Ak vás tešia nadčasy strávené v kancelárii, každú minútu voľného času si plánujete aktivity a cítite výčitky pri predstave, že by ste si namiesto náučnej literatúry prečítali beletriu, alebo si v nedeľu „len tak“ pospali, zrejme trpíte takzvanou toxickou produktivitou.
Ide o jav, ktorý autorka Israa Nasirová v rovnomennej knihe nazýva posadnutosť hyperoptimalizáciou, teda snahou vyťažiť z každej minúty dňa maximum prostredníctvom výkonu, výsledkov a neustálej produktivity.
Dôsledok výchovy alebo traumy
Ľuďom, ktorí upadli do tohto spôsobu myslenia, sa zdá takmer nemožné relaxovať. Každá činnosť musí rozvíjať ich schopnosti a smerovať k dosiahnutiu vyššieho cieľa.
Zároveň majú pocit, že nikdy nemajú dosť času a neustále sa ponáhľajú. Nekončiaci sa zoznam úloh, ktoré si sami zadali, napriek tomu nedokážu splniť. Potom sa dostaví pocit viny alebo zahanbenia z toho, že toho nestihli dosť.
Klinická psychologička Natalie Christine Dattilová to vysvetľuje ako toxický cyklus, ktorý ženie ľudí do vyčerpania, až sa potom cítia frustrovaní, keď už nemajú energiu na ďalšiu prácu.
Príčiny sú rôzne.
Niektorí zamestnanci cítia tlak, aby boli neustále produktívni, pretože ich rodičia nútili k nadpriemerným výkonom alebo mali inak náročné detstvo. Môže to byť aj reakcia na prežitú traumu, keď sa ľudia snažia nájsť únik v práci.
Určitú úlohu v tom zohrávajú aj sociálne siete a toxické porovnávanie. Pri scrollovaní vidí používateľ krásne fotky, výlety, úspechy vo fitku. Problémom však je, že ľudia zvyčajne ukazujú len tie najlepšie momenty zo svojho života, nie realitu. Porovnávate teda svoj bežný deň s ich „highlightmi“, a to môže viesť k pocitu zaostávania a potreby robiť viac.
Alebo je spúšťačom nedostatočná sebahodnota, ktorú sa snažíte získať od spoločnosti. Ilustruje to „syndróm podvodníka“, teda vnútorný pocit, že človek nie je taký kompetentný, ako ho vnímajú ostatní, a jeho úspech bol len náhoda, takže ak si oddýchne alebo si vezme voľno, „odhalia ho“.
Tento stav posilňuje aj online práca, ktorá je dôsledkom technologickej doby a od ktorej je ťažké odpútať sa, pretože si ju môžete priniesť domov.
Hodiny nadčasov, premáhania sa, nedostatok spánku – to všetko si vyberie svoju daň. Čas je v tomto prípade individuálny. Vedie to však k úzkosti, depresii, vyhoreniu, nespavosti alebo problémom so sebavedomím. Odrazí sa to aj na vzťahoch v rodine a s kamarátmi, ktorým nevenujete dostatok času. Nikto vás predsa nepochváli za to, aký ste zaneprázdnený, alebo že ste pre tvrdú prácu zabudli na oslavu ich narodenín.
Dopriať si zábavu, spánok aj nudu
Ako von z tohto uzavretého kruhu? Psychológovia sa zhodujú, že najskôr je potrebné priznať si, že máte problém. Všímajte si varovné signály, najmä výčitky súvisiace s vašou aktivitou.
„Keď toxická produktivita riadi váš život, každý deň sa odsudzujete za to, čo ste neurobili, namiesto toho, aby ste sa zamerali na to, čo ste dosiahli,“ vysvetľuje koučka Simone Milasasová.
Psychologička a spisovateľka Israa Nasirová radí zbaviť sa činností, ktoré vás nerobia skutočne šťastnými a venujete sa im len v rámci úteku pred vlastným pocitom menejcennosti. Nemusíte čítať viac kníh o sebarozvoji, zarábať viac, cestovať do vzdialenejších krajín alebo mať väčšie svaly ako ľudia vo vašom okolí.
Stanovte si hranice pracovného času a striktne ich dodržiavajte. Ak pracujete online, vypnite si mobil, aby vás to nepokúšalo sadnúť si za počítač alebo odpovedať nadriadenému, ktorý volá aj po skončení pracovnej zmeny. Ako hovorí slovenské príslovie: „Robota nie je zajac, neutečie.“
Je nevyhnutné vymaniť sa z osídiel perfekcionizmu a priznať si, že aj čiastočný úspech sa počíta a aktivita za daný deň je postačujúca. Uvedomte si, že úroveň produktivity sa každý deň mení z dôvodov, ktoré nemôžete ovplyvniť, a prijímajte svoje slabosti bez sebakritiky. Namiesto „Dnes som bol úplne zbytočný“, si povedzte: „Dnes som si zaslúžil oddych.“
A v prvom rade o seba dbajte. Jednoducho zaraďte starostlivosť o seba do svojho zoznamu úloh. Nájdite si čas na cvičenie, spánok, zdravú stravu, vzťahy s kamarátmi, zábavu a aj na obyčajnú nudu.
