Prvým a najdôležitejším dôvodom, prečo je dobré, že bol Boris Kollár prítomný na Konzervatívnom summite, je fakt, že je predsedom parlamentu, čo z neho robí po prezidentke druhého najvyššieho ústavného činiteľa. Ak na akékoľvek podujatie dostanete druhého najvyššieho ústavného činiteľa akéhokoľvek štátu, automaticky zvyšujete tomuto podujatiu renomé a viete vďaka tomu pritiahnuť naň aj iných domácich či zahraničných vrcholových politikov.

Inak povedané, pozvánka pre maďarského ministra zahraničných vecí by vyznela výrazne inak, ak by ho organizátori volali rečniť pre slovenských aktivistov, než keď ho oslovia na účasť na podujatí, kde bude mať relevantného partnera v osobe miestneho predsedu parlamentu. Napokon, i preto pozvali na podujatie ostatných vysokopostavených slovenských politikov, ktorí majú niečo spoločné s konzervativizmom. Prítomný bol aj Igor Matovič, prísť mal premiér Eduard Heger (ktorý však napokon neprišiel), pozvaná bola Veronika Remišová a mnohí ďalší.

Druhým dôvodom je, že strana Borisa Kollára získala v parlamentných voľbách druhý najlepší výsledok spomedzi vládnych strán a reálna politika jeho strany je v mnohom konzervatívna. A to či už ide o dôchodkový bonus, postoj k migrantom či zmeny na bývalom Odbore rodovej rovnosti na ministerstve práce.

Áno, strana Borisa Kollára je v mnohom podivuhodná a najmä jej predseda je v mnohom opakom toho, čomu veria konzervatívci. No nepozvať na podujatie predsedu parlamentu a predsedu druhej najsilnejšej vládnej strany, ktorá navyše v reálnej politike v mnohom presadzuje konzervatívnu agendu, by bolo síce pre niektoré kruhy ľúbivé, no v skutočnosti kontraproduktívne voči tomu, o čo sa organizátori snažili. Zmyslom podujatia predsa bolo spájať, nie kádrovať konzervatívcov.

Poďme ale k hlavnej výhrade.

Námietka k účasti Borisa Kollára na podujatí by mohla byť relevantná, ak by ho tam organizátori pozvali ako príklad konzervatívca, ku ktorému by mali vzhliadať slovenskí či európski konzervatívci. Tak to však určite nikto z organizátorov – a myslím si, že ani zo zúčastnených – nevnímal. Všetci chápali, že Boris Kollár je na podujatí z titulu svojej funkcie a preto, akú reálnu politiku robí jeho strana. Rovnako bolo všetkým jasné, že jeho životný príbeh je v rozpore s mnohými hodnotami konzervativizmu a napokon aj v rozpore s jeho vlastnými slovami. Koniec koncov, keď vo svojom príhovore vyriekol tie inkriminované slová o lojalite k žene, mnohí v sále zdvihli obočie a pán, ktorý stál neďaleko mňa len sucho skonštatoval, že si ten príhovor mohol predtým aspoň raz prečítať. Ostatní si zrejme pomysleli niečo podobné.

Napokon, prítomnosť Borisa Kollára najviac prekážala progresivistickým politikom a médiám, čo sa síce dá ako súčasť ich boja proti konzervativizmu pochopiť, no v skutočnosti je to trochu pokrytecké. Keď boli v podobnej situácii nimi podporované osoby, ostali ticho. Napríklad im celé roky neprekážalo, že odbor rodovej rovnosti, ktorý viedla Oľga Pietruchová, spadal pod ministra Richtera. Ten pred novembrom 1989 pôsobil v komunistickej strane, pôvodne mal vyštudovanú večernú univerzitu marxizmu-leninizmu, bakalársky titul získal pravdepodobne za plagiátorskú prácu, preslávil sa kauzou Čistý deň a patril k strane Smer, ktorá je na Slovensku symbolom korupcie a bezprávia. Ale Boris Kollár na Konzervatívnom summite im prekáža. Zaujímavé.

Samozrejme, ideálne by bolo, keby sme na Slovensku mali vrcholových politikov, ktorí by zastávali konzervatívne hodnoty v politike i v súkromnom živote. No tváriť sa, že konzervatívci môžu spolupracovať len s tými politikmi, ktorí majú bezchybný životopis, je skôr vodou na mlyn opačnej strane.