Studená vojna 20. storočia sa viedla prostredníctvom zástupných konfliktov a pretekov v zbrojení. Masová propaganda vtedy smerovala hlavne dovnútra, pretože informačné toky boli prísne kontrolované a vysielanie typu Slobodnej Európy sa dalo jednoducho rušiť. Ovládnuť myseľ más v nepriateľskom tábore bolo prakticky nemožné.
Technologický rozvoj posledných rokov však pravidlá hry prepísal. Sociálne siete dnes umožňujú masovú manipuláciu šitú na mieru každému používateľovi a jedno z hlavných bojísk sa tak presunulo do kognitívnej domény.
Súboj o globálnu dominanciu sa už nerozhoduje len na krivkách HDP, dlhu alebo zahraničného obchodu, ale aj v tom, ako si ľudia vysvetľujú svet. Nejde už len o propagandu, ale o prepisovanie operačného systému globálneho vládnutia. Kým vyhodnotíme aktuálne tektonické body, ktorými sú Irán a Taiwan, je potrebné pochopiť, aký naratív každá krajina šíri.
Čína: tisícročná ríša, strategická trpezlivosť a stabilita
Začnime v Číne, ktorá plne využíva potenciál zdanlivo slabšieho hráča. V informačnej vojne totiž platí paradox, že lepšiu východiskovú pozíciu máva často ten slabší a utláčaný. Je to ako v biblickom príbehu o Dávidovi a Goliášovi: Dávid má od prvých riadkov sympatie čitateľov, čo sa o Goliášovi povedať nedá. Pre Čínu je jasným Goliášom chaotický Západ, ktorý sa podľa jej naratívu nachádza v hlbokom rozklade. Demokratické zriadenie ho núti neustále reagovať na domáce tlaky, a preto je nepredvídateľný. Z čínskeho pohľadu nejde o anomáliu, ale o podstatu demokracie.
Svoju historickú skúsenosť s útlakom zo strany Západu Čína obratne využíva predovšetkým pri budovaní vzťahov s africkými štátmi, ktoré trpeli pod koloniálnou nadvládou. Peking im ochotne pripomína vlastné poníženie z obdobia ópiových vojen s varovaním, že bezbrehá otvorenosť voči Západu sa nevypláca.
Nejde ani tak o to, že by bol Západ a priori zlý, ale že je podľa Pekingu fundamentálne nestabilný. Práve proti tejto neistote stavia ázijská krajina garanciu kontinuity, predvídateľnosti a pevného poriadku. Čína tak systematicky buduje svoju povesť na prísľube harmónie a obojstranne výhodnej „win-win“ spolupráce.
Čína sa navyše neprezentuje iba ako ďalšia veľmoc, ale ako svojbytný civilizačný pól s vlastným modelom modernizácie a politickej legitimity. Jej posolstvo znie: svet nemusí nasledovať západnú cestu, aby dosiahol prosperitu. Univerzálne hodnoty nahrádza Peking civilizačnou pluralitou a demokratizáciu efektívnym vládnutím.
Krajina draka sa tak štylizuje do úlohy múdreho starca, ktorý nerieši penu dní, ale hľadí za obzor. Namiesto priameho nátlaku ponúka kooperáciu, na ktorej údajne zarobia všetci. Skutočná sila čínskej propagandy spočíva v tom, že v chaotickom svete ponúka stabilitu. Tento prísľub má však svoju odvrátenú tvár: dá sa udržať len za cenu prísneho štátneho dohľadu a potlačenia odporu v zárodku.
USA: nenahraditeľný národ a inovačný hegemón
Spojené štáty majú opačný prístup. V ich základe nestojí stabilita, ale schopnosť neustále sa meniť, prispôsobovať sa a víťaziť. Práve pozícia víťaza je kľúčová na pochopenie americkej stratégie bez ohľadu na to, či vo Washingtone vládnu republikáni alebo demokrati. Amerika priťahuje tým, že sľubuje možnosť uspieť. No len za cenu tvrdej práce, pravidiel a disciplíny.
A práve na tom Spojené štáty stavajú svoj naratív, pričom sa prezentujú ako morálny a technologický maják aj ako garant medzinárodného poriadku založeného na pravidlách. Silný líder podľa nich totiž dokáže prekonať akúkoľvek krízu vďaka slobodnému trhu, otvorenej spoločnosti a schopnosti mobilizovať spojencov.
Americký príbeh nestojí iba na vojenskej sile, ale na hlbokom presvedčení, že USA predstavujú systémovú výnimku: krajinu, ktorá svoje globálne vodcovstvo odvodzuje od slobody, inovácií, podnikavosti a univerzálnych hodnôt.
Hegemónia USA sa preto neprezentuje ako dominancia, ale ako služba medzinárodnému poriadku: Washington sa vykresľuje ako garant otvorených morí, bezpečnostných aliancií, globálneho obchodu a technologického pokroku.
Ani America First túto vieru neruší. Len mení jej tón: ostatné štáty nemusia žiť podľa amerického vzoru, nesmú však americkému poriadku aktívne vzdorovať.
Skúška naratívov v praxi
Plánované májové stretnutie oboch vodcov preto nie je len súbojom dvoch propagánd, ale pokusom upraviť vlastný príbeh v reálnom čase. Dobre je to vidieť na Iráne a Taiwane. V iránskej kríze má americká komunikácia jediný imperatív: Washington musí za každú cenu vyzerať ako víťaz, čo môže pre európskeho pozorovateľa pôsobiť až komicky. Keby sme sa spoliehali iba na účet Donalda Trumpa na sociálnych sieťach, mohli by sme si myslieť, že Irán kľačí na kolenách a prosí Biely dom o milosť.
Čína, naopak, od začiatku rozptyľuje podozrenie, že by ju kríza donútila Irán otvorene podporiť. Nespokojnosť s americkým postupom nepreklápa do hrozby vstupu do konfliktu, ale do snahy vyťažiť z Iránu ropu a plyn za výhodnejších podmienok. Peking tak viac rieši usporiadanie sveta po konflikte ako samotný stret, ktorý vníma ako epizódu v dlhšom civilizačnom súperení.
Podobne sa oba naratívy stretávajú pri Taiwane. Spojené štáty sa snažia spojencom „predať“ predstavu bezprostredne hroziacej čínskej vojenskej operácie. Peking ju, naopak, popiera a implicitne tvrdí, že keby chcel ostrov zabrať silou, už by to dávno urobil. Čína preto stavia na dlhodobé riešenie, v ktorom jej Taiwanci časom sami otvoria brány, okrem iného z dôvodu rastúcej ekonomickej závislosti na kontinente.
Trhliny vo vlastnom príbehu
Obe mocnosti sa snažia udržať vlastný príbeh pohromade, ale narážajú na rovnaký problém: ich najväčšie slabiny nie sú v propagande protivníka, ale vo vlastných rozporoch.
Čína sa svetu predáva ako civilizačne trpezlivá mocnosť s časom, plánom a dlhým horizontom. Lenže tento obraz naráža na zadlžené provincie, realitnú krízu, demografický útlm aj frustráciu mladej generácie, pre ktorú už sľub nekonečného vzostupu nemusí platiť. Stabilita, ktorú Peking ponúka svetu, je zároveň stabilitou, ktorú musí doma čoraz nákladnejšie udržiavať.
Spojené štáty vystupujú ako nenahraditeľný líder slobodného sveta, technologická veľmoc a krajina, ktorá sa z každej krízy zdvihne silnejšia. Aj tento príbeh sa však drobí zvnútra: polarizácia, vysoké životné náklady, nedostupné bývanie a vyčerpanie amerického sna oslabujú morálnu silu amerického posolstva. Amerika môže ďalej hovoriť jazykom víťazstva, ale čoraz väčšia časť sveta vidí krajinu, ktorá si nie je istá sama sebou.
Informačná vojna medzi USA a Čínou preto nie je len stretom dvoch propagandistických aparátov. Je to zápas dvoch impérií o to, kto dokáže presvedčiť svet, že jeho vnútorné krízy sú len dočasné poruchy, zatiaľ čo krízy súpera sú dôkazom systémového úpadku. Nevyhrá ten, kto bude mať hlasnejší slogan, ale ten, komu sa podarí udržať vlastný príbeh dosť dlho na to, aby mu ostatní ešte verili.