Všetko sa takpovediac odohráva najmä na pozadí hodnotení verejných financií – konkrétne konsolidačných opatrení a vývoja verejného dlhu. Práve tieto oblasti patria k jadru mandátu rady.
Výhrady ministra voči hodnoteniam inštitúcie, ktorá vznikla v roku 2012 ako nezávislý orgán monitorovania a hodnotenia vývoja hospodárenia Slovenskej republiky, sa neobjavujú po prvýkrát. Aktuálne sa však skôr posúvajú z odbornej roviny do osobnej, pretože kritika Kamenického už nesmeruje výlučne k jej analytickým záverom, ale dotýka sa aj predsedu Jána Tótha.
O ňom aj o odhadoch rady o stave verejných financií hovoril už vlani v relácii Politika 24. Tvrdil, že sú nadhodnotené, s jej číslami „absolútne nesúhlasí“ a podľa neho poškodzujú dobré meno Slovenska najmä pri hodnotení ratingových agentúr.
Tie totiž podľa ministra prihliadajú na vyjadrenia domácich inštitúcií, a ak sa ich predikcie líšia, vyvoláva to otázky, na ktoré vláda podľa neho nedostala dostatočné vysvetlenie.
Kamenický zároveň spochybnil predsedu Jána Tótha, keď vyhlásil, že „sa nemal stať predsedom rady“ a jeho interpretácie údajov podľa neho Slovensko zbytočne znevažujú.
Následne pripomenul aj očakávané hodnotenia ratingových agentúr – jedno v októbri a ďalšie koncoročné od Fitch a Moody’s –, pričom zdôraznil, že Slovensko má momentálne rating vyšší o dva stupne než niektoré iné krajiny a aj v prípade zníženia by si malo udržať náskok aspoň o jeden stupeň.
Rada kritizovala aj predchádzajúce vlády
Rozpočtová rada reaguje a jej najnovšie stanovisko je zaujímavé nielen tým, čo hovorí, ale aj tým, čo nepriamo naznačuje. Neargumentuje v ňom totiž všeobecne, ale vracia sa ku konkrétnym rozhodnutiam a k správam z posledných rokov.
Pripomína, že už v roku 2021 rada vyzývala na rýchlejší nábeh konsolidácie verejných financií. O rok neskôr z vlastnej iniciatívy vstúpila do konania pred ústavným súdom v prípade takzvaného rodinného balíčka, pričom jej výhrady mali vplyv na konečné rozhodnutie.
V roku 2023 upozorňovala na riziká legislatívnych zmien prijímaných v zrýchlenom režime a pred voľbami apelovala na politické strany, aby sa po voľbách zamerali na ozdravenie verejných financií.
Tieto momenty rada uvádza ako dôkaz, že nebola selektívna a kritizovala aj opatrenia predchádzajúcich vlád. Zároveň pripomína, že výhrady smerovala aj k úradníckej vláde, napríklad pri príprave rozpočtu na rok 2024. Do akej miery je teda obraz tejto inštitúcie ako jednostranne kritickej voči súčasnej vláde presný?
A čo sa týka osoby predsedu rady Jána Tótha, šéf rezortu financií opakovane spochybňoval jeho výber. Rada pritom prichádza s detailným opisom výberového procesu z roku 2020: verejné vypočutie, 12 kandidátov, 13-členná hodnotiaca komisia zložená zo zástupcov odbornej aj politickej sféry.
Výsledkom bol výber troch najvhodnejších kandidátov, z ktorých parlament zvolil predsedu výraznou väčšinou.
Zaujímavý detail, ktorý inštitúcia pripomína, je účasť Kamenického v hodnotiacej komisii – s tým, že ako jediný sa rozhodol kandidátov nebodovať. Aj tento fakt môže byť na posúdenie dnešnej kritiky relevantný.
Zásadnejšie však je inštitucionálne nastavenie fungovania tohto orgánu. Jeho členovia majú jednorazový mandát, čo má znižovať ich motiváciu prispôsobovať sa aktuálnej politickej moci. Rada bola opakovane hodnotená ako formálne veľmi nezávislá inštitúcia a jej členovia boli volení výraznou väčšinou poslancov naprieč politickým spektrom.
Akou formou sa spor vedie
Odborný spor sa, samozrejme, týka hlavne stavu verejných financií. Inštitúcia totiž dlhodobo upozorňuje na vysoké riziká ich udržateľnosti, čo potvrdzujú aj medzinárodné inštitúcie.
Európska komisia zaradila Slovensko medzi krajiny s vysokým rizikom z hľadiska strednodobej aj dlhodobej udržateľnosti, pričom ide o pomerne výnimočnú kombináciu. Slovensko je zároveň dlhodobo v sankčných pásmach dlhovej brzdy.
To však automaticky neznamená, že vláda musí s každým hodnotením rady súhlasiť. V demokratickom systéme je prirodzené, že medzi exekutívou a nezávislou fiškálnou inštitúciou vzniká napätie – najmä ak ide o opatrenia, ktoré majú politické aj sociálne dôsledky.
Otázkou skôr je, akou formou sa tento spor vedie. Rada tvrdí, že kritika zo strany ministra prechádza do osobnej roviny a obsahuje tvrdenia, ktoré nezodpovedajú faktom. Zároveň upozorňuje, že v tomto volebnom období zatiaľ bilaterálne stretnutie medzi ňou a ministrom nebolo.
Záver jej reakcie a stanoviska v jednom posúva diskusiu ešte o krok ďalej – k širšiemu kontextu fungovania inštitúcií, ktoré majú kontrolovať výkon moci. Rada totiž naznačuje, že podobnému tlaku čelia aj ďalšie orgány.
Zostáva tak niekoľko otvorených otázok. Do akej miery je kritika rady zo strany ministra vecná a do akej miery osobná? Do akej miery sú výhrady inštitúcie konzistentné naprieč vládami? A napokon – či súčasná forma komunikácie prispieva k riešeniu problémov verejných financií alebo skôr k prehlbovaniu nedôvery.