Slovo „päťročnica“ vyvoláva u čitateľov zo strednej Európy nostalgický úškľabok. Socialistické plánovanie v porovnaní s kapitalistickým vývojom v minulosti prehralo. Hlavným dôvodom bola až kŕčovitá koncentrácia na absurdné normy, ktoré sa často falšovali.
Dôležité bolo naplniť normu, nie dosiahnuť reálny ekonomický prínos. Súčasná forma kapitalizmu dnes zavrhla akúkoľvek možnosť plánovať dopredu, pretože najdôležitejšou sa stala schopnosť prispôsobiť sa aktuálnym podmienkam. Schopnosť adaptácie je natoľko kľúčová, že nemožno takmer nič naplánovať.
Čínsky režim sa snaží o istú formu kríženia kapitalistického a socialistického prístupu. Symbolom tohto modelu zostáva tradičná ekonomická päťročnica. Ústredie tamojšej komunistickej strany minulý mesiac predstavilo už v poradí 15. päťročný plán.
Nie je to len hospodársky plán. Ide o politický a civilizačný dokument, ktorý ukazuje, ako chce Peking reagovať na svet rozbitý obchodnými vojnami, technologickou rivalitou a geopolitickou neistotou.
Komplexný prístup k ekonomike
Pred predstavením konkrétnych krokov je dôležité pochopiť základný čínsky prístup. Spoločnosť sa vníma ako jeden celok, ktorý má žiť v harmónii. Práve komplexný prístup je pre túto krajinu typický, čím sa odlišuje od západného spôsobu myslenia.
Západný prístup skúma čiastkové problémy rôznych sektorov a ich problémy sa snaží vyriešiť nezávisle od celku. Spojitosť medzi týmito časťami sa potom vyjadruje údajom o hrubom domácom produkte, ktorý meria výkon danej ekonomiky ako celku. HDP je však samo osebe dosť abstraktné číslo.
Čínsky prístup je iný. Nie v tom zmysle, že by Číňania odmietali používať HDP ako metriku, tá pre nich však sama osebe nie je taká dôležitá. Nehovoriac o tom, že čínsky zber makroekonomických údajov sa v minulosti často spochybňoval.
Krajina draka upúšťa od päťpercentného rastu HDP, ktorý bol v minulých rokoch minimom. Širší päťročný plán navrhuje udržiavať hospodársku expanziu v „primeranom pásme“ a ročné tempo prispôsobovať meniacej sa realite.
V čínskom uvažovaní nie je rozhodujúce samotné číslo rastu HDP, ale sila reálnej ekonomiky, teda schopnosť krajiny vyrábať, budovať priemysel a rozširovať technologickú základňu. Práve táto produkčná kapacita má financovať ďalší rozvoj štátu a držať pohromade celý modernizačný projekt.
Bez nej by nebolo možné dlhodobo rozvíjať školstvo, ekologickú transformáciu, armádu ani čínsku soft power. Jeden z hlavných rozdielov oproti Západu spočíva práve tu: Peking chápe rast výroby a produktívnej sily ako základ spoločenského blahobytu a štátnej moci, zatiaľ čo západné vlády často reagujú na ekonomické problémy skôr prerozdeľovaním, dotáciami a rozpočtovými zásahmi než snahou systematicky posilňovať vlastnú produkčnú kapacitu.
Odolnosť a inovácia ako priority
Čínska päťročnica teda nie je úplne presný cestovný poriadok, ktorý by do detailu určoval, čo má robiť každý článok aparátu. Je skôr rámcom plánovania, ktorý stanovuje národné priority a určuje smer. Práve preto je dôležité sledovať kontext a zmeny oproti predchádzajúcim plánom.
Prvým zreteľným posunom je prechod od dôrazu na samotný rast k dôrazu na odolnosť. Nová päťročnica je triezvejšia, pokiaľ ide o tempo ďalšej expanzie, a väčšiu váhu kladie na stabilitu, bezpečnosť, kontrolu rizík a kvalitu rastu.
Inými slovami, Čína tým svetu hovorí, že ekonomický model založený výhradne na nepretržitom zvyšovaní HDP už nepovažuje za dostačujúci. Úspešnosť ekonomického modelu sa dnes meria aj tým, nakoľko dokáže vstrebávať ekonomické a geopolitické šoky. Svet sa stal menej predvídateľným a národná ekonomika na to musí reagovať.
Aby si Čína v tomto novom prostredí zaistila ekonomickú odolnosť, musí sa oprieť o inovácie. V roku 2026 to znamená predovšetkým umelú inteligenciu, robotiku a ďalšie pokročilé technológie. Inovácie majú vytvárať „nové kvalitné produktívne sily“. V praxi to znamená, že technológie majú slúžiť ekonomickej produktivite, a tým aj rastu celej spoločnosti.
Zároveň už ale inovácie nie sú len ekonomickou otázkou. Stávajú sa tiež nástrojom moci. Technológia a technologická vyspelosť už nepredstavujú iba cestu k bohatstvu, ale aj prostriedok národnej bezpečnosti a geopolitickej sily.
Sebestačnosť v ére chaosu
Ďalším silným vektorom aktuálnej päťročnice je dôraz na sebestačnosť. Nejde o to vybudovať izolovaný model, ktorý sa uzavrie pred svetom, ale o vytvorenie ekonomiky, ktorá bude menej zraniteľná.
Logika čínskej sebestačnosti nestojí na ústupe od globalizácie, ale na snahe prepísať jej podmienky tak, aby Čína nebola vydaná napospas cudzím technológiám, sankciám alebo prerušeným dodávateľským reťazcom. Táto logika sa potom premieta aj do konkrétnych sektorov.
Krajina draka nechce mať len viac digitálnych služieb alebo viac startupov. Chce mať vlastné čipy, vlastný softvér, vlastné priemyselné štandardy, vlastnú energetickú infraštruktúru a čoraz väčšiu kontrolu nad tými oblasťami, ktoré rozhodujú o moci v 21. storočí.
A ešte jeden moment je podstatný. Päťročnica neukazuje len to, čo chce Čína budovať, ale aj to, čoho sa obáva. Dôraz na bezpečnosť, rezervy, domáci trh, strategické suroviny a kontrolu rizík je zároveň priznaním, že Peking počíta s drsnejším svetom – svetom obchodných vojen, technologických blokád a geopolitických šokov. Čínska päťročnica je preto menej oslavou rastu a viac manuálom prežitia v ére chaosu.
Mao Ce-tung už v 50. rokoch 20. storočia tvrdil, že Čína doženie Spojené štáty až v 15. päťročnici. Práve do nej sme teraz vstúpili. Z dnešného čínskeho plánovania je však zrejmé, že nepôjde o preteky v HDP ani v rastových štatistikách. Čína sa snaží pripraviť na svet, v ktorom Amerika nebude dominantnou silou, ale slabnúcim impériom. A pád impéria, ako vieme z dejín, nebýva usporiadaný. Prináša chaos.
Čínska odpoveď je pozoruhodná: nehľadá cestu von z globalizácie, ale spôsob, ako v nej byť menej zraniteľná. Práve tu leží rozhodujúci paradox súčasnosti. Bohatstvo moderných ekonomík stojí na globálnej previazanosti, avšak ich stabilita na schopnosti obmedziť kritické závislosti.
Sebestačnosť preto nemusí znamenať izoláciu, ale odolnosť. A zatiaľ čo už Čína túto novú rovnováhu hľadá, Západ akoby stále váhal, či starý svet ešte brániť, alebo už začať stavať nový. Pre nás z toho vyplýva jediné: ak chceme obstáť v prichádzajúcom chaose, musíme aj my budovať vlastnú sebestačnosť v rámci globálnej ekonomiky.