Keď Iránu vládol najvyšší vodca ajatolláh Alí Chameneí, mal absolútnu moc nad všetkým – od otázok vojny a mieru až po rokovania s USA. Jeho syn a nástupca však už takúto pozíciu nemá.
Ajatolláh Modžtabá Chameneí zostáva skôr v úzadí. Od marcového vymenovania sa neobjavil na verejnosti a jeho hlas nikto nepočul. Skutočné opraty moci v otázkach bezpečnosti, vojny a diplomacie dnes držia v rukách skupina vplyvných generálov z Islamských revolučných gárd a ich spojenci.
„Modžtabá riadi krajinu skôr ako predseda správnej rady,“ vysvetľuje Abdolrezá Davárí, politik a bývalý poradca prezidenta Mahmúda Ahmadínežáda, ktorý sa s Chameneím osobne pozná.
„Veľmi sa spolieha na rady a usmernenia členov tejto rady a rozhodnutia prijímajú spoločne,“ dodal Davárí v telefonáte z Teheránu. „A tými členmi rady sú práve generáli.“
Tento pohľad do zákulisia iránskej moci sa podarilo zostaviť na základe svedectiev šiestich vysokopostavených iránskych predstaviteľov, dvoch bývalých funkcionárov a dvoch členov Revolučných gárd. Informácie doplnili aj vplyvný duchovný a tri osoby z blízkeho okruhu Chameneího. O fungovaní velenia vypovedalo aj ďalších deväť ľudí napojených na vládu a armádu. Všetci hovorili pod podmienkou anonymity, keďže išlo o citlivé štátne záležitosti.
Nový najvyšší vodca, ktorého do funkcie vybrala rada starších duchovných, sa od 28. februára ukrýva. Práve v ten deň americké a izraelské sily zbombardovali sídlo jeho otca, kde žil so svojou rodinou. Pri útoku prišiel o otca, manželku aj syna. Dnes je takmer nemožné sa k nemu dostať. Jeho okolie tvorí v podstate len lekársky tím, ktorý ho lieči zo zranení utrpených pri náletoch.
Vysokí armádni velitelia ani vládni predstavitelia za ním osobne nechodia. Obávajú sa totiž, že by ich Izrael mohol sledovať, čím by prezradili polohu vodcu a vystavili ho riziku smrti. Zaujímavosťou je, že na jeho liečbu osobne dohliada minister zdravotníctva a dokonca aj samotný prezident Masúd Pezeškiján, ktorý je zároveň kardiochirurg.
Hoci sú zranenia nového vodcu vážne, podľa svedectiev vysokých iránskych predstaviteľov mu to stále myslí jasne a o štátne záležitosti sa aktívne zaujíma. Podstúpil tri operácie nohy a momentálne čaká na protézu, kým do ruky sa mu po operácii len pomaly vracia cit.
Najväčšou prekážkou v komunikácii sú však ťažké popáleniny na tvári a perách, ktoré mu mimoriadne sťažujú rozprávanie. Podľa predstaviteľov bude neskôr potrebovať plastickú operáciu.
Práve Chameneího vzhľad a oslabený hlas sú dôvodom, prečo doteraz nenahral žiadny videozáznam ani zvukovú správu. Nechce totiž pôsobiť slabým alebo zraniteľným dojmom pri svojom prvom verejnom vystúpení. Namiesto toho komunikuje výhradne cez písomné vyhlásenia, ktoré sa následne zverejňujú online alebo ich čítajú v štátnej televízii.
Paranoja z izraelského špehovania
Správy preňho sa píšu ručne, zapečatia sa do obálok a putujú cez reťaz dôveryhodných kuriérov. Tí si ich postupne odovzdávajú, cestujú po hlavných ťahoch aj vedľajších cestách, v autách aj na motocykloch, až kým nedorazia do jeho úkrytu. Rovnakou cestou sa vracajú aj jeho pokyny.
Pre obavy o bezpečnosť, vážne zranenia a extrémne náročné spojenie musel Chameneí nateraz delegovať väčšinu svojich právomocí na generálov. V politickom ringu síce stále figurujú reformné frakcie aj zástancovia tvrdej línie, no rozhodujúce slovo majú velitelia Islamských revolučných gárd.
Ich dominantné postavenie vyplýva najmä z osobných väzieb s novým vodcom, ktorý s nimi vyrastal a po ich boku už ako tínedžer dobrovoľne bojoval v iránsko-irackej vojne. Práve táto dlhoročná lojalita z nich dnes robí skutočných pánov krajiny.
Donald Trump vyhlásil, že vojna a likvidácia kľúčových iránskych predstaviteľov viedli k „zmene režimu“ a že nové vedenie je „oveľa rozumnejšie“. Skutočnosť je však iná – islamská republika sa nezrútila. Moc sa len presunula do rúk nekompromisného vojenského krídla, zatiaľ čo tradičný vplyv duchovných čoraz viac slabne.
Podľa Sanam Vakilovej, riaditeľky pre Blízky východ a severnú Afriku v Chatham House, Modžtabá Chameneí zatiaľ krajinu plne neovláda. Hoci mu armáda navonok preukazuje úctu a formálne potvrdzuje rozhodnutia, v praxi ho generáli často stavajú pred hotovú vec. Jeho postavenie v mocenskej štruktúre je tak skôr reprezentatívne ako rozhodujúce.
Predseda iránskeho parlamentu Mohammad Báker Kálíbáf, bývalý generál Revolučných gárd a hlavný vyjednávač so Spojenými štátmi v Pakistane, v sobotňajšom televíznom vystúpení uviedol, že americký návrh jadrovej dohody a mierového plánu, ako aj iránska odpoveď boli predložené Chameneímu a jeho stanovisko bolo pri rozhodovaní zohľadnené.
Vzostup Revolučných gárd
Revolučné gardy vznikli po islamskej revolúcii v roku 1979 ako sila, ktorá mala chrániť nový režim. Postupne však získali veľký vplyv – dostali sa do politiky, ovládli dôležité časti ekonomiky a kontrolujú aj spravodajské služby. Súčasne si podmanili sieť militantných skupín po celom Blízkom východe, ktoré spája nenávisť voči Izraelu a Spojeným štátom.
Za vlády staršieho Chameneího však mali gardy jasne stanovené hranice. Museli sa podriaďovať jeho autorite, pretože ako najvyšší náboženský vodca bol zároveň vrchným veliteľom ozbrojených síl. Hoci im on sám zveril obrovskú moc, v konečnom dôsledku boli len nástrojom a oporou jeho vlastného režimu.
Všetko zmenil prvý deň vojny, keď Alí Chameneí zahynul. Vzniknuté mocenské vákuum využili práve gardy, ktoré sa v boji o nástupníctvo okamžite postavili za Modžtabu a zásadným spôsobom mu dopomohli k titulu tretieho najvyššieho vodcu Iránu.
Dnes majú gardy kľúčové postavenie v štáte. Vrchným veliteľom je brigádny generál Ahmad Vahídí. Generál Mohammad Bákér Zolgadr, nový šéf Najvyššej rady národnej bezpečnosti, je bývalý radikálny veliteľ gárd. Trojicu najvplyvnejších mužov dopĺňa generál Jahjá Rahím Safaví, ktorý pôsobí ako hlavný vojenský poradca nového vodcu, pričom túto funkciu zastával už u jeho otca.
„Modžtabá v skutočnosti nie je najvyšší vodca v plnom zmysle slova. Možno má titul, ale nemá takú absolútnu moc, akú mal jeho otec,“ povedal Ali Vaez z International Crisis Group, ktorý má kontakty v Iráne. „Je silne závislý od Revolučných gárd, pretože práve im vďačí za svoju pozíciu aj za stabilitu celého systému.“
Podľa oslovených predstaviteľov považujú generáli vojnu so Spojenými štátmi a Izraelom za existenčnú hrozbu pre režim. Po piatich týždňoch bojov sa domnievajú, že situáciu dokázali dostať pod kontrolu. V praxi to znamená, že práve armádni velitelia rozhodujú o stratégii aj o tom, ako sa používajú zdroje štátu.
Svoju moc generáli demonštrovali aj na svetovej scéne, keď uzavretím Hormuzského prielivu zasiahli globálnu ekonomiku. Vojnové úspechy zároveň využívajú na to, aby doma definitívne odstavili svojich politických konkurentov.
Zvolený prezident a jeho vláda boli odsunutí bokom. Podľa informovaných zdrojov dostali od armády jasnú úlohu: starať sa len o bežný chod krajiny, teda zabezpečiť potraviny a palivo.
Iránsky minister zahraničných vecí Abbás Arákčí, ktorý ešte pred vojnou viedol rokovania s USA, podľa zdrojov po začiatku konfliktu skončil na vedľajšej koľaji. Hlavnú úlohu v diplomacii prebral predseda parlamentu Kálíbáf.
Nový najvyšší vodca tento stav bez výhrad akceptoval a generálom v podstate neodporuje.
Všemocní strážcovia revolúcie
Boli to práve Revolučné gardy, kto naplánoval útoky na Izrael a štáty v Perzskom zálive vrátane zablokovania námornej dopravy v strategickom Hormuzskom prielive. Armáda má dnes pod kontrolou aj diplomatické kroky.
Práve generáli odsúhlasili dočasné prímerie s USA a povolili rokovania cez neoficiálne kanály. Za hlavného vyjednávača si vybrali človeka z vlastných radov. Kálíbáf priamo rokoval s americkým viceprezidentom JD Vanceom v pakistanskom Islamabade.
O totálnom prevzatí moci armádou svedčí aj jeden prelomový fakt: vôbec po prvýkrát boli priamou súčasťou iránskej delegácie pri rozhovoroch so Spojenými štátmi viacerí generáli Revolučných gárd.
Iránski predstavitelia a traja ďalší ľudia, ktorí poznajú Modžtabu Chameneího, uviedli v rozhovoroch z Teheránu, že jeho ústretovosť voči Revolučným gardám súvisí aj s tým, že je v novej funkcii len krátko. Nemá politickú váhu ani náboženskú autoritu, ktoré robili z jeho otca takú dominantnú postavu. Svoju rolu zohrávajú aj jeho hlboké osobné väzby na gardy.
Keď mal 17 rokov, dobrovoľne sa prihlásil do iránsko-irackej vojny. Nasadili ho do brigády Revolučných gárd známej ako prápor Habíb. Táto skúsenosť ho výrazne formovala a vytvoril si tam celoživotné väzby. Mnohí členovia práporu sa neskôr dostali na vplyvné pozície v armáde a spravodajských službách.
Chameneí následne dokončil štúdiá na teologickom seminári a získal titul ajatolláha, čo z neho robí učenca v oblasti šíitského práva. V otcovom komplexe koordinoval vojenské a spravodajské operácie. Práve táto úloha ešte viac prehĺbila jeho prepojenie s generálmi a šéfmi spravodajských služieb.
Medzi najbližších priateľov Chameneího z práporu Habíb patrí bývalý spravodajský šéf Revolučných gárd, duchovný Hosejn Taíb a generál Mohsen Rezáí, ktorý mu velil v 80. rokoch 20. storočia a teraz bol povolaný z dôchodku. Dlhoročným priateľom je aj šéf parlamentu Kálíbáf.
Podľa iránskych predstaviteľov a troch ľudí, ktorí Chameneího osobne poznajú, sa Chameneí, Taíb a Kálíbáf roky stretávali raz týždenne na dlhých pracovných obedoch v ajatolláhovom komplexe. V Teheráne sa im hovorilo „mocenský trojuholník“.
Trojica čelila obvineniam umierneného duchovného Mehdího Karrúbího, že zasiahla do prezidentských volieb v roku 2009 a zmanipulovala výsledky v prospech úradujúceho prezidenta Ahmadínežáda. Karrúbí prehral a sporné voľby vyvolali mesiace nepokojov, protestov a násilia.
Tieto staré osobné väzby dnes zohrávajú veľkú úlohu. Podľa Abdolrezá Davárího sa Chameneí a generáli vnímajú skôr ako partneri na rovnakej úrovni než ako šéf a podriadení.
Rozdiely sa začínajú prejavovať
Generáli síce majú hlavné slovo, ale nie sú jediní, kto rozhoduje. Systém je zámerne navrhnutý tak, aby sa v ňom viaceré mocenské štruktúry navzájom kontrolovali. Ostré výmeny názorov a verejné spory medzi politikmi a generálmi sú v Iráne bežné. Do rozhodovania sú zapojení aj prezident Pezeškiján a šéf diplomacie Arákčí, ktorí sedia v Rade národnej bezpečnosti.
Momentálne však majú prevahu generáli a zatiaľ pôsobia jednotne.
V utorok sa mali iránski a americkí vyjednávači stretnúť v Islamabade na ďalších rokovaniach. Na poslednú chvíľu však generáli rokovanie zrušili. Dôvodom boli spory o tom, či má Irán pokračovať v rokovaniach s americkým viceprezidentom JD Vanceom, keď USA stále blokujú iránsku námornú dopravu. Pre túto blokádu sa už približne 27 iránskych lodí muselo otočiť pri pokuse vplávať do prístavov alebo ich opustiť.
Trump medzitým zverejnil sériu príspevkov na sociálnych sieťach, v ktorých tvrdil, že Irán prinúti ustúpiť vo všetkých bodoch, a opätovne pohrozil bombardovaním elektrární a mostov, ak Teherán nepristúpi na dohodu. Spojené štáty následne zadržali dve iránske lode, čo bol krok, ktorý generálov ešte viac pobúril. Podľa predstaviteľov to považovali za porušenie prímeria.
Vrchný veliteľ Vahídí a viacerí ďalší generáli podľa predstaviteľov a dvoch členov gárd tvrdili, že pokračovať v rokovaniach nemá zmysel. Námorná blokáda podľa nich jasne ukázala, že Trump o skutočný dialóg nestojí a chce Irán len pritlačiť k úplnej kapitulácii.
Prezident Pezeškiján a minister Arákčí nesúhlasili. Pezeškiján upozornil na obrovské hospodárske škody spôsobené vojnou – vláda ich odhaduje na približne 300 miliárd dolárov – a zdôraznil, že krajina potrebuje uvoľnenie sankcií, aby bola schopná povojnovej obnovy. Rozchádzali sa aj v tom, ako ďaleko má Irán zájsť v obmedzovaní dopravy v Hormuzskom prielive.
Napokon však rozhodli generáli a rokovania boli zastavené.
Revolučnejší ako gardy
Donald Trump predĺžil prímerie, ale naďalej ponechal blokádu v platnosti. Povedal, že ju zruší až vtedy, keď iránski „rozdelení lídri“ prídu s vlastným mierovým návrhom. Čo bude nasledovať, nie je jasné. Rovnako nie je isté, či Revolučné gardy vôbec dovolia také ústupky, ktoré by viedli k dohode s USA. Ide najmä o dve sporné otázky: zastavenie obohacovania uránu a vzdanie sa 400-kilogramovej zásoby vysoko obohateného uránu.
V Iráne existuje aj tvrdá frakcia, ktorá síce nie je dominantná, ale ostro odmieta akékoľvek ústupky. Verí, že ak by Irán pokračoval v bojoch, dokázal by poraziť Izrael aj Spojené štáty. Jej podporovatelia sa v noci zhromažďujú v uliciach, mávajú vlajkami a prisahajú vernosť islamskej republike.
Keď Arákčí na sociálnych sieťach napísal, že Irán otvára Hormuzský prieliv, zástancovia tvrdej línie ho ostro napadli. Obvinili ho zo zrady a kritizovali aj vyjednávací tím, že sa obracia proti vlastným podporovateľom.
Tvrdé jadro podporovateľov stojí za Saídom Džalílím, ultrakonzervatívnym prezidentským kandidátom, ktorý síce nemá rozhodovaciu moc, no stále má určitý vplyv – aj vďaka tomu, že štátnu televíziu vedie jeho brat.
Niektorí z jeho stúpencov žiadali, aby Chameneí vystúpil vo videu alebo na audiozázname a verejne potvrdil, že podporuje rokovania s Washingtonom. Na jednom zhromaždení v Teheráne dav skandoval: „Veliteľ, daj rozkaz a my ho splníme.“
V sobotu večer vystúpil Kálíbáf v štátnej televízii a ubezpečil verejnosť, že Chameneí je do procesu zapojený. Zvolil odhodlaný, no vecný tón. Pripomenul, že Irán dosiahol významné vojenské úspechy vrátane zostrelenia americkej stíhačky, no teraz je čas tieto výsledky využiť pri diplomatických rokovaniach.
Zároveň varoval pred prehnaným sebavedomím. „Nie je pravda, že sme porazili Spojené štáty,“ povedal Kalíbáf. „Treba si uvedomiť, že vojenské úspechy neznamenajú, že sme silnejší ako oni.“
Článok pôvodne vyšiel v denníku New York Times. Vychádza so súhlasom redakcie.