Katolícka cirkev – podobne ako zvyšok západnej spoločnosti – vstúpila do epochy deficitu veľkých a vyhranených lídrov. Zatiaľ čo éra po Druhom vatikánskom koncile žiarila plejádou teologických titanov, z ktorých vzišli dvaja silní pápeži Ján Pavol II. a Benedikt XVI., dnešok trpí nedostatkom výrazných morálnych osobností.

Nejde len o klesajúce počty kňazských povolaní, je to odraz celospoločenskej klímy. V čase všeobecného tlaku na myšlienkovú konformitu to nie je nič prekvapujúce. Katolícka tradícia navyše vo svojej podstate nehľadá sekulárnych „vizionárov“ chrliacich osobné inovácie.

Skutočná duchovná autorita tu pramení z niečoho oveľa náročnejšieho – z radikálneho imitatio Christi (napodobňovania Krista) a z hlbokého osobného stotožnenia sa so stáročným učením Cirkvi. Takých autentických svedkov viery je dnes poskromne.

Zatiaľ čo učenie a osobnosť pápeža Františka s jeho sklonom k improvizácii a globálnemu aktivizmu objavovali veriaci postupne počas dvanástich rokov plných turbulencií, jeho nástupca Lev XIV. ponúka úplne odlišný profil.