Na pozoruhodnú ukážku stavu francúzskeho myslenia vás pozýva profesor Petr Drulák.
Alain de Benoist: Napísali ste úžasnú knihu. Rozpráva históriu úpadku: ako počas niekoľkých desaťročí prešla spoločnosť, kde sa ctili "nezištnosť, solidarita, výpomoc, zapojenie do spoločného dobra, primát verejnej cnosti nad egoistickým kalkulom, pocit náležitosti k národnému spoločenstvu a pripravenosť slúžiť aj na úkor svojho vlastného pohodlia a vlastných záujmov", k spoločnosti, ktorá stratila všetky orientačné body, z ktorej síce zmizla etika, ale ovládlo ju moralizovanie. Táto spoločnosť jednotlivcov osciluje medzi prázdnom a preplnenosťou a podľa všetkého smeruje do chaosu. Ukazujete to na troch hlavných témach: "krachu viery", vzťahu k smrti a koncu otcovstva i mužstva. To posledné sa týka radikálneho spochybnenia mužnosti, autority, vertikality, stručne povedané zákona v Lacanovom poňatí [francúzsky psychoanalytik Jacques Lacan bol kľúčovou postavou postmodernej psychoanalýzy, pozn. red.]. A to všetko netrvalo ani polstoročie!
Ale práve s touto chronológiou mám problém. Kde sú pôvodné korene tohto vývoja, ktorý sa neustále zrýchľuje? Ani zďaleka nemá všetko svoj pôvod v máji '68. Akú úlohu hral vzostup meštianskych tried, teda buržoázia, s ich ekonomickou ideológiou primátu obchodníckych hodnôt, ktorá vníma človeka predovšetkým ako spotrebiteľa, ktorý má hľadieť iba na maximalizáciu svojho súkromného záujmu?
Patrick Buisson: Buržoázna revolúcia sa začína s renesanciou? Reformáciou? Osvietenstvom? V každom prípade môžeme s istotou povedať, že je predovšetkým revolúciou mentalít. Tým predchádza politickej revolúcii, prevzatie moci vždy už len potvrdzuje. Buržoázne myslenie pochádza od Lockea z anglosaského utilitarizmu, o ktorom Joseph de Maistre hovoril, že bol nasiaknutý "pachom zmiešaného tovaru" a ktorého vedľajším produktom je aj osvietenstvo. Všetko zhŕňa Flaubert: "Meštiak hovorím tomu, kto zmýšľa nízko." Zmýšľať nízko znamená redukovať metafyziku na fyziku. Zmýšľať nízko v jadre značí nemyslieť. Tu súhlasím s Tolstojom, že všetko myslenie je prirodzene teologické tým, že sa so svojimi základmi vzťahuje ku konečným účelom, smrti, Bohu a večnosti.
Dvadsiate storočie je potom z jednej strany storočím "zrýchlenia dejín", ako povedal Daniel Halévy, čo zodpovedá védickému pojmu "pád času". Z druhej strany ho charakterizuje to, čo René Guénon nazýva nástup vlády kvantity, teda prevrátenie vzťahov medzi vyšším a nižším. Ak sa uvažuje len o kvante, nerozlišuje sa už medzi Madonnou Bohorodičkou a Madonnou speváčkou, medzi Gay Pride a veľkopiatkovou procesiou, medzi katedrálou a jadrovou elektrárňou alebo, ako v prípade Rolanda Barthesa, medzi Baudelairovou básňou a písomnou informáciou k lieku.
"Žalostne pätnásťročie" (1960 – 1975), ktoré opisujem vo svojej knihe Koniec jedného sveta, predstavuje kľúčový moment zrýchlenia a prehĺbenia procesu smerujúceho k nastoleniu konečného modelu ľudskosti v podobe homo oeconomicus. Generácia povojnového baby boomu, z ktorej pochádzajú pešiaci mája '68, vyrástla z prométeovského sna určitej nesmrteľnosti, neobmedzenej moci, prevahy života vychádzajúcej z predĺženia jeho dĺžky, všeobecného bohatnutia a vedeckého pokroku. Odtiaľ potom prichádza to, čo Paul Yonnet nazýva "oslobodenie síl vlastného ja", ktoré rozložia starú, integrujúcu katolícku kultúru a presadia nedospelosť adolescentného správania sa ako životný štýl a hnaciu silu obchodníckej ideológie. Od tejto chvíle už trh dokáže odstrániť posvätno a nastoliť koherentný projekt ničenia duchovnej podstaty človeka i jeho vznešeného antického poňatia. To podľa Solženicyna viedlo človeka k snahe "opustiť tento život ako vyššie stvorenie, akým bol na začiatku". To je úplný opak modernity, ktorú možno definovať ako neúprosnú degradáciu všetkého ľudského smerovania, neustály zosuv zhora nadol.
Alain de Benoist: To isté hovoríte ku kríze viery. Po prečítaní dobrej stovky stránok, ktoré jej venujete, vzniká dojem, že zo všetkého viníte Druhý vatikánsky koncil. Ale ja skôr súdim, že koncil bol viac následkom než príčinou. Cirkev čelila zrúteniu viery ("odkresťančeniu más") a pokúšala sa zachrániť hľadaním kompromisu s modernosťou, aj keď výsledky poznáme. Je tu tiež ďalší faktor, ktorý spomínate, hoci asi príliš stručne: koniec vidieka, ktorého tradície spojené s ľudovou nábožnosťou boli v prirodzenom rytme so striedaním ročných období a generácií. Nebola práve táto "tichá revolúcia" tým skutočne kľúčovým faktorom?
Patrick Buisson: Nepochybne je koniec vidieka jednou z hlavných príčin historického úpadku katolicizmu vo Francúzsku. Mnohostoročné spojenectvo roľníckeho spôsobu života a cirkvi vychádzalo z úzkeho prepojenia prírodného a liturgického cyklu. To bolo rozbité začiatkom 60. rokov, rovnako ako bol potlačený svet symbolov, ktorý sa k nim viazal. Až do tej doby kresťan vnímal prírodné javy ako symboly nadprirodzených udalostí, a nie naopak. Veľká noc nesymbolizovala obnovu prírody, ale obnova prírody bola prirodzeným symbolom zmŕtvychvstania Krista; Vianoce nesymbolizovali slnovrat, ale slnovratom sa do prírody premietalo narodenie Krista. Pozemský život staval na skrytých súvislostiach vyjadrených symbolmi a cirkev ako ich strážkyňa predstavovala cestu k Bohu. Pokoncilové kňazstvo toto všetko ničí, keď ruší rituál, ktorý posväcoval striedanie ročných období slávením toho, čomu tradícia hovorila "suché dni". Stratu týchto symbolických súvislostí zavŕšilo vykorenenie a masívny exodus z vidieka. Neblahé následky dokonale vystihol Jean Ferrat svojimi veršami: "len keď svoju lásku poznáme / v bytovke na tanieri / hormónové kura máme". Na rozdiel od predošlého sveta vidieka, moderný svet je do dôsledku svetom umelým. Ako už si všimol Thibon, žiadny moderný vynález sa nedá zbásniť, žiadna technická novinka neponúka symbolickú analógiu k parabole. Je logické, že tento svet dnes korunuje "umelá inteligencia" – výraz, ktorého prídavné meno popiera to podstatné, teda triumf umelého a porážka inteligencie. Za menej než polstoročie sme prešli zo sveta obývaného symbolmi k svetu vydanému napospas falzifikátu a paródii.
Alain de Benoist: V mimoriadnom výklade, ktorý venujete "masakru posvätného", veľmi správne zdôrazňujete, že snahou o návrat k "základom viery" a akýmsi rozohraním viery proti náboženstvu cirkev prispela k vymiznutiu posvätného, ktoré malo svoje korene predovšetkým v ľudovom prostredí. To je úplne presné, ale treba tiež pripomenúť, v duchu tak veľkých historikov náboženstiev, akými boli Rudolf Otto a Mircea Eliade, že práve kresťanstvo začalo "odčarovanie sveta", keď nahradilo posvätné svätým. V staroveku sa posvätné prirodzene prejavovalo posvätnými miestami, posvätnými horami, posvätnými prameňmi, posvätnými lesmi a hájmi. Teológovia redukovali posvätné na Boží atribút (posvätené srdce), a to nerozoberáme svätú históriu, Svätú rodinu, Svätú trojicu, Sväté Písmo, Sväté mesto, Svätú stolicu atď. Ale sväté a posvätné vôbec nie sú to isté. Svätosť je morálnou cnosťou, čo nie je prípad posvätného…
Patrick Buisson: Zaťatosť koncilového kňazstva proti posvätnému je skutočne výrazným rysom tohto obdobia. Už nestojí o Boží majestát, už nestojí o úctivú bázeň, ktorú vyvoláva. Treba sa vrátiť k Montherlantovej knihe Port-Royal, aby sme narazili na duchovného, ktorý sa obracia k Bohu slovami "Jeho Veličenstvo". Veriacim sa hovorí, že Kristus mal tak málo pochopenia pre posvätné, že bol odsúdený za rúhanie a že záleží na svätosti. Ale potom je potrebné pripustiť, že Kristova svätosť mala prestávky. Ako inak vysvetliť, že vyhnal kupca z chrámu vlastnoručne zhotoveným korbáčom? Predstava Boha, ktorý nie je posvätný, vyžaduje najvyšší stupeň modernej degenerácie a neospravedlňuje ani to, že je niekto Nemec alebo protestant. Protiklad svätého a posvätného vychádza z dvojitej redukcie. Redukuje, či sa o to aspoň pokúša, posvätné na sväté tým, že sa vyhýba posvätnému a potom redukuje svätosť na morálku. Tým sa však vytvárajú skôr "svätuškári" ako svätí. Základné rozdiely v mentalitách súvisia s vedomím posvätného. Tradícia je pre človeka všetko posvätné; svet je chrámom. Pre moderného človeka je všetko svetské, profánne (profanum, pred chrámom), inak povedané všetko je sprofanované. Slávne "odčarovanie sveta", ktoré podľa Maxa Webera prináša ľudstvu veda s technikou, nie je ničím iným než profanáciou sveta.
Alain de Benoist: Ľudová nábožnosť išla vlastnou cestou. Prežívala posvätno v rituáloch zdedených od pradávnych kultov. Dávala prednosť správnej praxi (ortopraxi) pred správnym učením (ortodoxiou). To je dokonca hlavný rys toho, čo sám nazývate "pohano-kresťanstvom". Spolu s Jeanom Delumeaum si za seba myslím, že kresťanstvo pretrvalo tak dlho len preto, že vo svojom vnútri zachovávalo pohanské rituály, ktoré si na povrchu prisvojili (dionýzovská zbožnosť, katolicizmus rituálov a osláv). Kde je dnes posvätné?
Patrick Buisson: Skoro všetko, čo máme od pohanov, ako už upozornil René Guénon, poznáme len vďaka kresťanstvu, ktoré to sprostredkovalo a asimilovalo. Ale úplne súhlasím s myšlienkou otca Danielou, že kresťanstvo potrebovalo pohana, aby ho spasil, a že vlastne nikdy neboli žiadni čistí kresťania, ale len pohania v rôznych stupňoch konverzie. Začatím križiackej výpravy za odpohančenie kresťanstva prijalo koncilové kňazstvo riziko, že slovami Le Roy Ladurieho "zničí všetko naraz". Z tohto pohľadu je bilancia desivá. Náhrady posvätna živoria. Dnes je zvykom sa pri každej kríze dovolávať "republikánskych hodnôt" bez ohľadu na skutočnosť, že republikánske posvätno už dávno stroskotalo na slabosť svojej symboliky. V skutočnosti v nich nikto nikdy naozaj neveril. Spomeňte, čo hovoril Talleyrand Lafayettovi, keď pristúpil k oltáru, aby celebroval Sviatok federácie 14. júla 1790: "Pre zmilovanie, len ma nerozosmejte!" Republikánske "posvätno", ktoré uznáva právo sa rúhať proti monoteistickým náboženstvám, paradoxne existuje iba v represii, ktorú zákonodarca zaviedol voči rúhaniu, ktoré sa dotýka republikánskych hodnôt. Príslušnými zákonmi im poskytuje ochranu, ktorú odopiera iným náboženstvám: Plevenov zákon [proti rasovej nenávisti, pozn. prekl.], Gayssotov zákon [proti rasizmu, antisemitizmu a xenofóbii, pozn. prekl.], Taubiraovej zákon [proti zľahčovaniu historického obchodu s otrokmi, pozn. prekl.], Raffarinov zákon proti homofóbii.
Alain de Benoist: Máte pravdu, človek môže svojmu životu dať nejaký zmysel, iba ak cíti, že mu predchádza niečo, čo ho ťahá hore a čo nekonečne presahuje jeho individuálne bytie. Niečo, čo tiež ospravedlňuje, aby – v prípade, že to okolnosti vyžadujú – tomu obetoval život. To niečo môže byť Boh, ale tiež celok etických pravidiel, hlbokých presvedčení, zmysel pre spoločenstvo a vlasť či veľký spoločný projekt. To všetko sa dnes vytráca, pretože naši súčasníci sú presvedčení, že každý si sám určuje svoje vlastné pravidlá a že nič nie je horšie ako smrť. Píšete: "Homo religiosus vstúpil do konečnej fázy." Ale bez posvätnosti nie je spoločnosti. Avšak v tejto oblasti voluntarizmus veľmi nepomôže. Rousseauovo "občianske náboženstvo" či revolučný kult Najvyššej bytosti nakoniec neuspeli. To isté platí pre sekulárne náboženstvo, ktoré v posledných dvoch storočiach vyvolávala vlny nadšenia. Za seba zostávam presvedčený, ako Marcel Gauchet, že kresťanstvo bolo "náboženstvom opustenia náboženstva". Tak čo s tým?
Patrick Buisson: Pandémia nám pripomenula paniku, ktorá sa zmocnila francúzskej spoločnosti, že skutočne nepotlačiteľné potreby nespočívajú v požiadavke spravodlivosti či poriadku, ale v požiadavke zmyslu. Ľudia chcú byť živení nádejou alebo utópiou, zmyslom života, a čo je ešte ťažšie, zmyslom umierania. Deštrukcia náboženstva vedie k sociálnej katastrofe, ako ukazuje strmý rast patologických depresií. Psychológovia nahradili kňazov, ale aj z hľadiska verejných financií ide o deficit, ak súdime podľa 65 miliónov balení psychotropných liekov, ktoré sa vo Francúzsku každoročne skonzumujú. Nejde o to, či náboženstvo je, alebo nie je ópiom ľudstva, ako tvrdil Marx, ale ako kvalitné ópium sa ľudstvu ponúka. Aké kolektívne posvätno, aké podstatné zdieľanie možno ešte Francúzom ponúknuť, aby znovu vytvorili spoločnosť? Čo ma zaráža u sekulárnych náboženstiev, o ktorých hovoríte, je to, že ich ilúzie vydržali jednu, najviac dve generácie. Jean Wahl ukázal odlíšením "trans-ascendencie" a "trans-descendencie", že samotná transcendencia nestačí. Je potrebné vedieť, či prebieha vrchom, či spodkom. Moderné náboženstvá boli trans-descendentné, nič nezasiali, nič neodovzdali. Iba cirkev dokázala zadržať desakralizujúcu modernitu a individualizmus tým, že bola učiteľkou aj strážkyňou určitých sprostredkovateľských foriem, ktoré Simone Weilová nazývala metaxu. Zaručovali utváranie ľudí a odovzdávanie toho, čo je potrebné na vykročenie k Bohu. A potom prišiel kolaps 60. rokov…
Alain de Benoist: V niekoľkých rozhovoroch ste vyhlásili, že máte viac rešpektu k moslimovi, ktorý sa päťkrát denne modlí, než k mestskému liberálovi na kolobežke. Okrem toho tiež tvrdíte, že hlavným problémom dneška nie je islam ako taký, ale imigrácia (čím sa jasne líšite od Érica Zemmoura). Tí, ktorí sami nie sú schopní veriť, nedokážu pochopiť vieru tých druhých. Mohli by ste trochu vysvetliť aj túto myšlienku, ktorá vo vašej knihe nie je?
Patrick Buisson: Hovoriť o vojne civilizácií v súvislosti s neokonzervatívnym ťažením proti islamu je podvod. To, čo máme brániť, už nie je tradičná civilizácia Západu, je to ne-civilizácia, ktorú často odmietame vidieť takú, aká je, a pomenovať, ako by si zaslúžila. Čo teda máme dnes postaviť proti islamistickému nepriateľovi mimo obchodníckej obscénnosti, práva sa rúhať a rodovej ideológie? Elementy posvätna, ktoré ešte obsahuje nový islam vo Francúzsku, vykorenený islam pre vykorenených, nám už sú úplne cudzie. Odpor voči islamu zahŕňa zúrivé odmietnutie cností, ktoré islam zachováva a ktoré sme my sami už stratili: odriekanie, sebaobetovanie a zmysel pre spoločenstvo. Civilizácia pritom čerpá svoju silu zo svojich mučeníkov, z tých, ktorí sa v určitom okamihu pre ňu obetujú. Aby sme to pochopili, stačí si prečítať Seneku: "Kto pohŕda svojím životom, ovláda ten tvoj." Bin Ládin nehovoril nič iné, keď vyhlásil: "Porazíme Západ, pretože milujeme smrť tak, ako vy milujete život." Tí, ktorí hľadia do krištáľovej gule a hovoria o scenári občianskej vojny, sú nevedomí a nezodpovední. Kto chce zajtra padnúť za dúhovú vlajku?
Alain de Benoist: Vaše dielo nesie výstižný názov Koniec jedného sveta. Ale koniec jedného sveta nie je koncom sveta. Keď sa jeden svet končí, rodí sa iný. Aké bude mať podľa vás obrysy? Hýbateľa? Človeka napojeného, digitalizovaného, sledovaného, technicky "vylepšeného"? Neo-matriarchát? Všeobecnú nerozlíšiteľnosť? Alebo niečo iné? Aké sú konkrétne možnosti znovuzrodenia?
Patrick Buisson: Otázka, pred ktorou stojíme, je v konečnom dôsledku antropologická. Keď Bernanos krátko pred smrťou v roku 1948 povedal, že sa rozpadá skôr spoločnosť než štát a že k obnove Francúzska treba predovšetkým obnoviť Francúza, dobre chápal, že politika môže poskytnúť len ilúziu nápravy. Z tohto pohľadu ponúkol de Gaulle Francúzsku len akési babie leto. Človek rozložený technikou, "vylepšený" jej protézami, bez ktorých už nedokáže žiť, človek už len ako prívesok strojov, taký človek už nemá nič spoločné s posvätnom, ani so žiadnym druhom spoločnosti. Ak teda chápeme, že spoločnosť sa definuje posvätnom, ktoré ju zakladá, či už sa jedná o posvätno náboženské, či tradičné, alebo, v menšej miere, nejaké náhradné či skôr delegované ako vlasť či kultúra. Rozumne možno už len konštatovať, že samotné podmienky ľudského života sú dnes porušené okovy obrazoviek, nepretržitým vymývaním mozgov "hudbou", ktorú si vnucuje mládež, stručne povedané, všetkým, čo útočí na samotné schopnosti pozornosti a sústredenia, bez ktorých nemožno myslieť a už vôbec nie rozjímať. Dá sa len povedať, že nič z toho, čo sa nám sľubuje a oznamuje a čo vidíme klíčiť, nemá budúcnosť. Takže? Malraux vsádzal na "nepredvídateľnosť znovuzrodenia", Jünger na neuchopiteľnosť epifánie a Bossuet, ktorý nebol prívržencom cancel culture, pripomínal, že "keď Boh zmazáva, znamená to, že sa chystá písať".
Preložil a spracoval Petr Drulák, do slovenčiny Tomáš Pilz.
