Fantómový dokument a dedičstvo nedôvery

Vrcholom tohto úsilia diskreditovať Magyarove ekonomické zámery sa stala kauza údajného 600-stránkového interného dokumentu z prelomu rokov 2025 a 2026. Provládny portál Index vtedy prišiel s výbušným tvrdením, že strana Tisza v absolútnej tajnosti pripravuje drakonický fiškálny balík.

Ten údajne zahŕňal všetko, čo je pre maďarského voliča toxické: koniec rovnej dane a návrat k progresívnemu zdaneniu príjmov, drastické obmedzenie nedotknuteľných rodinných úľav a nové plošné majetkové dane. Tento balík, ktorý by podľa tvrdení médií vytiahol z vreciek ľudí a firiem tisíce miliárd forintov, dostal okamžite údernú nálepku „Tisza-adó“ (Tisza-daň).

Malo to jeden zásadný háčik. Prepojenie tohto dokumentu s Tiszou sa nepotvrdilo a právoplatný súd následne rozhodol, že Index nepravdivo tvrdil, že materiál vznikol v ekonomickom kabinete strany. Portál Index musel zverejniť opravu.

Skutočný autor tohto rozsiahleho dokumentu dodnes zostáva neznámy. Napriek tomu tento fantómový plán dokonale splnil svoj účel v kampani: umožnil vládnym médiám udržiavať pri živote naratív, že pod uhladeným zovňajškom nového premiéra sa skrýva radikálny ľavicový experiment, ktorý je pripravený zruinovať maďarskú strednú triedu.

A práve to je dedičstvo nedôvery, s ktorým sa bude musieť Magyarova nová vláda na finančných trhoch aj pred vlastnými voličmi veľmi rýchlo vyrovnať. Predovšetkým bude nútená jasne dokázať, že žiadny tajný dvojitý program neexistuje a že jej kroky budú transparentné.

Ekonomika na hrane a vyčerpaná štátna pokladnica

Problém spočíva v tom, že maďarská ekonomika, ktorú Magyar preberá, balansuje na hrane. Pri pohľade na tvrdé makroekonomické údaje je zrejmé, prečo Orbánov hospodársky model stratil u voličov dych. Zatiaľ čo v roku 2021 a na začiatku roku 2022 zažívalo Maďarsko silný postpandemický boom, od konca roka 2022 sa ekonomika prepadla do recesie a následne do zdĺhavej, vyčerpávajúcej stagnácie.

Ako ukazujú čísla, v rokoch 2024 a 2025 sa štvrťročný rast HDP pohyboval nebezpečne blízko nuly, pričom v niektorých štvrťrokoch opäť skĺzol do záporných hodnôt. Krajina de facto stagnuje.

Ešte hrozivejší je však pohľad na stav štátnej pokladnice. Fidesz narazil na ten istý fiškálny strop, ktorý momentálne drví aj ďalšie európske vlády od Francúzska cez Česko až po Slovensko: absolútnu neschopnosť vrátiť rozpočtový deficit na predpandemickú úroveň.

Zatiaľ čo v rokoch 2014 až 2019 sa Maďarsku darilo udržať deficit pohodlne pod maastrichtskými tromi percentami HDP, pandemický šok v roku 2020 vystrelil deficit na osem percent a odvtedy sa ho nedarí skrotiť. Aj v predvolebných rokoch 2024 a 2025 sa deficit tvrdohlavo držal na úrovni 4,5 percenta až päť percent HDP.

Nový premiér si túto matematickú pascu veľmi dobre uvedomuje. Jeho oficiálny program síce prekypuje nákladnými sociálnymi sľubmi, ale jeho absolútnou prioritou – a treba dodať, že aj existenčnou nutnosťou – je znížiť rozpočtový deficit zo súčasných piatich percent na maastrichtské tri percentá HDP.

Pre Magyara to bude nutnosť, pretože jedným z najväčších rozdielov medzi ním a Orbánom bol postoj k prijatiu eura, ktoré má zavŕšiť jeho vládu v roku 2030. Ako to chce dosiahnuť, keď zároveň sľubuje, že sa nedotkne peňaženiek bežných občanov? Magyarov recept stojí na štyroch pilieroch: výrazné zlepšenie čerpania európskych fondov, neúprosný boj s korupciou, opätovné prilákanie zahraničných investorov a z toho vyplývajúce zníženie nákladov na obsluhu štátneho dlhu.

Stávka na Brusel a prísny makroekonomický limit

Na papieri to znie ako bezbolestné riešenie, ale má to jeden háčik. Sú to presne tie typy vznešených cieľov, s ktorými by bez mihnutia oka súhlasil ktokoľvek vrátane odchádzajúcej Orbánovej vlády. Znížiť náklady na štátny dlh a získať investície chcel predsa aj Fidesz.

Problém nikdy nespočíval v tom, čo je potrebné urobiť, ale v tom, ako to reálne splniť. Očakávať, že hlboká fiškálna priepasť sa zaplní len vďaka protikorupčnému étosu, je častou ilúziou mnohých nových vlád.

Magyarova najväčšia a, pravdupovediac, jediná skutočná stávka preto mieri na Západ, konkrétne do Bruselu. Spolieha sa na to, že Európska únia privíta návrat maďarského strateného syna s otvorenou náručou a politická vôľa odblokovať zmrazené miliardy eur bude obrovská. A nepochybne má pravdu. Čoskoro však narazí na tvrdý makroekonomický limit: samotná Európa jednoducho nemá peniaze na rozdávanie.

Tradičný hospodársky motor kontinentu – nemecký priemysel – je silne zaseknutý a bojuje so štrukturálnou krízou. Francúzsko, druhá najväčšia ekonomika bloku, samo balansuje na okraji dlhovej priepasti.

A nádej na spásu zvonka? Bohatí zahraniční investori v súčasnosti alokujú svoj kapitál skôr v Spojených štátoch alebo v Ázii, ďaleko od stagnujúceho starého kontinentu.

Mimochodom, aj Viktor Orbán v posledných rokoch nadbiehal čínskemu kapitálu do značnej miery preto, lebo pri tom západnom už narazil na zatvorené dvere. Magyar tak síce môže byť v západných metropolách vítaný s otvorenou náručou, ale veľmi skoro zistí, že v európskych trezoroch už dávno neležia bezodné zásoby hotovosti. Ak teda nechce o štyri roky odovzdať kľúče od krajiny späť Orbánovi, bude musieť nájsť nejaký doteraz veľmi dobre ukrytý maďarský roh hojnosti. V opačnom prípade sa bude musieť zhlboka nadýchnuť a začať robiť presne tie nepopulárne rozhodnutia, o ktorých v kampani tvrdil, že vôbec neexistujú.