Štefan Roman a Svetový kongres Slovákov nahlodávali komunistický režim zvonku

Za nebývalým zjednotením organizácií Slovákov žijúcich mimo Československa bol Štefan Roman. Ak by sa dožil pádu režimu v roku 1989, jeho zanietenie, skúsenosti a uznanie mohli ovplyvniť budúci vývoj Slovenska.   

Sovietska bezohľadnosť v závere 60. rokov minulého storočia dokázala nemožné – dať takmer všetkých Slovákov za železnou oponou dokopy. Jedným z bezprostredných impulzov na vznik Svetového kongresu Slovákov (SKS) však nebola len vojenská intervencia štátov Varšavskej zmluvy do Československa z 21. augusta 1968. V širšom kontexte dejín slovenského povojnového exilu šlo aj o vyvrcholenie snáh o zjednotenie, ktoré boli prítomné už od roku 1945.

SKS vznikol teda ako strešná organizácia slovenských spolkov, organizácií a jednotlivcov na všetkých kontinentoch sveta. To znamená, že združoval nielen povojnové emigračné vlny, ale aj potomkov pôvodnej, takzvanej chlebovej emigrácie. Bol vskutku reprezentatívnym orgánom Slovákov v zahraničí.

Druhým impulzom na vznik SKS bola skutočnosť vyplývajúca z neexistencie efektívnej politickej reprezentácie Slovákov, ktorá by na medzinárodných fórach obhajovala záujmy národa bez vlastného štátu a poukazovala na porušovanie práv „umlčaného“ ľudu zavretého železnou oponou.

Tretím momentom bola odveká túžba Slovákov po rovnoprávnosti s ostatnými národmi.

Ústredná postava Štefana Romana

Zakladateľom a doživotným predsedom SKS bol Štefan Boleslav Roman, kanadský veľkopriemyselník, osobný priateľ pápeža Jána Pavla II., gréckokatolík, ktorému ležali na srdci aj osudy slovenských spoluveriacich.

Najvyšším orgánom kongresu boli generálne zhromaždenia. Konali sa každé dva až tri roky. V období rokov 1970 až 1990 sa ich uskutočnilo deväť. Zásadne určovali smerovanie a programovú náplň. Na nich sa prerokúvali a schvaľovali dokumenty podstatného významu, ktoré sa vyjadrovali k zložitej medzinárodnopolitickej situácii, zápasu Slovákov o sebaurčenie, k dôležitým historickým udalostiam, prijímali sa koncepty listov predstaviteľom vlád či medzinárodných organizácií, protesty proti porušovaniu ľudských práv na Slovensku, ohlasy Slovákom doma a v zahraničí.

Povestnou červenou niťou, ktorá spája dokumenty do jedného celku, bol zápas za prirodzené práva slovenského národa, za jeho úplnú slobodu a samostatné určovanie vlastných osudov.

Starostlivo pripravovanou súčasťou generálnych zhromaždení bola aktívna účasť vysokopostavených politikov a osobností. Na slávnostných záverečných banketoch sa pravidelne zúčastňovali senátori a kongresmani zo Spojených štátov amerických. Medzi nich patril John Tower, dlhoročný senátor štátu Texas, ktorý v období Gorbačovovej perestrojky viedol americko-sovietske rokovania o odzbrojení. Ďalej to bol Robert Taft jr., senátor za štát Ohio, ktorého otec Robert Taft v 50. rokoch úzko spolupracoval so Slovenskou ligou v Amerike, či povojnový generálny konzul USA na Slovensku Clairborne de Borda Pell. Nechýbali ani svetové prominentné osobnosti – arcivojvoda Robert Habsburg alebo premiér kanadského štátu Ontário William Davies.

Kongresu posielali pozdravné telegramy prezidenti USA, napríklad Richard Nixon. Ako mladý právnik pracoval na právnickom oddelení Romanovej firmy Dennison Mines.

Upozorňovanie na porušovanie ľudských práv

Z dnešného pohľadu možno tvrdiť, že ľudskoprávna agenda na pôde SKS prevyšovala pôsobenie Charty 77. Tu treba spomenúť najmä aktívnu účasť SKS na kontrolných konferenciách Helsinského procesu. Na každú kontrolnú konferenciu, či už to bolo v Belehrade, Madride alebo vo Viedni, vedenie SKS vypracovalo podrobný súpis krívd páchaných komunistickým režimom na Slovensku.

Napríklad v Memorande o situácii na Slovensku po podpísaní Helsinského záverečného aktu z 25. júla 1977 pre belehradskú kontrolnú konferenciu sa konštatovalo, že pozorným sledovaním vývoja sa zistili skutočnosti v zásadnom rozpore s helsinskými záväzkami československej vlády, ktorá porušovala vlastnú ústavu a okliešťovala práva občanov.

Na kontrolnej konferencii v Madride delegácia SKS poukázala na odnárodňovanie Slovákov v českých krajinách. V memorande sa ostro odsúdilo biľagovanie protirežimných odporcov, ako psychicky chorých, spojené s praxou umiestňovania v psychiatrických liečebniach. Spomenul sa politický proces s jezuitom Oskárom Formánkom z júna 1980 a k memorandu bol tiež priložený list aktivistu tajnej cirkvi na Slovensku Silvestra Krčméryho slovenskému ministrovi vnútra.

Tŕň v oku komunistického režimu

Netreba príliš zdôrazňovať, že pre československý komunistický režim predstavoval slovenský exil pre svoj vyhranený antikomunizmus a kresťanský svetonázor úhlavného nepriateľa, na ktorého likvidáciu neváhal použiť aj tie najdrastickejšie metódy, vražedné atentáty nevynímajúc. Nenávisť režimu voči SKS preto nijako nevybočovala z celkového protiexilového ťaženia, na marenie jeho činnosti sa nešetrilo prostriedkami ani počtom nasadených agentov.

Moskovský korešpondent bratislavskej Pravdy Rudolf Nittmann písal o vzniku SKS ako o „záležitosti ľudácko-fašistickej emigrácie“, snemovanie v New Yorku označil ako „zhromaždenie ľudácko-fašistických spolkov“ a čelní predstavitelia kongresu boli podľa neho „ľudácko-fašistická zberba“.

Vo vedení SKS pôsobilo niekoľko agentov, na ilustráciu spomeniem aspoň jedného z nich. Ivan Fiala, agent Štátnej bezpečnosti pod krycími menami Albatros a Prológ, bol kontinentálnym podpredsedom SKS pre Európu. V januári 1969 ho československá rozviedka vyslala do západného Nemecka, kde sa mal infiltrovať do Rádia Slobodná Európa a do prostredia „slovenskej separatistickej emigrácie”. O niekoľko rokov neskôr rozviedka mohla podľa originálneho textu v češtine konštatovať: „[Agent Prológ] má dotyk na všechny funkcionáře SKS v USA, Kanadě a Evropě. Stal se rovněž členem Slovenského ústavu sv. Cyrila a Metoda [SÚSCM] v Římě a jako laik se zúčastňuje zasedání SÚSCM a plní úkoly po linii Vatikánu.“

V roku 1974 si Fiala počas tajného stiahnutia do Československa podal žiadosť o vstup do Komunistickej strany Československa a neskôr bol dokonca (v tajnosti) vyznamenaný štátnym vyznamenaním.

Predseda sa slobody nedožil

V 80. rokoch, teda v čase, keď pod vplyvom postojov amerického prezidenta Ronalda Reagana dochádza k zostreniu studenej vojny, sa v Toronte koná jubilejné, šieste generálne zhromaždenie SKS. Toto podujatie z júna 1981 patrilo medzi najúspešnejšie a časovým rozsahom najdlhšie. Programová reč predsedu SKS Štefana Romana sa zaraďuje medzi jeho najzásadnejšie kongresové prejavy. Zohľadňovala sa v nej predovšetkým ľudskoprávna problematika v duchu hesla: „Slovenské práva sú nedeliteľnou časťou ľudských práv.“

SKS sa začiatkom 80. rokov úspešne prehupol do druhej dekády existencie, keď sa najmä po roku 1985 postupne menila medzinárodnopolitická situácia a keď sa národy za železnou oponou v závere tejto dekády, v roku zázrakov, dočkali vytúženej slobody.

Štefan Roman sa týchto zlomových udalostí nedožil. Zomrel v predvečer Sviečkovej manifestácie a Nežnej revolúcie, v čase, keď v dôsledku hlbokých zmien Slovensko stálo na povestnej križovatke dejín.

Z dejinnej perspektívy sa možno domnievať, že Slovensko by bolo obstálo lepšie, ak by sa pri zložitom riešení štátoprávneho vzťahu, ekonomických reforiem i celkového smerovania spoločnosti mohlo na medzinárodnej scéne oprieť o muža s kvalitami, znalosťami a prestížou, aké Štefan Roman nepochybne preukazoval. Najnovšia publikácia Ústavu pamäti národa s názvom Svetový kongres Slovákov v dokumentoch, 1. časť Generálne zhromaždenia mapuje na základe dokumentov generálnych zhromaždení SKS tento projekt. Právom ho možno nazvať konzervatívnym, pretože je odrazom vlasteneckého, kresťanského, demokratického a napokon antikomunistického postoja tej časti slovenského národa, ktorá mohla v období neslobody slobodne reprezentovať slovenskú otázku.