Keď sa v dejinách ľudstva objavili revolučné technológie od Galileovho ďalekohľadu cez priemyselnú revolúciu až po rozbitie atómu, Vatikán nikdy nezostal iba tichým pozorovateľom. Či už z pozície skeptického oponenta, alebo morálneho kompasu, pápežský úrad vždy významne formoval debatu o tom, aký vplyv budú mať ľudské objavy na spoločnosť.

Dnes, na prahu éry, v ktorej umelá inteligencia (AI) pretvára podstatu práce, tvorivosti i slobodnej vôle, prechádza táto historická zodpovednosť na Leva XIV.

A práve tento prorocký rozmer môže byť kľúčom k preklenutiu našej súčasnej neistoty. Tvárou v tvár umelej inteligencii, ktorej definitívne dôsledky zatiaľ nedokážeme dovidieť, sa verejná debata často zmieta v extrémoch. Na jednej strane stoja apokalyptické scenáre o skaze ľudstva a na strane druhej naivné banalizácie tejto prelomovej technológie. Prorocký hlas v tejto hmle nepredvídateľnosti neponúka exaktné prognózy, ale veľmi potrebný kompas ukotvený v trvalých hodnotách.

Ako sa zástupca Petrovho stolca stavia k problému umelej inteligencie?

Keď koncom roka 2022 vlna generatívnej umelej inteligencie nečakane vtrhla z laboratórií do našich domovov, škôl i parlamentov, stala sa bleskovo novou realitou. A logicky sa musela stať témou aj pre Vatikán.

Františkova doktrína: AI ako nástroj

Historicky prvým pápežom, ktorý musel na umelú inteligenciu reagovať ako na civilizačnú tému, bol František. Od začiatku pritom kládol dôraz na základnú tézu: AI nie je autonómnou silou ani novým subjektom dejín, ale predovšetkým nástrojom.

Nevytvoril tak novú teológiu, ale nadviazal na myšlienkovú tradíciu svätého Tomáša Akvinského a Aristotela. Tí chápali techniku ako plod ľudského rozumu, ktorý má síce rozvíjať našu prirodzenosť, ale zároveň vždy nesie riziko, že sa od nej odpojí a začne človeka odľudšťovať.

František túto klasickú schému aplikoval na 21. storočie. AI nečítal ako technickú kuriozitu, ale ako otázku moci a politického rozhodovania. Tým položil východiskový vatikánsky rámec: umelá inteligencia má byť veľkým nástrojom pokroku, nesmie však byť ponechaná sama na seba. Musí podliehať regulácii zo strany štátov a inštitúcií tak, aby slúžila ľudskej dôstojnosti, nie trhu, vojne či technokratickej svojvôli.

Lev a antropologický obrat

Jeho nástupca sa však už ocitol v inej situácii. Lev XIV. nepreberal tému umelej inteligencie vo chvíli, keď bolo potrebné ešte len upozorňovať na jej význam, ale v okamihu, keď sa stala masovo používanou technológiou, kultúrnym symbolom i novým poľom mocenského zápasu. Otázka samotnej regulácie preto prestáva stačiť.

Zatiaľ čo František chápal algoritmy predovšetkým ako eticko-politickú výzvu, Lev XIV. o nich začína premýšľať v hlbšej civilizačnej a antropologickej rovine. Do popredia sa dostáva zásadný problém, čo táto technológia robí s ľudským úsudkom, so vzdelaním, s medziľudskými vzťahmi a nakoniec aj so samotným chápaním človeka.

Výrečná je už frekvencia jeho intervencií. Počas jediného roku vydal k umelej inteligencii najmenej sedem kontinuálnych textov. Hoci zatiaľ nezverejnil žiadnu encykliku, tieto prejavy slúžia ako najdôležitejšie okno do formujúcej sa doktríny jeho pontifikátu. AI v nich nefiguruje len ako čiastková technologická téma, ale ako bojové pole, na ktorom sa dnes rozhoduje o vzťahu medzi človekom, mocou a pravdou.

Tento posun je najvýraznejšie vidieť v spôsobe, akým nový pápež preberá a prehlbuje Františkovu definíciu nástroja. Aj preňho zostáva umelá inteligencia produktom ľudského génia, nie autonómnym nositeľom morálky. Tým sa však úvaha nekončí.

Lev XIV. si kladie otázku, čo sa stane, ak tento nástroj začne prenikať do samotných procesov myslenia a komunikácie. Systémy už nezasahujú len do ekonomiky či štátnej správy, ale čoraz hlbšie vstupujú do sféry doteraz vyhradenej ľudskej osobe: do predstavivosti a rozlišovania.

Pápež sa preto nepýta iba na to, kto má AI regulovať, ale aj na to, aký typ človeka jej masové rozšírenie formuje. Jeho obava nesmeruje primárne k tomu, že stroje budú rozhodovať bez zodpovednosti, ale k riziku, že si ľudia postupne odvyknú rozhodovať sami.

V jeho textoch sa preto opakovane objavuje apel na kritické myslenie, zodpovedné uplatňovanie slobody a obranu medziľudských vzťahov pred logikou simulácie a automatizmu. Nebezpečenstvo už nespočíva len v možnom zneužití technológie, ale v jej schopnosti nenápadne premeniť samotného používateľa.

Lev XIV. tak rozširuje tradičnú katolícku skepsu voči technike o novú dimenziu. Nevaruje iba pred odľudštením práce, ale pred jemnejšou a hlbšou eróziou ľudskej interiority. Tam, kde jeho predchodca zdôrazňoval nutnosť udržať človeka v centre rozhodovania, Lev kladie dôraz na to, či vôbec zostane bytosťou schopnou sústredenia a kontemplácie. Jeho otázka je teda takmer spirituálna: čo zostane z ľudskej bytosti, ak si zvykne outsourcovať nielen prácu svojich rúk, ale aj premýšľanie, teda celý svoj vnútorný život?

Technologická heréza a spása bez Boha

Práve tu sa spor o umelú inteligenciu môže zmeniť na problém herézy. Nie preto, že by stroje samy mali falošnú vieru, ale preto, že človek v nich začne hľadať spásu.

V postave biznismena Petera Thiela sa táto tendencia ukazuje najostrejšie: technológia už nie je len nástroj, ale zárodok nového poriadku, ktorý má nahradiť slabosť politiky, neistotu demokracie i krehkosť ľudského úsudku.

Heréza sa potom začína vo chvíli, keď sa časť pravdy – hlavne efektivita, výpočet a kontrola – povýši na pravdu celú. Spor o AI tak nakoniec nie je len sporom o technológii, ale o tom, či človek zostane jej pánom alebo sa stane materiálom pre nový systém spásy bez Boha.