Západná debata o eutanázii sa dlho obmedzovala výlučne na individuálnu rovinu. Základná otázka znela, či má jednotlivec právo ukončiť svoj život, ak si to sám želá. Spoločnosť sa pritom snažila nájsť objektívne hranice a definovať, aké dôvody, ako napríklad miera neznesiteľného utrpenia, sú na takýto krok relevantné a aké nie.

Z určitého uhla pohľadu je však táto debata vopred rozhodnutá. Ak ju totiž postavíme na antropologický predpoklad individualizmu, ktorý uprednostňuje prvenstvo slobodnej vôle nad všetkým ostatným, neexistuje nič, čo by takto riadenej spoločnosti natrvalo znemožnilo legalizovať eutanáziu. Všetky racionálne argumenty proti nej skôr či neskôr stroskotajú práve na tejto axióme nedotknuteľnej osobnej autonómie.

To však neznamená, že tento individualistický pohľad nenaráža na tvrdé protirečenia. Absolútna sloboda voľby sa totiž končí v okamihu, keď prestaneme vnímať eutanáziu len ako izolované osobné rozhodnutie a začneme ju chápať ako celospoločenský problém. Akt dobrovoľného odchodu zo sveta sa potom už netýka len trpiaceho jednotlivca, ale stáva sa skrytým prejavom oveľa silnejších, nadradených spoločenských a ekonomických princípov.

Tieto skryté spoločenské tlaky musíme brať do úvahy aj vtedy, keď sme presvedčenými zástancami individuálneho práva na eutanáziu. Zásadná otázka totiž znie: čo sa stane, keď sa z práva na slobodný odchod stane nevyslovená kolektívna povinnosť?