Bulhari v nedeľu volili nové zloženie Národného zhromaždenia, do ktorého sa s rozhodujúcou väčšinou dostala volebná koalícia Progresívne Bulharsko (PB). Tú viedol nedávno abdikovaný exprezident Rumen Radev, ktorý sa vzdal mandátu len koncom januára a ktorého médiá považujú za proruského.
V hlasovaní s účasťou viac ako 50 percent oprávnených voličov získala PB rozhodujúcich 44,73 percenta hlasov, ukázali exit polly z pondelkového rána. Na druhom mieste sa umiestnila vládna strana Občania za európsky rozvoj Bulharska (GERB) trojnásobného premiéra Bojka Borisova so ziskom 13,41 percenta hlasov.
Medzi ďalšie úspešné subjekty, ktoré sa do parlamentu dostali, patria koalícia Pokračujeme v zmene – Demokratické Bulharsko (12,87 percenta), Hnutie za práva a slobodu (6,67 percenta) a radikálna strana Obroda (4,3 percenta). Ďalšie tvrdo pravicové strany ani Bulharská socialistická strana sa do Národného zhromaždenia nedostali.
Radev, generálmajor letectva vo výslužbe, pred samotnými voľbami otvorene odmietol spoluprácu s GERB. Pri zisku takmer polovice poslaneckých kresiel sa mu ponúka možnosť, že zloží jednofarebnú vládu.
Už z prezidentského paláca kritizoval nedávne prijatie eura, je skeptický voči NATO aj EÚ – hoci nevyzýval na vystúpenie z týchto spoločenstiev. V prostredí ľavicovej koalície PB však pravidelne znejú hlasy vyzývajúce na zastavenie pomoci Ukrajine a zvýšenie importu ruských fosílnych surovín.
Aj v Bulharsku rozhodla domáca politika
Radev sa v kampani vyhranil najmä proti rozsiahlej korupcii. Bývalá vláda Rosena Željazkova odstúpila 11. decembra minulého roka po rozsiahlych protikorupčných protestoch, išlo však o ôsmu vládu od roku 2021. Krajina sa tak po niekoľkých kolách hlasovaní zmietala v politickej neistote, čo Radeva viedlo k abdikácii a následnému kandidovaniu v nedeľňajších voľbách.
Borisov bol premiérom trikrát, hoci prerušovane – v marci 2013 odstúpil po protestoch, ktorých príčinou boli vysoké ceny elektriny a teplej vody, neskôr však prerástli do protikorupčných demonštrácií. Už v novembri 2014 sa však ako premiér vrátil a vládol do januára 2017, keď opäť rezignoval a opäť sa vrátil.
Vo všetkých troch obdobiach vystupoval ako spriaznenec maďarského premiéra Viktora Orbána, po vzore ktorého v roku 2015 postavil plot na hranici s Tureckom – proti migračnej vlne z Malej Ázie.
Varovania pred migráciou však tentoraz na výhru nestačili. Voliči sa vo väčšej miere sústredili na otázky ako dostupnosť bývania či energií a najmä na korupciu – proti Borisovovi Bulhari protestovali najmenej tri razy, a to v rokoch 2013, 2020 až 2021 a vlani.
Už po spočítaní 60 percent hlasov oznámila ústredná volebná komisia, že PB získala asi 45 percent hlasov, čo ju oprávňuje na najmenej 132 kresiel v 240-člennom poslaneckom zbore.
„PB jednoznačne zvíťazila – je to víťazstvo nádeje nad nedôverou, víťazstvo slobody nad strachom,“ povedal Radev novinárom pred sídlom svojej strany v Sofii. Borisov následne víťazovi zablahoželal, ale varoval, že „vyhrať voľby je jedna vec, vládnuť je druhá“.
Dlhoročná rivalita
Nepriateľstvo medzi Radevom a Borisovom opisujú niektoré médiá ako súboj konzervativizmu a socializmu – Radeva do volieb v roku 2016 nominovala Bulharská socialistická strana. Aj Progresívne Bulharsko sa klasifikuje ako stredoľavicová strana, pričom GERB je členom Európskej ľudovej strany (EPP) a vystupuje ako pravicová.
Vo veľkej miere však išlo o prozaickú rivalitu dvoch lídrov, ktorá sa začala Radevovým volebným víťazstvom a nástupom do prezidentského paláca v roku 2016. V druhom kole totiž porazil kandidátku GERB Cecku Cačevovú, čo viedlo k Borisovovej druhej rezignácii.
Borisov sa však v ďalších predčasných voľbách dostal opäť ku kormidlu, a to napriek otvoreným obvineniam z mafiánskeho pozadia a neprimeraného používania policajnej sily voči oponentom.
Borisov bol v 90. rokoch v živom kontakte s mafiánmi ako Milčo Bonev, ktorý viedol syndikát SIC. Na pravidelných stretnutiach, ktorých cieľom bolo získanie „kľúčovej pozície“ na rezorte vnútra, sa zúčastňoval aj srbský drogový díler Sreten Jocić, neskôr odsúdený na 15 rokov väzenia.
Tieto informácie v roku 2011 sprostredkoval súdu Bonevov bývalý ochrankár Vasil Kostov. Borisov sa neskôr skutočne stal vrchným tajomníkom ministerstva. Všetky bezpečnostné opatrenia okolo (neskôr zavraždeného) mafiána zaisťovala firma Ipon-1, dodal Kostov. Súkromnú bezpečnostnú spoločnosť založil práve Borisov, ktorý jej niekoľko rokov aj šéfoval.
„Borisovove roky ‚bezpečnostného špecialistu‘, počnúc rokom 1991, sú predmetom povestí a podozrení, ktoré nikdy neboli úplne vyvrátené. V tých chaotických rokoch ‚bezpečnostné agentúry‘ často fungovali ako krycie organizácie pre organizovaný zločin a zapájali sa do vydierania zo strany vznikajúceho súkromného sektora,“ poznamenal taliansky analytický portál Osservatorio Balcani e Caucaso.
V roku 2013 Borisova predvolala vojenská prokuratúra vo veci zabitia podnikateľa Todora Todorova v roku 2003. Európsky súd pre ľudské práva totiž rok predtým rozhodol, že zásah bol neprimeraný – pri zatýkaní použili policajti granátomet, z ktorého vystrelili zadržanému do dverí a zabili ho.
Radev v novembri 2019 odmietol vymenovať generálneho prokurátora Ivana Geševa, ktorého údajne podporili len vládne inštitúcie, a nie občianska spoločnosť. Najvyššia súdna rada však právnika zvolila aj na druhý raz (znovu ako jediného kandidáta) a prezident bol nútený ho vymenovať.
Gešev následne zverejnil údajnú nahrávku Radeva, ktorý sa vraj priznal k zapojeniu do kriminálnej činnosti. Obrátil sa aj na ústavný súd so žiadosťou o zrušenie prezidentskej imunity, čo však spustilo protesty proti jeho úradu a Borisovovej vláde.
Podozrenia zo spolupráce s organizovaným zločinom, excesívne používanie policajnej sily, bujnejúca korupcia, ekonomická stagnácia a najnižšia životná úroveň z celej EÚ v konečnom dôsledku spôsobili Borisovov pád. Keďže sa po dvoch rezignáciách zakaždým vrátil, nie je jasné, či tak neučiní aj nabudúce.