Existuje voči moci autorita, ktorá nečerpá zo zbraní, z územia, väčšiny, kapitálu či administratívneho aparátu, ale zo svedomia, z morálnej sily a duchovnej nezávislosti? Práve v tomto bode sa pápežstvo a štát nielen stretávajú, ale nevyhnutne dostávajú do konfliktu.

Od 19. storočia až po súčasnosť sa formy týchto konfliktov výrazne menia – od otvoreného násilia až po jemné formy mediálneho tlaku. Napriek tomu ich vnútorné jadro zostáva pozoruhodne stabilné. Svetská moc má sklon tolerovať náboženstvo dovtedy, kým sa dá integrovať do jej logiky: ako opora spoločenského poriadku, symbol kontinuity alebo dekoratívny prvok morálky.

Problém nastáva v momente, keď cirkevná autorita prestane len potvrdzovať a začne vymedzovať, keď nepožehnáva, ale kritizuje, keď neponúka len útechu, ale aj morálne hodnotenie. Vtedy sa z vítaného partnera stáva rušivý element.

Súčasná konfrontácia medzi Donaldom Trumpom a pápežom Levom XIV. patrí presne do tejto historickej línie. Hoci sú jej mediálne formy nové, jej základná štruktúra je stará. Opäť sa stretávajú dva jazyky: jazyk sily, zastrašovania, národného záujmu a politickej sebestačnosti na jednej strane a jazyk ľudskej dôstojnosti, mierovej povinnosti, medzinárodného práva a zodpovednosti pred Bohom na strane druhej.