Jeho reč následne vyšla ako esej v neperiodickom zborníku Birmingham Speculative Club, na ktorého pôde rečnil. Dva roky nato mu v londýnskom vydavateľstve Williams and Norgate vyšla kniha s názvom Euthanasia.
V nej nabádal, „aby sa vo všetkých prípadoch beznádejnej a bolestivej choroby považovalo za uznávanú povinnosť lekára – vždy keď si to pacient želá – podať chloroform tak, aby okamžite zbavil vedomia a priviedol trpiaceho k rýchlej a bezbolestnej smrti“.
Nie je slovo ako slovo
Na tú dobu prevratné vyhlásenie doplnil spresnením, že musia byť prijaté všetky potrebné opatrenia na zabránenie akémukoľvek možnému zneužitiu takejto povinnosti lekára. Takisto zdôrazňoval nevyhnutnosť nespochybniteľného preukázania toho, že zvolený postup bol v prípade konkrétneho pacienta vykonaný na jeho výslovné prianie.
Williams tak ako prvý a s konečnou platnosťou predefinoval pojem eutanázia – z pokojnej prirodzenej smrti prežívanej na lôžku v kruhu rodiny sa stalo „milosrdné zabitie“, ktoré pod eutanáziou rozumieme dodnes.
Po prejave anglického nelekára sa rozvíril kolotoč viac ako 30 rokov trvajúcich odborných a laických rozpráv o etike eutanázie na oboch stranách Atlantiku. Členská základňa tábora odporcov postupne slabla a, naopak, silnel vplyv stúpencov uzákonenia eutanázie.
Argumenty a argumentačné fauly – nazývajúc tvrdenia účastníkov diskusie v závislosti od hodnotového nastavenia pozorovateľa – sa prekvapivo zhodovali s tými súčasnými.
Legalizácia
Snahy o vytvorenie zákonného rámca pre eutanáziu dosiahli významný míľnik v roku 1906, keď sa v americkom štáte Ohio hlasovalo o návrhu zákona – napriek snahám Anny Hallovej, ktorá sa snažila o smrť svojej matky trpiacej nevyliečiteľnou a bolestivou chorobou, nebol zákon schválený.
Tri roky pred začiatkom druhej svetovej vojny bol v britskej Snemovni lordov predložený návrh zákona, ktorý mal umožniť duševne spôsobilým osobám starším ako 21 rokov požiadať o eutanáziu v prípade, že trpia nevyliečiteľným ochorením sprevádzaným silnou bolesťou.
Návrh stanovoval povinnú účasť svedkov, navzájom nezávislé odborné posudky od viacerých lekárov a v neposlednom rade schválenie zo strany ministra zdravotníctva. Zákon bol napriek tomu zamietnutý.
Pre katolícky svet je v otázke eutanázie významný rok 1957, keď Vatikán pripustil možnosť úmyselného odpojenia pacienta od život udržiavajúcich prístrojov, teda možnosť pasívnej eutanázie. Prešlo 37 rokov a americký štát Oregon zákonom umožnil asistovanú samovraždu, čím sa stal na poli zákonodarstva priekopníkom v USA.
Pripomeňme však, že eutanázia a asistovaná samovražda nie sú napriek významovej a legislatívnej blízkosti totožné pojmy. Asistovaná samovražda znamená, že samovrahovi niekto asistuje s prípravou jeho usmrtenia – namieša jed, nabije pištoľ či vykoná iné potrebné úkony. Legislatíva viacerých európskych krajín trestá asistenta za účasť na samovražde.
Oproti tomu eutanázia nepozná štatút asistenta, keďže človek neasistuje pri samovražde, ale pacienta na základe jeho žiadosti bez následného pričinenia z pacientovej strany usmrcuje. To už legislatíva viacerých európskych štátov hodnotí ako úmyselnú vraždu.
Prvou krajinou, ktorá legalizovala eutanáziu, sa stalo v roku 2002 Holandsko a krátko nato ho v tom istom roku nasledovalo Belgicko, ktoré zákon v roku 2014 napriek odporu katolíckeho kléru v krajine doplnilo o eutanáziu neplnoletých. Rad krajín, ktoré eutanáziu umožňujú, sa neustále rozširuje.
Hlavnými kritériami pri eutanázii sú rýchlosť, bezbolestnosť a dôstojnosť celého procesu usmrtenia. Najrozšírenejšie spôsoby usmrtenia sú intravenózny a perorálny: prvý vykonáva lekár zavedením látky do žily pacienta, druhý vykonáva sám pacient, keď pije určený roztok sám pod dohľadom lekára. Používané látky sa mierne líšia v závislosti od krajiny a spôsobu eutanázie.
V Španielsku, kde bola eutanázia legalizovaná v roku 2021, si Noelia Castillo Ramosová zvolila intravenózny spôsob eutanázie. Dňa 26. marca 2026 dostala kombináciu troch látok. Prvé dve boli anestetiká a navodili hlbokú sedáciu a bezvedomie, aby pacientka nič necítila. Tretia látka spôsobila zastavenie srdca a dýchania.
Hlavne aby sme zdraví boli?
Dejiny eutanázie a asistovanej samovraždy možno pojať aj širšie a nerámcovať ich iba tým, ako si tieto javy predstavujeme dnes – pacient prikovaný na lôžko a zdravotník pripravený ho usmrtiť.
Výborný príklad nemodernej asistovanej samovraždy ponúka japonská kultúra. Rovnako ako predstavitelia európskych národov, aj Japonci poznali asistovanú samovraždu z iných ako zdravotných dôvodov: najčastejšie išlo o otázku cti. Samovražedný obrad, ktorý Tokio zakázalo v roku 1873, sa nazýva seppuku a na Západe je známy aj ako harakiri.
Počas seppuku si samuraj po krátkom rozjímaní vlastnoručne rozpáral brucho a jeho asistent kaišakunin mu katanou odťal hlavu, čím ukončil jeho zomieranie, ktoré mohlo trvať napriek rozpáranému bruchu niekoľko hodín. Išlo v podstate o ranu z milosti, ktorá je – hoci ochudobnená o obradné pozadie – známa z celého sveta.
Príklad nemodernej eutanázie zas predstavuje ruská náboženská sekta pôsobiaca v 18. až 19. storočí: ťukaľščici (тюкальщики) či inak aj dušiľščici (душильщики). Tí verili, že do neba sa môže dostať iba človek, ktorý (podobne ako Ježiš) zomrie násilnou smrťou. Svojich chorých preto zabíjali tĺčikom (po rusky ťukalka) alebo ich dusili.
Samostatnou kapitolou európskych dejín je eutanázia zdravotne nevyhovujúcich osôb (aj detí) v praveku, staroveku, ranom stredoveku alebo aj v národnosocialistickom Nemecku vykonávaná v mene eugeniky. Táto eutanázia, ktorá sa využívala na odstraňovanie nežiadúcich vplyvov na genofond spoločenstva, však nebola v prevažnej väčšine prípadov dobrovoľná.
