Predstavuje zhruba 60 percent celosvetovej trhovej kapitalizácie. Ak chce dnes globálny investor, či už ide o európsky dôchodkový fond, arabského šejka alebo ázijského miliardára, investovať do umelej inteligencie, cloudových technológií alebo najväčších nadnárodných korporácií (takzvaných Magnificent Seven), musí svoje peniaze preliať na Wall Street. A na nákup akcií firiem ako Apple, Microsoft alebo Nvidia potrebuje čo? Áno, americký dolár. Dolár tak plynule prešiel od komoditného krytia k technologickému.

To sa potvrdzuje najmä teraz, keď je zablokovaný Hormuzský prieliv. Ide o oveľa väčší energetický výpadok, než bola americká intervencia v Iraku alebo islamská revolúcia v Iráne. Americké indexy sa napriek tomu dokázali spamätať z prepadov a väčšina z nich sa teraz obchoduje vyššie ako na začiatku roka. Jedným z čriepkov vysvetlenia je fakt, že investori vzhliadajú k umelej inteligencii a sume 600 miliárd dolárov investovaných len v tomto roku. Práve kapitálový trh ukazuje silu Ameriky. Kde však je v tomto presune svetového kapitálu čínska stopa?

Limity čínskej alternatívy

Na prvý pohľad by sa mohlo zdať, že práve tu vstupuje do hry čínsky jüan. Ak Saudská Arábia alebo iné krajiny prijímajú časť platieb za komodity v čínskej mene, môže to vyzerať ako začiatok konca dolárovej dominancie. Lenže pohľad do štruktúry svetových devízových rezerv ukazuje oveľa triezvejšiu realitu.

Dedolarizácia sa v politických vyhláseniach odohráva oveľa rýchlejšie ako v reálnych bilanciách centrálnych bánk. Dolár síce postupne stráca časť svojho podielu, ale stále zostáva zďaleka najdôležitejšou rezervnou menou sveta. Jüan sa napriek hospodárskej veľkosti Číny drží len na nízkych jednotkách percent globálnych rezerv.

Dôvod je jednoduchý. Rezervná mena nie je len platidlo, v ktorom je možné uhradiť barel ropy alebo kontajner tovaru. Rezervná mena musí byť aj uchovávateľom hodnoty, bezpečným aktívom a vstupenkou na hlboký, likvidný a právne predvídateľný kapitálový trh.

A tu Čína naráža na rovnaký problém ako pri svojich akciách. Jüan síce môže byť atraktívny pre obchodné vyrovnanie, ale nie je plnohodnotne voľne zameniteľnou globálnou menou. Čínsky finančný systém je stále chránený kapitálovými kontrolami, politickým dohľadom a obmedzenou ochotou pustiť zahraničný kapitál dovnútra aj von bez priameho zásahu štátu.

Preto sa čínska stopa v presune svetového kapitálu ukazuje ako prekvapivo slabá. Ázijská krajina je gigantom výroby, obchodu a exportu, ale nie globálnym magnetom finančného kapitálu. Svet síce môže od Číny kupovať tovar a časť faktúr platiť v jüanoch, to je však niečo úplne iné než držať jüan ako strategickú rezervu alebo posielať úspory do čínskych akcií a dlhopisov s rovnakou dôverou, s akou prúdi kapitál na Wall Street.

Paradox lacných akcií a systémového rizika

Na prvý pohľad sa zdá, že čínske akcie ponúkajú presne to, čo globálny kapitál hľadá: rast za rozumnú cenu. Zatiaľ čo S&P 500 sa obchoduje zhruba za dvadsaťnásobok ročných ziskov, čínsky CSI 300 sa na jar 2026 pohyboval okolo P/E 13,8. Čína navyše aj pri spomalení stále rastie rýchlejšie ako Spojené štáty. Sedliacky rozum by teda napovedal, že rýchlejšie rastúca ekonomika s lacnejšími akciami musí byť jasnou investičnou príležitosťou.

Lenže problém čínskeho trhu nespočíva v absencii sľubných firiem. Čína má silné spoločnosti v elektromobilite, batériách, e-commerce, priemyselnej automatizácii aj umelej inteligencii. Mnohé sú technologicky vyspelé a globálne konkurencieschopné. Háčik je inde.

Investori nekupujú iba rast a zisky. Kupujú aj právnu istotu, predvídateľnú reguláciu, ochranu vlastníctva a možnosť dostať kapitál dovnútra aj von. Predovšetkým však kupujú dôveru, že štát svojvoľne nezmení pravidlá hry. A práve tu má Čína oproti Spojeným štátom zásadný hendikep.

Americký trh je drahší okrem iného preto, že investori platia prémiu za inštitucionálnu kvalitu.
V Číne je hranica medzi štátom, regulátorom, vládnucou stranou a trhom oveľa menej zreteľná. Rozhodnutie politického vedenia môže počas niekoľkých mesiacov zmazať hodnotu celého sektora, ako ukázali zásahy proti technologickým platformám, online vzdelávaniu či developerom.

Nízke valuácie čínskych akcií preto nie sú len signálom podhodnotenia. Sú zároveň výrazom rizikovej prirážky za systém, v ktorom štát zostáva konečným arbitrom ekonomických pravidiel.

To je najzásadnejší rozdiel medzi Čínou a Spojenými štátmi. Amerika dokázala z Wall Street vytvoriť globálny magnet na kapitál. Čína dokázala vybudovať mimoriadnu výrobnú, technologickú a exportnú mocnosť. Nedokázala však vybudovať kapitálový trh, ktorému by svet dôveroval rovnako ako Wall Street. Kým sa tento deficit nezmení, samotný hospodársky rast Číne stačiť nebude. Kapitál nehľadá len výnos. Hľadá pravidlá, ktorým môže veriť.