Slová o mafii boli dehonestujúce

Krajský súd v Bratislave potvrdil rozhodnutie v prospech Jána Čurillu. Podľa rozhodnutia súdu sa Boris Kollár musí policajtovi verejne ospravedlniť a zaplatiť mu 50-tisíc eur ako náhradu nemajetkovej ujmy, ako aj uhradiť plnú náhradu trov konania. Odvolací súd potvrdil napadnutý rozsudok Mestského súdu Bratislava IV vo výrokoch I. až IV. a odvolacie námietky žalovaného Kollára vyhodnotil ako nedôvodné.

Žaloba na ochranu osobnosti bola na Borisa Kollára podaná pre jeho verejné výroky zo septembra 2021 na tlačovej konferencii, kde smerom k policajtom okolo Jána Čurillu v kontexte ich zadržania a obvinenia povedal, že nechce, aby vznikla „nová mafia“, ktorú môže „pokojne nazvať čurillovská“.

Kollár po svojom výroku na adresu Čurillu uviedol, že sa policajtovi ospravedlní až vtedy, keď bude „úplne zbavený obvinenia“, s tým, že dovtedy „nemá dôvod tak urobiť“.

Čurilla následne v októbri 2021 podal žalobu na ochranu osobnosti a žiadal verejné ospravedlnenie a 100-tisíc eur ako náhradu nemajetkovej ujmy. Advokát Peter Kubina výšku sumy odôvodňoval tým, že vychádzala z intenzity zásahu do dobrého mena a z porovnateľnej súdnej praxe.

Prvostupňový súd dospel k záveru, že Kollárov výrok bol dehonestujúcim zásahom do osobnostných práv žalobcu Jána Čurillu. Mestský súd zdôraznil, že Boris Kollár ako predseda parlamentu niesol zvýšenú zodpovednosť za rešpektovanie prezumpcie neviny a že svojím výrokom (vo forme neprípustného zjednodušenia) bezdôvodne označil Čurillu za mafiána.

Označenie osoby výrazom „mafián“ sa pritom môže podľa súdu premietnúť do všetkých oblastí jej života, a to aj s veľkou intenzitou.

Súd vnímal ako problematické aj to, že hoci bol žalobca v čase politikovho výroku vo väzbe (z ktorej ho prepustil Krajský súd v Bratislave s konštatovaním neopodstatnenosti jeho obvinenia), stále sa na neho vzťahuje prezumpcia neviny a u priemerného človeka mohli slová Borisa Kollára vyvolať dojem, že Čurilla spáchal trestný čin.

V tom čase boli Čurilla a jeho kolegovia Štefan Mašin, Pavol Ďurka, Milan Sabota (neskôr aj iní) obvinení zo zneužitia právomoci verejného činiteľa a zločinu marenia spravodlivosti. Dvoch z nich obvinili v trestnej veci ovplyvňovania pravdivosti výpovedí svedkov. Obvinenia sa týkali podozrení z účelového stíhania príslušníkov inšpekčného tímu Oblúk.

Politik sa nemôže schovávať za expresívny jazyk

Prvostupňový súd prihliadal nielen na vtedajšie postavenie Kollára ako predsedu parlamentu z hľadiska váhy jeho funkcie, ale aj na široký mediálny dosah vyjadrenia. Politikovu obhajobu založenú na „expresívnejšom politickom jazyku“ súd neuznal z dôvodu, že sa vyjadroval na adresu policajta, ktorý v tom čase nemal adekvátne možnosti obrany voči týmto výrokom a na ktorého sa nevzťahujú rovnaké zásahy do súkromia či osobnostných práv, ako je to u politikov.

Krajský súd v Bratislave uznal argumenty žalobcu a mestského súdu a rozhodol v prospech Jána Čurillu. Ten rozhodnutie víta so slovami, že sa „oplatí bojovať za svoje práva“, a okrem Kollára žaluje za obdobné výroky, ktoré údajne zasiahli do jeho práv, aj poslanca Romana Michelka (SNS), podpredsedu parlamentu Tibora Gašpara (Smer), predsedu vlády Roberta Fica (Smer) a ministra vnútra Matúša Šutaja Eštoka (Hlas).

Boris Kollár sa k prehratej žalobe vyjadril iba ironickým statusom na sociálnej sieti, v ktorom komentoval celú vec slovami: „Tak toto je prúser a ani tehotný (Čurilla) nie je.“

Precedens v podobe prehry Alojza Baránika

Prehratý spor pri neadekvátnych vyjadreniach politika na adresu iných osôb, ako sú jeho politickí súperi, môže verejnosť iba privítať. Súdne rozhodnutia tohto druhu (a povinnosť platiť) totiž „napraví“ slovník politických predstaviteľov vo verejnom priestore oveľa efektívnejšie než akékoľvek iné opatrenia.

Podobné rozhodnutie mohla verejnosť vidieť aj v prípade žaloby na ochranu osobnosti podanej zo strany sudkyne a súčasnej podpredsedníčky Súdnej rady SR Ayše Pružinec Eren voči bývalému poslancovi Národnej rady SR Alojzovi Baránikovi (SaS).

Vtedajší poslanec totiž v parlamente hrubo urážal sudkyňu slovami, že „je najväčšia korupčníčka na Krajskom súde v Bratislave“ alebo že je „prieťahárka a rozhoduje tým najotrasnejším spôsobom. Je to osoba, ktorá je príslušníkom justičnej mafie, ktorá spôsobuje to, že na Slovensku nie je možné dosiahnuť spravodlivosť“.

V následnom súdnom spore nevedel Baránik svoje tvrdenia podložiť žiadnymi relevantnými skutočnosťami, a preto súdy právoplatne rozhodli o jeho povinnosti ospravedlniť sa sudkyni a zaplatiť jej 70-tisíc eur ako náhradu nemajetkovej ujmy (z pôvodne požadovaných 200-tisíc eur). Dovolací súd však následne vyhovel poslancovi a právoplatný rozsudok zrušil, a nariadil súdom opätovne rozhodnúť.

Aj v danom prípade tak osoba (nepolitik) vysúdila od politika vysoké odškodné za neodôvodnené a difamačné vyjadrenia, ktoré mali verejný charakter a závažný dosah na výkon profesie či súkromie dotknutej osoby.

Podobné rozhodnutia tak otvárajú cestu k obdobným žalobám za zavádzajúce a povesť poškodzujúce verejné výroky voči politikom.

Otvorená cesta k umravneniu Matoviča

Zrejme najvýraznejším cieľom budúcich žalôb tohto typu môže byť líder opozičného Hnutia Slovensko Igor Matovič. Ten je známy svojím verejným vyjadrovaním o všadeprítomnej „mafii“, ako aj tým, že už prehral súdne spory pre svoje nepravdivé tvrdenia (výroky o Ficovom účte na Belize či o „mydlení barana“).

Existuje iba málo verejných vystúpení Matoviča, v ktorých by nespomenul vyjadrenia typu „vládna mafia“, „smerácka mafia“ alebo nepoužil slovo „mafia“ ako označenie voči širšiemu okruhu ľudí. Doposiaľ však nepredložil žiadne dôkazy o týchto záveroch – rovnako ako pri známom tvrdení „o rozkradnutí tridsiatich miliárd eur pod vládou tejto mafie“.

Pokiaľ Matovič podobným slovníkom označuje svojich politických oponentov, bolo by možné ešte hovoriť o zákonných mantineloch slobody prejavu alebo prejavu politika. Politik musí totiž zniesť vyššiu mieru osobnostných zásahov ako iné osoby a existujú rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva, podľa ktorých je aj označenie „fašista“ či „idiot“ voči politikovi za určitých okolností prijateľné.

Ústavný súd SR vo svojej judikatúre konštatuje, že „čím viac sa difamačný prejav dotýka veci verejného záujmu, tým viac platí prezumpcia práva tento prejav realizovať; v tomto zmysle najsilnejšou prezumpciou ochrany disponujú politické prejavy, teda prejavy týkajúce sa správy veci verejných“ (nález III. ÚS 385/2012).

Politici, ktorí by žalovali iných politikov, by tak mali pri sporoch týkajúcich sa ochrany osobnosti skutočne zúžené možnosti dosiahnuť víťazstvo pre difamačné vyjadrenia.

Matovič označuje za mafiánov súkromné osoby aj prokurátorov

Matovič však nečastuje podobným slovníkom iba politikov, ale aj mnohé iné súkromné osoby. Medzi také možno na ilustráciu zaradiť podnikateľa Norberta Bödöra, ktorý je síce obvinený pre korupčnú a inú trestnú činnosť, no doposiaľ nebol právoplatne odsúdený, a teda sa na jeho osobu vzťahuje prezumpcia neviny.

Predseda Hnutia Slovensko napriek tomu označil Bödöra za „nitrianskeho mafiána“, a to pri viacerých verejných príležitostiach. Ak by Bödör žaloval Matoviča za tieto výroky, v zmysle rozhodnutia súdov vo veci Jána Čurillu možno racionálne očakávať rovnaký výsledok. Matovič je totiž politik s významným verejným dosahom, zastával vysoké funkcie a označuje podobným slovníkom nielen Bödöra, ale aj iné súkromné osoby či prokurátorov, a to opakovane a verejne.

Za „hlavu mafie" označil Igor Matovič aj podnikateľa Jaroslava Haščáka. Pri Haščákovi nešlo len o jednorazový výrok, a preto Haščák Matoviča zažaloval a súdny spor aj vyhral. Súd právoplatne prikázal predsedovi Hnutia Slovensko zdržať sa nepravdivých, urážlivých a hanlivých výrokov voči Haščákovi.

Matovič označil výrazom „slúžka mafie" aj prokurátora Bystríka Paloviča či bývalú sudkyňu a exštátnu tajomníčku Moniku Jankovskú. Voči Jankovskej v súčasnosti prebieha trestné stíhanie a prokurátora Paloviča prvostupňovo oslobodili spod obžaloby pre prijímanie úplatku. Ani Jankovská ani Palovič neboli právoplatné odsúdení.

Rovnakým výrazom „sluha mafie" označil Matovič aj bývalého generálneho prokurátora Jaromíra Čižnára.

V tomto smere je pritom podľa súdnych rozhodnutí podstatné, či politik vie svoje tvrdenia preukázať (existenciu mafie a jej hierarchiu) alebo či daná osoba bola za tento čin právoplatne odsúdená. Ak nie, pri prípadnej žalobe na ochranu osobnosti by iba veľmi ťažko mohol argumentovať tvrdeniami o „expresívnom politickom jazyku“.

Súdne rozhodnutia tohto typu sú potrebné. Verejná diskusia by sa nemala odohrávať na úrovni krčmovej debaty založenej na nepodložených domnienkach či emóciách (a už vôbec nie zo strany politikov), ktoré následne bičujú vášne verejnosti na „spravodlivý hnev“.

Policajt Čurilla či sudkyňa Pružinec Eren dokázali efektívne naučiť politikov slušnému vyjadrovaniu prostredníctvom masívnych finančných zásahov. Verejnosť by mala privítať ďalšie kroky zo strany súkromných osôb alebo aj verejne činných osôb mimo politického života, ktoré sa rozhodnú vychovávať politikov uchyľujúcich sa k primitivizmu.