Trump mal pravdu, keď usúdil, že rokovanie je zvláštne umenie, ktorým vládni úradníci a experti zvyčajne nedisponujú. Chýba však aj jeho dôverníkom, ktorých vyslal do terénu rokovať s Ruskom, Iránom a Izraelom.
Vedúce duo vyjednávačov, tvorené Trumpovým priateľom Witkoffom a zaťom Kushnerom, ktorým príležitostne asistujú ministri Rubio a Bessent, zaznamenáva katastrofálne výsledky.
V prípade Ruska a Iránu sa Trumpova administratíva dopúšťa dvoch rovnakých chýb.
Po prvé, ani po intenzívnej komunikácii s druhou stranou nechápu jej základné motívy a záujmy. Následne predkladajú návrhy, ktoré už na prvý pohľad nedávajú zmysel. Pätnásťbodový plán kapitulácie a odzbrojenia je v súčasnosti pre Irán rovnako neprijateľný, ako boli pre Rusko vlaňajšie návrhy na prímerie. Washington ich predkladal napriek tomu, že Rusko opakovane dávalo najavo, že o prímerie nemá záujem a chce rokovať o podmienkach mieru.
Druhou chybou sú činy, ktoré druhá strana nevyhnutne interpretuje ako zradu a dôkaz, že s americkým prezidentom nemá zmysel rokovať. Krátko po tom, ako Washington v decembri prišiel s osemnásťbodovým mierovým plánom pre Ukrajinu, ktorý konečne predstavoval realistický základ na mierové rokovania, došlo k vianočnému útoku na Putinovu rezidenciu vo Valdaji, ktorý v Moskve
hodnotia ako pokus o atentát.
Útok síce prišiel z Ukrajiny, ale Rusi podozrievajú aj západné spravodajské služby vrátane Američanov. Oznamujú preto prehodnotenie prístupu k mierovým rokovaniam.
Podobne deň po tom, ako Irán ponúkol USA v Ženeve neočakávané ústupky, ktoré ocenili ománski sprostredkovatelia aj britskí pozorovatelia, Američania spolu s Izraelčanmi začali útok, ktorého obeťou sa stali najvyšší duchovný vodca a ďalší vysokí predstavitelia iránskej politiky.
Ťažko sa rokuje s niekým, kto na vyhliadky na dohodu reaguje likvidáciou svojho protivníka.
S Izraelom dochádza k inej chybe. Kým americkí predstavitelia skôr ignorujú ruské a iránske pozície, voči tým izraelským sú až príliš vnímaví. V podstate ich preberajú, a to aj na úkor vlastných záujmov. Niet sa však čomu čudovať, keď traja zo štyroch spomenutých predstaviteľov – Witkoff, Kushner, Bessent – sú židovskí miliardári a presvedčení sionisti a štvrtý (Rubio) je oportunista, ktorého proizraelské lobistické skupiny Trumpovi vnútili do administratívy.
Sklon k Netanjahuovmu extrémizmu ho odvádza nielen od deklarovaného cieľa venovať Blízkemu východu oveľa menej strategickej pozornosti ako v minulosti, ale aj od možnosti v tomto regióne diplomaticky pôsobiť.
Čím väčšie sú zahraničnopolitické neúspechy, tým väčšia je potreba propagandy, ktorá ich prekrúca na veľké diplomatické víťazstvá.
Pred niekoľkými dňami sme boli svedkami absurdnej situácie, keď si Trump podľa všetkého vymyslel rokovania s Iránom. Označil ich za plodné, čím zdôvodňoval, prečo napriek vlastným hrozbám nezaútočí na najcitlivejšie iránske ciele. Nikto iný však o rokovaniach nepočul a Irán popieral, že by sa viedli.
Keď vyšlo najavo, že šéf Bieleho domu pravdepodobne blafuje, oznámil, že USA už nad Iránom zvíťazili, zároveň sa však vrátil k predchádzajúcim hrozbám.
Aj skalní Trumpovi stúpenci boli zneistení. Vo Washingtone totiž zistili, že k propagande je potrebné pristupovať systematicky. Minister Rubio minulý týždeň v tomto duchu poveril všetky americké veľvyslanectvá. Diplomatom bolo podľa pokynov nariadené bojovať proti nepriateľským správam a ponúkať schválené informácie, čo je vo verejnej diplomacii bežnou praxou.
Majú však zároveň odhaľovať nepriateľské správanie a propagovať „americký príbeh“, a to zapojením miestnych influencerov a akademikov, aby to vyvolávalo skôr dojem miestnej iniciatívy než centrálne riadenej kampane.
Diplomatom sa zároveň odporúča Muskova sieť X a spolupráca s oddelením psychologických operácií na americkom ministerstve vojny, čo už ide ďaleko za rámec bežnej verejnej diplomacie.
Na ministerstvo zahraničných vecí nastupuje nová námestníčka pre verejnú diplomaciu Sarah Rogersová, ktorá sa chce naplno venovať boju proti „antiamerickej propagande“.
Vo Washingtone by asi najradšej oživili programy a inštitúcie globálnej propagandy, ktoré minulý rok
s takou slávou zrušili. Uvidíme, či sa pod novými názvami vrátia staré štruktúry.
Američanov v propagande nemožno podceňovať. Od čias Edwarda Bernaysa, zakladateľa public relations a úspešného tvorcu mnohých obchodných i politických kampaní, to nikto iný nezvláda s takým prehľadom ako oni.
Niektoré zlyhania však nezakryje ani tá najlepšia propaganda. Ak Trump radikálne neprehodnotí svoj prístup k spojencom aj rivalom, vlastné chyby ho čoskoro dobehnú. Najneskôr tento rok na jeseň pri voľbách do Kongresu.
