proti samému životu, teda vraždy každého druhu, genocídy, potraty, eutanázia, ako aj samovraždy, všetko, čo poškodzuje celistvosť ľudskej osoby, ako zmrzačovanie, fyzické a duševné trýznenie a psychologické donucovanie; všetko, čo uráža dôstojnosť človeka [...], všetky tieto a im podobné veci sú naozaj hanebné činy a poškvrňujú civilizáciu, pričom sú viac na potupu tým, ktorí ich páchajú, než tým, ktorí podstupujú bezprávie, a napokon sú ťažkou urážkou Stvoriteľa“ (GS 27).
V encyklike Evangelium Vitae svätý Ján Pavol II. komplexne predstavil učenie Cirkvi o živote a jeho ochrane, pričom sa výslovne opieral o Gaudium et spes: „Všetko, čo je proti samému životu, ako vražda každého druhu, genocída, potrat, eutanázia, ako aj samovražda [...], všetky tieto a im podobné veci sú naozaj hanebné; ničia civilizáciu“ (EV 3). Pápež označil takéto činy za najvyššie zneuctenie Stvoriteľa. V tomto ohľade možno Jána Pavla II. oprávnene považovať za proroka.
Absurdné zbožšťovanie života vedie k smrti
V čoraz sekulárnejšej postkresťanskej Európe rastie pochopiteľná túžba ukončiť neznesiteľné utrpenie. Zdravie a život sa čoraz viac považujú za technicky uskutočniteľné záležitosti. Túžba po dlhom živote, čo najzdravšom až do konca, nachádza svoje vyjadrenie vo výskume dlhovekosti a v transhumanizme. Napriek tomu zostáva ilúziou. Choroba a úpadok sú súčasťou ľudskej existencie a smrť nakoniec príde ku každému človeku. Práve neznesiteľnosť utrpenia je často hnacím motorom prechodu od túžby po dlhom živote k snahe o sebazničujúcu smrť.
To, čo sa navonok javí ako rozpor, je v skutočnosti logickým dôsledkom. V debatách o eutanázii ani netreba odkazovať na predstavy o životoch považovaných za nehodné žitia. Vnímanie neznesiteľnosti utrpenia, ktoré často pociťujú intenzívnejšie iní než tí, ktorých sa týka, stačí na to, aby vznikla túžba ukončiť utrpenie prostredníctvom toho, čo sa považuje za sebou určenú smrť.
Katolícka cirkev sa touto otázkou zaoberala už v roku 1980 v Deklarácii o eutanázii z dielne Kongregácie pre náuku viery: „Ľudský život je základom všetkých dobier, prameňom a nevyhnutnou podmienkou každej ľudskej činnosti a sociálneho spolužitia.“ Ako pokračuje deklarácia, život je človeku „daný ako dobro, ktoré má prinášať svoje ovocie už tu na zemi, ale svoju plnú dokonalosť nachádza až vo večnom živote“.
Falošná túžba zomrieť
Na tomto základe Vatikán vykazuje istú mieru pochopenia. Môže sa stať, že z dôvodu dlhotrvajúceho a takmer neznesiteľného utrpenia, či už fyzického, psychického alebo iného, sa človek domnieva, že môže oprávnene žiadať o smrť. V takýchto prípadoch, uvádza Svätá stolica, môže byť osobné zavinenie znížené alebo dokonca chýbať. To však nič nemení na chybnom úsudku, ktorému môže podľahnúť svedomie v dobrej viere. Povaha činu zostáva sama osebe neprijateľná.
Ani „prosby ťažko chorých, ktorí niekedy žiadajú o smrť“, by sa nemali chápať ako skutočné želanie eutanázie. Takmer vždy ide o útrpné volanie o pomoc a o lásku. V tomto ohľade kongregácia predvídala to, čo odvtedy výskum – najmä v oblasti samovrážd – neustále potvrdzuje.
Túžba po samovražde alebo eutanázii je spravidla volaním o pomoc. Lekári paliatívnej starostlivosti neustále pozorujú, že keď sa bolesť účinne zvládne a utrpenie sa zníži na znesiteľnú úroveň, túžba po samovražde alebo eutanázii často ustúpi.
Zachovanie dôstojnosti za každých okolností
Z tohto dôvodu je prvoradou požiadavkou Cirkvi zabezpečiť, aby chorý alebo umierajúci človek dostal tú najlepšiu možnú starostlivosť. Všetky dostupné a schválené prostriedky sú prípustné, ak poskytujú primeranú nádej na vyliečenie alebo úľavu a sú zamerané na zlepšenie kvality života pacienta. Dôstojnosť chorého a umierajúceho zostáva prvoradá. Zároveň sa treba vyhnúť terapeutickému excesu, ktorý len predlžuje utrpenie prostredníctvom čoraz väčšieho počtu zásahov.
„V bezprostrednej blízkosti neodvratnej smrti – napriek použitým prostriedkom –,“ uvádza sa v deklarácii Kongregácie pre náuku viery, „je dovolené urobiť vo svedomí rozhodnutie vzdať sa liečebných postupov, ktoré by spôsobili len neisté a bolestné predlžovanie života.“
V tomto bode Cirkev uznáva prechod od liečebnej k paliatívnej starostlivosti. Všetky opatrenia, ktoré zmierňujú utrpenie, sú povolené. Dokonca aj paliatívna sedácia (podávanie upokojujúcich liekov), ktorá uvádza pacienta do dočasného alebo trvalého stavu spánku alebo zníženého vedomia, sa schvaľuje ako konečný prostriedok na zmiernenie neznesiteľnej bolesti a symptómov na konci života za predpokladu, že primárnym zámerom nie je urýchliť smrť.
Asistovaná samovražda je eutanázia pod iným názvom
Popri eutanázii – aktívnom ukončení života človeka – sa diskutuje aj o asistovanej samovražde ako o forme zabitia. Prípad Noelie Castillo Ramosovej vzbudil značnú pozornosť. Mladá žena si na súde vymohla právo na asistovanú samovraždu napriek námietkam svojich rodičov. Španielske právo povoľuje asistovanú samovraždu aj v prípadoch depresie.
Cirkev vo svojom dokumente Samaritanus Bonus z roku 2020 uvádza, že zákony, ktoré legalizujú eutanáziu alebo ospravedlňujú samovraždu a asistovanú samovraždu, sú vážne nespravodlivé, „pretože si nárokujú legitimizovať falošné právo na voľbu smrti, ktorá je definovaná ako dôstojná len preto, že je zvolená“.
Aj v tomto prípade sa Cirkev vo veľkej miere opiera o výsledky výskumu samovrážd, ktoré jasne ukazujú, že človek je často ochotný vzdať sa túžby zomrieť, ak je možné vytvoriť životaschopnú perspektívu života. To je možné vtedy, keď sa človek cíti prijatý a milovaný v utrpení a keď sa mu pomáha viesť do značnej miery samostatný život napriek chorobe. Pacientke, ako bola Noelia Castillo Ramosová, mohla psychoterapia v kombinácii s inými formami liečby, ako napríklad pracovná terapia, alebo so zlepšením liečby ponúknuť nové perspektívy.
Pápež František to označil za „kultúru vyhadzovania“. „Obeťami tejto kultúry sú práve tí najzraniteľnejší, ktorým hrozí, že ich systém, ktorý sa snaží o efektívnosť za každú cenu, odhodí,“ uvádza sa v dokumente Samaritanus Bonus. Pápež Ján Pavol II. označil tento jav za „kultúru smrti“. Podľa Dikastéria pre náuku viery takáto kultúra vytvára skutočné „štruktúry hriechu“.
Na rozdiel od mnohých štátov západného sveta Cirkev zostáva verná svojmu svedectvu o živote a nemôže akceptovať ani eutanáziu, ani asistovanú samovraždu.