Pontifik toto správanie označil za „delírium všemohúcnosti, ktoré sa okolo nás stáva čoraz nepredvídateľnejším a agresívnejším“.
Prízvukoval, že „ten, kto sa obrátil chrbtom k živému Bohu a zo seba samého i zo svojej moci urobil nemú, slepú a hluchú modlu, ktorej obetuje každú hodnotu a pred ktorou chce prinútiť pokľaknúť celý svet“, je podriadený smrti.
„Dosť bolo modloslužby voči sebe samým a peniazom! Dosť bolo vystatovania sa silou! Dosť bolo vojny! Pravá sila sa prejavuje v službe životu,“ apeloval Lev.
Predstaviteľov štátov vyzval, aby sa zastavili a sadli si „za stoly dialógu a sprostredkovania, nie za stoly, kde sa plánuje zbrojenie a rozhoduje o skutkoch smrti“.
Rímsky biskup v príhovore vyzval všetkých mužov a ženy na svete, aby sa neustále modlili za mier a aby boli ľuďmi nádeje. V sérii kontrastov pomenoval „protijedy na neduhy doby“: „Vojna rozdeľuje, nádej spája. Svojvôľa pošliapava, láska pozdvihuje. Modloslužba oslepuje, živý Boh osvecuje.“
Plné znenie príhovoru pápeža Leva XIV.:
Drahí bratia a sestry, vaša modlitba je výrazom tej viery, ktorá podľa Ježišových slov prenáša vrchy (porov. Mt 17, 20). Ďakujem vám, že ste prijali toto pozvanie a zhromaždili sa tu pri hrobe svätého Petra i na mnohých ďalších miestach sveta, aby ste vyprosovali pokoj. Vojna rozdeľuje, nádej spája. Svojvôľa pošliapava, láska pozdvihuje. Modloslužba oslepuje, živý Boh osvecuje.
Stačí trochu viery, len nepatrná iskra viery, drahí, aby sme dokázali spoločne – ako ľudstvo a s ľudskosťou – čeliť tejto dramatickej chvíli dejín. Modlitba totiž nie je únikom od našej zodpovednosti ani anestetikom, ktoré by nás chránilo pred bolesťou spôsobenou toľkou nespravodlivosťou. Je, naopak, najnezištnejšou, univerzálnou a mocnou odpoveďou na smrť: sme ľudom, ktorý už vstáva z mŕtvych!
V každom z nás, v každom človeku, totiž vnútorný Učiteľ učí pokoju, vedie k stretnutiu a inšpiruje k prosbe. Pozdvihnime teda zrak! Povstaňme z trosiek! Nič nás nemôže uzavrieť do už vopred napísaného osudu, ani v tomto svete, kde sa zdá, že už nestačia ani hroby, lebo sa stále pokračuje v ukrižovávaní a ničení života – bez práva a bez milosrdenstva.
Svätý Ján Pavol II., neúnavný svedok pokoja, povedal dojatý v čase irackej krízy roku 2003: „Patrím ku generácii, ktorá žila počas druhej svetovej vojny a prežila ju. Mám povinnosť povedať všetkým mladým, mladším než som ja, ktorí túto skúsenosť nemali: ,Už nikdy vojnu!‘ – ako povedal Pavol VI. pri svojej prvej návšteve Organizácie Spojených národov. Musíme urobiť všetko, čo je v našich silách! Dobre vieme, že pokoj nemožno dosiahnuť za každú cenu. No všetci vieme, aká veľká je táto zodpovednosť“ (Anjel Pána, 16. marca 2003). Dnes večer si jeho výzvu, takú aktuálnu, osvojujem aj ja.
Modlitba nás vychováva k činu. Obmedzené ľudské možnosti sa v modlitbe spájajú s nekonečnými možnosťami Boha. Myšlienky, slová a skutky tak lámu démonickú reťaz zla a dávajú sa do služby Božiemu kráľovstvu – kráľovstvu, v ktorom niet meča ani dronu, ani pomsty, ani banalizovania zla, ani nespravodlivého zisku, ale iba dôstojnosť, porozumenie a odpustenie.
Tu sa nachádza hrádza proti delíriu všemohúcnosti, ktoré sa okolo nás stáva čoraz nepredvídateľnejším a agresívnejším. Rovnováha v ľudskej rodine je vážne narušená. Do reči smrti sa dokonca vťahuje aj sväté meno Boha, Boha života. A tak mizne svet bratov a sestier s jediným Otcom na nebesiach a – ako v nočnej more – realitu zapĺňajú nepriatelia. Všade cítiť hrozby namiesto pozvaní k počúvaniu a stretnutiu.
Bratia a sestry, kto sa modlí, uvedomuje si vlastné hranice, nezabíja a nevyhráža sa smrťou. Smrti je, naopak, podriadený ten, kto sa obrátil chrbtom k živému Bohu a zo seba samého i zo svojej moci urobil nemú, slepú a hluchú modlu (porov. Ž 115, 4 – 8), ktorej obetuje každú hodnotu a pred ktorou chce prinútiť pokľaknúť celý svet.
Dosť bolo modloslužby voči sebe samým a peniazom! Dosť bolo vystatovania sa silou! Dosť bolo vojny! Pravá sila sa prejavuje v službe životu. Svätý Ján XXIII. s evanjeliovou jednoduchosťou napísal: „Z pokoja majú úžitok všetci: jednotlivci, rodiny, národy i celé ľudstvo.“ A opakujúc stručné slová Pia XII. dodal: „S pokojom nie je nič stratené. S vojnou môže byť stratené všetko“ (Pacem in terris, 62).
Spojme teda morálne a duchovné sily miliónov, ba miliárd mužov a žien, starých i mladých, ktorí dnes veria v pokoj, ktorí dnes volia pokoj, ktorí ošetrujú rany a napravujú škody spôsobené šialenstvom vojny.
Dostávam mnoho listov od detí z oblastí konfliktov: pri ich čítaní cítiť s pravdivosťou nevinnosti celú hrôzu a neľudskosť činov, ktorými sa niektorí dospelí ešte aj chvália. Počúvajme hlas detí!
Drahí bratia a sestry, iste existujú neodkladné zodpovednosti predstaviteľov štátov. Im voláme: zastavte sa! Nastal čas pokoja! Sadnite si za stoly dialógu a sprostredkovania, nie za stoly, kde sa plánuje zbrojenie a rozhoduje o skutkoch smrti! No nemenej veľká je aj zodpovednosť nás všetkých, mužov a žien z toľkých krajín: nesmierneho množstva ľudí, ktorí odmietajú vojnu skutkami, nielen slovami. Modlitba nás zaväzuje premieňať to, čo zostáva násilné v našich srdciach a mysliach: obráťme sa ku kráľovstvu pokoja, ktoré sa buduje deň čo deň – v domoch, školách, štvrtiach, v občianskych i náboženských spoločenstvách – a ktoré získava priestor priateľstvom a kultúrou stretnutia namiesto polemiky a rezignácie.
Znovu uverme v lásku, v miernosť a v dobrú politiku. Vzdelávajme sa a angažujme sa osobne – každý podľa svojho povolania. Každý má svoje miesto v mozaike pokoja! Ruženec, podobne ako iné veľmi starobylé formy modlitby, nás dnes večer spojil svojím pravidelným rytmom založeným na opakovaní: pokoj si tak nachádza priestor slovo po slove, gesto po geste – ako skalu vyhlbuje kvapka po kvapke, ako sa na tkáčskom stave látka tvorí pohyb po pohybe. To sú dlhé časy života – znak Božej trpezlivosti.
Potrebujeme sa nenechať strhnúť zrýchlením sveta, ktorý nevie, za čím sa ženie, aby sme sa znovu naučili slúžiť rytmu života, harmónii stvorenia a uzdravovať jeho rany. Ako nás učil pápež František: „Treba remeselníkov pokoja ochotných začínať procesy uzdravenia a obnoveného stretnutia s vynaliezavosťou a odvahou“ (Fratelli tutti, 225). Je totiž „‚architektúra‘ pokoja, na ktorej sa podieľajú rôzne inštitúcie spoločnosti, každá podľa svojej kompetencie, ale existuje aj ‚remeselná práca‘ pokoja, ktorá sa nás týka“ (tamže, 231).
Drahí bratia a sestry, vráťme sa domov s týmto záväzkom: stále sa modliť bez únavy a usilovať sa o hlboké obrátenie srdca. Cirkev je veľký ľud v službe zmierenia a pokoja, ktorý kráča bez váhania vpred – aj keď odmietnutie logiky vojny môže priniesť nepochopenie a pohŕdanie. Ohlasuje evanjelium pokoja a učí poslúchať Boha viac ako ľudí, najmä keď ide o nekonečnú dôstojnosť iných ľudských bytostí, ohrozenú neustálym porušovaním medzinárodného práva.
„Vo všetkých častiach sveta je žiaduce, aby sa každé spoločenstvo stalo ‚domom pokoja‘, kde sa človek učí odzbrojovať nepriateľstvo dialógom, kde sa uskutočňuje spravodlivosť a chráni odpustenie. Dnes viac než kedykoľvek predtým treba ukázať, že pokoj nie je utópia“ (Posolstvo na LIX. svetový deň pokoja, 1. januára 2026).
Bratia a sestry každého jazyka, ľudu a národa: sme jedna rodina, ktorá plače, dúfa a znovu vstáva. „Už nikdy vojnu, dobrodružstvo bez návratu; už nikdy vojnu, špirálu smútku a násilia“ (sv. Ján Pavol II., Modlitba za pokoj, 2. februára 1991).
Drahí, pokoj nech je s vami všetkými! Je to pokoj vzkrieseného Krista, ovocie jeho obety lásky na kríži. Preto sa k nemu obraciame s prosbou:
Pane Ježišu,
ty si premohol smrť bez zbraní a bez násilia:
jej moc si zlomil silou pokoja.
Daruj nám svoj pokoj,
ako ženám neistým v ráno Veľkej noci,
ako učeníkom ukrytým a vystrašeným.
Zošli svojho Ducha,
dych života, ktorý zmieruje
a robí z protivníkov a nepriateľov bratov a sestry.
Inšpiruj nás dôverou Panny Márie, tvojej Matky,
ktorá so zraneným srdcom stála pod tvojím krížom
pevná vo viere, že vstaneš z mŕtvych.
Nech sa skončí šialenstvo vojny
a Zem nech je udržiavaná a obrábaná tými,
ktorí ešte vedia rodiť, chrániť a milovať život.
Pán života, vypočuj nás!
(vaticannews)
