Strata zázraku

Táto ľahostajnosť sa zdá takmer symptomatická. Zdá sa, že schopnosť vnímať vznešené sa vytratila. Pozornosť verejnosti sa zúžila na triviálne veci. Ľudia sa pohoršujú nad meškajúcimi vlakmi, rozpadávajúcimi sa mostmi a údajne chátrajúcimi centrami miest, ale prejavujú málo zmyslu pre niečo väčšie. Možno to chápať ako zrelý realizmus, schopnosť sústrediť sa na to, čo je dôležité.

Neschopnosť nadchnúť sa úspechmi presahujúcimi vlastný bezprostredný svet je však predovšetkým znakom takmer patologického narcizmu. Pozornosť sa obracia dovnútra, k preferenciám a nevraživosti, a nie von, k Zemi alebo Mesiacu. Širší horizont už nevyvoláva záujem. Niekoľko divákov si urobilo selfie s odlietajúcou raketou. To bolo všetko.

Zdá sa, akoby názov misie túto ambivalenciu takmer predvídal. Artemis je dvojča Apolóna. Apolón, menovec vesmírneho programu Apollo zo 60. rokov, znamenal pokrok, rozum, odlet a svetlo. Artemis je postava plná protikladov: lovkyňa a ochrankyňa, strážkyňa divočiny a bohyňa smrti. Protiklady sa v nej stretávajú bez riešenia.

To, že sa stala patrónkou nového lunárneho programu, je viac než mytologický ornament. Odráža ducha doby. Tam, kde Apolón kedysi stelesňoval optimizmus a vieru v neustály pokrok, Artemis predstavuje neistotu, váhanie a pochybnosti v dobe, ktorá stratila dôveru v seba.

Na hraniciach možného

Keď John F. Kennedy 25. mája 1961 vystúpil v Kongrese a stanovil cieľ pristáť s človekom na Mesiaci do konca desaťročia, toto vyhlásenie bolo viac než len politickou rétorikou. Bola to výzva na hranice možného. Keď 12. septembra 1962 v Houstone vyhlásil, že Spojené štáty si vybrali Mesiac „nie preto, že je to ľahké, ale preto, že je to ťažké“, formuloval imperatív, ktorý dnes znie takmer cudzo. V tom čase bol let do vesmíru symbolom odvahy.

Dnes sa zdá, že táto odvaha sa vytratila. Prevládajú sťažnosti: na klimatické zmeny, na diskrimináciu, na migráciu, na vnímanú nespravodlivosť. Takáto spoločnosť nepozná ani odhodlanie, ani nebojácnosť. Prevláda opatrnosť. Vytvorená zóna pohodlia sa úzkostlivo drží. Pohľad za jej okraj sa stal neznámym. Letieť na Mesiac? Prvou reakciou často býva, že peniaze by sa dali minúť inde a rozumnejšie. Aká slabá ukážka. Priekopnícky duch vyzerá inak.

Už počas plánovacej fázy misií Apollo v 60. rokoch minulého storočia sa objavil odpor. Prichádzal však z úplne iného smeru. Filozofka Hannah Arendtová vo svojej eseji Dobývanie vesmíru človekom z roku 1963 varovala pred dôsledkami vesmírnych letov. Obávala sa, že ľudstvo sa môže odcudziť Zemi, že technológia môže dosiahnuť rozmery presahujúce ľudskú skúsenosť a že vesmírna perspektíva môže podporiť nebezpečnú pýchu. Jej argumentáciu formovala obava, že ľudstvo by mohlo zabudnúť samo na seba, ak by sa príliš vzdialilo od svojich prirodzených podmienok a prostredia.

Nové motory odcudzenia

Málokedy sa významný mysliteľ mýlil viac. Stal sa pravý opak. Ľudstvo sa nepovznieslo nad malé problémy sveta, ale stratilo sa v nich. Na starosti planéty sa nezabudlo. Dominujú pozornosti. Skutočné stroje odcudzenia sa už nosia vo vreckách. Žiadny raketový štart neposunul ľudské meradlo tak hlboko ako trvalá digitálna prítomnosť smartfónov. Žiadny let na Mesiac nezmenil vnímanie tak radikálne ako neustále pripojenie.

Oproti sterilnému svetu digitalizácie sa vesmírne lety so svojou robustnou technológiou, s raketami, palivom a kapsulami javia ako takmer hmatateľné, fyzické a ľudské.

Možno práve to vysvetľuje tlmené nadšenie a základné výhrady, ktoré sprevádzajú nové vesmírne misie. Digitalizácia a umelá inteligencia vytvárajú dojem všemocnosti. Všetko sa zdá možné. Niektorí si predstavujú transhumanistický vek, v ktorom sa prekonajú posledné nedostatky ľudského bytia po fyzickej, intelektuálnej a morálnej stránke. Nový lunárny program pôsobí ako protilátka na takéto fantázie. Pozorovateľom pripomína, aká malá a bezvýznamná je modrá domovská planéta v rozľahlom vesmíre a aké nedôležité zostáva ľudstvo aj so smartfónmi vo vreckách.

Misia Artemis núti relativizovať ľudskú sebadôležitosť. To je jej provokácia. Po desaťročiach opäť konfrontuje ľudstvo s uvedomením, že konflikty, márnosti a istoty v meradle vesmíru blednú. Ničenie životného prostredia? Klimatická hystéria? Národná márnivosť? Politická zákopová vojna? Náboženské vojny? Pri pohľade z Mesiaca sa to všetko zdá dosť smiešne.

Poníženie ľudského narcizmu

Samotnú prírodu nemožno zničiť, iba ľudské obydlia. Národná veľkosť vyzerá z vesmíru ako groteskná detinskosť. Politické ideológie a náboženské hádky sa zdajú rovnako malicherné. V dobe, v ktorej ľudia znepokojení globalizáciou a technologickými zmenami lipnú na ideológiách všetkého druhu, je nový vesmírny program vnímaný ako hrozba pre tieto istoty a tí, ktorí snívajú o osídlení alebo využití Mesiaca či Marsu, sú odmietaní ako čudáci. Práve v tom spočíva osvietenský potenciál tejto misie.

Rozľahlosť vesmíru znižuje osobnú dôležitosť. Pohľad na Zem z Mesiaca by mal aj toho najzarytejšieho narcisa prinútiť pochopiť, aká bezvýznamná je individuálna existencia. Ani najdokonalejšie selfie, ani niekoľko tisíc lajkov na sociálnych sieťach to nezmenia.

Je to nepríjemné posolstvo a poníženie, ktoré je však naliehavo potrebné. V tomto zmysle prichádza program Artemis v pravý čas.