Všetci aj tak zomrieme, tak prečo nezbaviť naše rodiny, systém zdravotnej starostlivosti a spoločnosť našej prítomnosti v chorobe, nezvoliť si skorú smrť pre spoločné dobro a predtým ešte naposledy poslúžiť iným?

Každý, kto považuje takéto uvažovanie za obyčajný cynizmus, sa musí pozrieť na pandémiu koronavírusu len pred pár rokmi. V tom čase Julian Savulescu a Dominic Wilkinson na Oxfordskej univerzite skúmali práve túto otázku. Na blogu časopisu Journal of Medical Ethics pod názvom „Extrémny altruizmus počas pandémie“ načrtli návrhy.

Nenavrhovali, aby sa niekto musel stať hrdinom pred smrťou. Skôr tvrdili, že ľudia by mali mať aspoň možnosť voľby. Savulescu, profesor praktickej etiky na St. Cross College, a Wilkinson, profesor etiky a riaditeľ Uehiro centra praktickej etiky, vyzvali na „právo na altruizmus“ v čase krízy.

Tvrdili, že ak je niekto duševne spôsobilý a plne informovaný o rizikách, mal by mať možnosť riskovať – alebo dokonca obetovať – zdravie alebo život pre iných alebo pre celú spoločnosť. Argumentácia bola až odzbrojujúco jednoduchá: ak jednotlivci môžu riskovať svoj život pre osobné naplnenie pri činnostiach, ako sú horolezectvo, box alebo parašutizmus, prečo by im nemalo byť dovolené riskovať pre zmysluplný účel? Porovnávalo sa „zmysluplné“ a „nezmyselné“ riziko. Argumentovalo sa tým, že ak si ľudia môžu vziať život z osobných dôvodov, nie je dôvod zakazovať samovraždu zo súcitu alebo pre spoločné dobro.

Konkrétnejšie, obaja akademici navrhli, aby sa starší ľudia s obmedzenou dĺžkou života, napríklad tí, ktorí už boli nakazení koronavírusom, mohli dobrovoľne stať testovacími subjektmi na nové vakcíny.

Pacienti na sklonku života by zároveň podľa nich mali mať možnosť zúčastniť sa na testoch metód eutanázie, aby z týchto zistení mohli mať prospech aj ostatní. Dokonca aj prax zabíjania musí byť napokon zdokonalená. Nechceme, aby sa niečo pokazilo a niekto náhodou prežil hrdinskú smrť!

Užitočné orgány

Návrh išiel ešte ďalej. Pacienti by mali mať možnosť – za predpokladu, že sú pri zmysloch – vopred sa zaregistrovať ako darcovia orgánov, aby im mohli byť odobraté orgány v prípade, že by im na jednotke intenzívnej starostlivosti bola odňatá podpora života.

Navyše prečo by sa takéto „hrdinstvo“ malo týkať len starých a chorých ľudí? Rovnakú možnosť by mohli mať aj mladí a zdraví ľudia. Napríklad vojaci by sa mohli dobrovoľne zúčastniť na testoch vysokorizikových vakcín výmenou za oslobodenie od bojových povinností. Ak je riziko nevyhnutné, prečo neumožniť jeho výber? Rovnako dobre by sme sa mohli opýtať odsúdených na smrť.

Keď niekoľko zdravých jedincov začne uvažovať o tom, ako by sa mohli starí a chorí ľudia ešte využiť, výsledok sa rýchlo stane hrozným. Oxfordské návrhy nevyvolali ani pobúrenie, ani všeobecné znepokojenie. Boli to napokon len „možnosti“ a „návrhy“, ktoré sa prezentovali ako spôsob, ako zabezpečiť, aby nikto nemusel zomrieť zbytočne – aby každá smrť bola určená sama sebe a slúžila vyššiemu cieľu.

Smrť namiesto liečby

Príbeh o preťažených systémoch zdravotnej starostlivosti, ktoré hľadajú úľavu na úkor ťažko chorých, možno vyrozprávať aj na príklade Kanady. V poslednom desaťročí sa v tejto krajine z asistovanej smrti pre starších a ťažko chorých ľudí stal podľa niektorých nový model na zmiernenie finančného tlaku na systém zdravotnej starostlivosti.

V roku 2016 Kanada legalizovala samovraždu s asistenciou lekára aj aktívnu eutanáziu pod pojmom MAID – Medical Assistance in Dying. To, čo bolo pôvodne formulované ako výnimočné opatrenie pre kompetentné dospelé osoby, ktoré znášajú „neznesiteľné utrpenie“ a čelia predvídateľnej prirodzenej smrti, ako je napríklad rakovina v terminálnom štádiu, bolo v roku 2021 rozšírené na ďalšie skupiny.

Podľa revidovaného rámca je teraz eutanázia dostupná pre osoby s vážnymi alebo nevyliečiteľnými chorobami, ako aj pre osoby so zdravotným postihnutím, ktorých smrť nie je bezprostredná, ale ktoré fyzicky alebo psychicky trpia. Prebieha diskusia o ďalšom rozšírení režimu na neplnoleté osoby, osoby s čisto duševnými chorobami a dokonca na osoby, ktoré nie sú schopné dať súhlas.

V priebehu piatich rokov sa počet prípadov zvýšil z 970 v roku 2016 na 10 064 v roku 2021. V tom čase ukončilo svoj život s lekárskou pomocou celkovo 31 664 Kanaďanov. Do roku 2023 dosiahol tento počet 60 301, pričom stúpajúci trend pokračoval.

Podľa zistení, ktoré citovala kanadská lekárka Ramona Coelhová, sa v niektorých provinciách vrátane Quebecu až sedem percent úmrtí v súčasnosti pripisuje eutanázii, nie prirodzeným príčinám.

Asistovaná smrť pre pacientov s dlhodobým covidom a veteránov

To, čo sa môže javiť ako slobodná a autonómna voľba, je v niektorých prípadoch dôsledkom oneskorenej alebo odmietnutej liečby, v dôsledku čoho si pacienti volia smrť zo zúfalstva. V správach Coelhovej a inštitúcií, ako je rakúsky bioetický inštitút IMABE, sa opisujú prípady, keď napríklad dlhodobo trpiacim pacientom s covidom, ľuďom so zdravotným postihnutím alebo vojnovým veteránom aktívne ponúkli možnosť eutanázie namiesto liečby, hoci o ňu samotní pacienti nepožiadali.

Vo viacerých nemocniciach vraj špeciálne určený personál aktívne prezentuje asistovanú smrť pacientom, ktorí nikdy nevyjadrili želanie zomrieť.

Osemdesiatštyriročná Miriam Lancasterová nedávno opísala, ako jej na pohotovosti v Kanade, kde hľadala ošetrenie z dôvodu bolestí chrbta, ponúkli eutanáziu ešte pred stanovením diagnózy. Neskôr sa ukázalo, že príčinou bola jednoduchá zlomenina, ktorá sa dala liečiť odpočinkom. Namiesto toho jej bola navrhnutá smrť.

Kanadské médiá informovali aj o prípade 50-ročnej Tracey Thompsonovej, ktorá trpela dlhým covidom a chronickou únavou. Neschopná pracovať a s úsporami postačujúcimi len na niekoľko mesiacov požiadala o eutanáziu. „Je to čisto finančné rozhodnutie, mám na výber, či zomriem pomaly a bolestivo alebo rýchlo,“ povedala.

Je to, akoby človek volal na človeka stojaceho na moste: skoč.

Doktorka Coelhová uvádza podobné prípady vrátane prípadu muža s chronickým zápalovým ochorením čriev a psychickými problémami, ktorému bola počas psychiatrického vyšetrenia navrhnutá asistovaná samovražda, „hoci jeho psychické problémy a problémy so závislosťou zostali zväčša neliečené“.

Údaje ukázali, že v roku 2023 mala menej ako polovica pacientov v kategórii nevyliečiteľne chorých prístup k starostlivosti o duševné zdravie, poradenstvu alebo podporným službám. Takmer 30 percent týchto prípadov sa týkalo ľudí žijúcich v chudobe a 6,7 percenta nemalo trvalú adresu, a preto boli bezdomovci. Zabíjanie namiesto liečby je jednoducho lacnejšie.

Jedno úmrtie za 2 327 dolárov

Medzi ekonómami v Kanade sa smrť už dávno stala kalkuláciou. Britský časopis Spectator sa v apríli 2022 pýtal: prečo Kanada vykonáva eutanáziu na svojich chudobných?

Politológ Yuan Yi Zhu v tejto súvislosti tvrdil, že tí, ktorí sú odkázaní na verejný systém zdravotnej starostlivosti, sa stávajú finančnou záťažou. Starostlivosť o chronicky chorých pacientov je nákladná. Naproti tomu eutanázia stojí daňových poplatníkov len 2 327 dolárov na jeden prípad a pre pacienta je bezplatná.

Kanadský parlament už v októbri 2020 poveril ekonómov, aby odhadli možné úspory. Výsledok naznačoval, že eutanázia by mohla znížiť ročné výdavky na zdravotnú starostlivosť približne o 149 miliónov kanadských dolárov.

Vláda zároveň investovala milióny do rozšírenia prístupu k asistovanej smrti, aj keď čakacie lehoty na základnú lekársku starostlivosť stále rastú. Niekto by mohol byť v pokušení vidieť v tom nejaký vzorec. Carla Qualtroughová, bývalá ministerka pre začlenenie osôb so zdravotným postihnutím, počas vypočutia v Dolnej snemovni kanadského parlamentu poznamenala, že v niektorých regiónoch je jednoduchšie získať prístup k eutanázii ako k invalidnému vozíku pre ľudí so zdravotným postihnutím.

Tam, kde sa chorí začnú považovať za príliš drahých, hrozí, že umieranie sa stane povinnosťou.