Dovoz energií z Ruska do Európskej únie je téma, ktorá sa spája s viacerými medzinárodnými udalosťami. Medzi najaktuálnejšie patrí snaha Maďarska a Slovenska presvedčiť Ukrajinu, aby sprevádzkovala poškodený ropovod Družba.
Ukrajinský prezident Volodymyr Zelenskyj už ani neskrýva, že ide iba o jeho politické rozhodnutie, ktoré však porušuje platne uzavreté zmluvy medzi dotknutými krajinami o dovoze energií.
Samotná Únia presadzuje cieľ postupne a trvalo sa odstrihnúť od „závislosti od Ruskej federácie“, pretože odmieta „financovať ruskú agresiu voči Ukrajine“.
EÚ spája dovoz ruských energií s financovaním ruskej vojny a pokračujúci nákup ruského plynu znamená nielen bezpečnostnú závislosť, ale aj nepriamu finančnú podporu ruskej vojny proti Ukrajine. Predsedníčka Európskej komisie Ursula von der Leyenová sa pri tejto téme vyjadrila, že „energia, ktorá prichádza do Európy, by nemala financovať vojnu proti Ukrajine“.
Na základe daného postoja klesla od začiatku vojny závislosť EÚ od ruského plynu zo 45 percent celkového dovozu na 12 percent v roku 2025 a nariadenie REPowerEU v oblasti plynu má zabezpečiť iné zdroje na dovoz tejto suroviny.
Plyn z Ruska nahradí dovoz z USA
Slovenská republika pre zákaz dovozu ruského plynu podá žalobu na Súdny dvor EÚ po vzore Maďarska, najmä pre spôsob, akým bolo rozhodnutie prijaté, teda namiesto jednomyseľnosti kvalifikovanou väčšinou. Slovensko sa prerušením dodávok dostáva na koniec tranzitnej trasy plynu, príde o tranzitné poplatky, čo bude znamenať aj výrazné predraženie nákupov energií.
Diverzifikácia v roku 2025 znamenala, že najväčším dodávateľom plynu do EÚ bolo Nórsko a poskytovalo takmer tretinu všetkého dovozu plynu potrubím. Hneď druhým najväčším dodávateľom sú Spojené štáty americké s pokrytím takmer tretiny dovozu plynu, pričom plyn zabezpečuje aj Severná Afrika, Azerbajdžan či Katar. Rusko v roku 2025 stále dodávalo do Únie viac ako 12 percent plynu z celkovej spotreby.
Reuters pri Azerbajdžane uvádza, že je jednou z hlavných krajín, pri ktorých sa rieši vyššie riziko sledovania pôvodu, pretože azerbajdžanský plyn do Európy prichádza cez Turecko, ktoré je samo veľkým dovozcom ruského plynu. Na rovnakej úrovni „hodnotenia rizika“ je aj Katar.
Plyn z USA nie je lacnejší ani stabilnejší
USA pritom dominujú v kľúčovom segmente LNG, teda skvapalneného plynu. Americký plyn predstavoval takmer 58 percent všetkých LNG dovozov do Únie a dovoz z USA sa od roku 2021 strojnásobil. Namiesto „potrubnej závislosti“ od Ruska tak Únii vzniká závislosť od námorných dodávok, terminálov a amerického LNG.
Tento model pritom nie je ani lacnejšou ani stabilnejšou alternatívou dovozu energií ako plyn z Ruska a už vôbec nemožno hovoriť o tom, že nákupom plynu z USA nebude Únia financovať vojenskú agresiu voči iným štátom.
Oxfordský inštitút pre energetické štúdie uvádza výrazný nárast ceny plynu aj v dôsledku iránskej vojny. Vojna v Iráne a s ňou spojené ekonomické následky globálneho obchodu, teda blokáda Hormuzského prielivu, prinútili EÚ „zjemniť“ pravidlá trhu s plynom tak, aby si vôbec dokázala zabezpečiť vlastné dodávky.
Európska komisia nariadila členským štátom, aby boli „flexibilné“ pri presadzovaní pravidiel EÚ týkajúcich sa dovozu plynu. Inak povedané, majú privierať oči nad jeho pôvodom, teda nad ruskými zdrojmi, pretože objektívna energetická realita prinútila Úniu prehodnotiť ideologické rozhodnutia.
Pri dovoze LNG z USA pritom budú profitovať najmä veľké krajiny ako Francúzsko a spoločnosť TotalEnergies či Nemecko a spoločnosti SEFE a Uniper.
Z hľadiska diverzifikácie a „lacnejšieho plynu“ sa tak skôr ukazuje, že ceny nebudú ani pod vplyvom udalostí vo svete nižšie, ale naopak, a Únia bude vôbec rada, ak dokáže zabezpečiť dodávky na svoj bežný chod. Profit z tranzitu stratí Slovenská republika na úkor veľkých krajín, ktorých spoločnosti budú zarábať na dovoze LNG z USA.
Diverzifikácia ako taká teda reálne nijako neposilnila pozíciu Únie v oblasti dovozu strategickej suroviny.
Odmietanie financovania vojen je pri USA fikcia
Druhá rovina odstrihnutia sa od ruského plynu, a to odmietanie financovania vojenskej agresie, je ešte ťažšie udržateľná.
Sú to práve USA na čele s nevypočítateľným prezidentom Donaldom Trumpom, ktoré dominujú dovozu skvapalneného plynu. Tie isté USA sú však svetovým agresorom, ktorý v poslednom období napadol viaceré štáty alebo sa im napadnutím vyhrážal.
Verejnosť má ešte v živej pamäti americký útok na Venezuelu a únos prezidenta Nicolása Madura s jeho manželkou do Ameriky. Experti OSN v decembri 2025 hovorili o „blokáde a agresii“ Spojených štátov proti Venezuele, kde označili hrozby ďalšieho použitia sily za nezákonné a vyslovili vážne obavy, že americké sankcie sú podľa medzinárodného práva nelegitímne, neprimerané a represívne.
Trumpove vyhrážky vojenským obsadením krajín v sfére jeho záujmu neobišli ani Európu. Pri snahách prevziať Grónsko Donaldovi Trumpovi nijako neprekážalo, že by v danom prípade išlo o vojenský útok na jeho vlastného spojenca v NATO.
Vyhladenie civilizácie a iné vojnové zločiny
Za absolútne prekročenie všetkých hraníc racionality a práva bolo považované vyhlásenie prezidenta Trumpa o „vyhladení celej civilizácie počas jedinej noci“ v súvislosti s americkým útokom na Irán. Tento výrok „šokoval svetových lídrov“, no so zjavnou americkou agresiou v rozpore s medzinárodným právom neurobili absolútne nič, hoci výrok odsúdil aj samotný pápež.
Charta OSN zakazuje nielen použitie sily, ale aj hrozbu silou proti územnej celistvosti alebo politickej nezávislosti štátu. To znamená, že aj verejné vyhrážanie sa zničením štátu alebo jeho civilnej infraštruktúry, nehovoriac o vyhladení celej civilizácie, je samo osebe porušením Charty OSN.
V rovnakej rovine sa niesli aj vyhrážky prezidenta Trumpa, že „vyhodí do vzduchu všetky mosty a elektrárne v Iráne“. Americkí experti na medzinárodné právo označili tieto kroky za „možné vojnové zločiny“.
Viac ako stovka odborníkov sa podpísala pod otvorený list prezidentovi Trumpovi, v ktorom odsúdila jeho konanie ako „závažné porušovanie medzinárodného práva a alarmujúcu rétoriku Spojených štátov“ a označila ho za možné vojnové zločiny.
Napriek týmto očividným a opakovaným porušeniam medzinárodného práva zo strany USA nepadali na úrovni EÚ žiadne sankcie ani opatrenia voči Amerike tak, ako je to v prípade agresie Ruska.
Nakupovať plyn od amerického agresora neprekáža
Vyhladenie celej civilizácie v dôsledku frustrácie z nekompetentného vedenia „vojny“ (rozumej rovnako právne nepodloženého útoku na Irán ako v prípade ruskej agresie voči Ukrajine) či útoky na civilnú infraštruktúru sú zrejme prijateľným správaním krajiny, od ktorej Únia neváha dovážať tretinu skvapalneného plynu a platiť zaň vysoké ceny.
V tomto prípade, samozrejme, EÚ neprekáža, že zisky z predaja LNG bude USA využívať na svoju vojenskú agresiu po celom svete. Čoraz radikálnejšie americké úvahy o tom, kde a ako zaútočiť, naznačujú, že tento trend nebude mať klesajúcu tendenciu.
Európske sponzorovanie americkej agresie je v poriadku, pretože sú lídri „šokovaní“, a to zrejme stačí na to, aby obchod pokračoval. Pri ruskej agresii sa už však Únia odvážila aj na ekonomické sankcie, a preto je neprijateľné, aby bol plyn z Ruska aj naďalej odoberaný, hoci sa tak deje aj v súčasnosti vo významných objemoch.
Brusel sa snaží presvedčiť verejnosť, že jeho energetická politika je správna. Dotovať americké zločiny je v poriadku, dotovať ruské zločiny je odsúdeniahodné.
Európa sa odstriháva od jedného zdroja plynu preto, aby sa ešte pevnejšie pripútala k druhému, rovnako nestabilnému, ktorý tiež porušuje medzinárodné právo.
Od štátu, ktorý označuje za agresora, sa presúva k štátu, ktorého vlastné násilné zásahy a donucovacie opatrenia dokáže zázračne prehliadať.
Verejnosť sa na túto politiku má pozerať ako na progres.