Pápež jezuitom: Homosexuálny pár môžeme pastoračne sprevádzať, ale gender ideológia je nebezpečná

Bratislava, nedeľa 12. septembra, 17:30 hod. Práve sa skončilo stretnutie pápeža Františka s predstaviteľmi Ekumenickej rady cirkví. V tejto chvíli treba nanovo usporiadať stoličky a svoje miesta v sále už zaujíma päťdesiattri slovenských jezuitov. Vstupuje František a pozdravuje: „Dobrý večer a vitajte! Ďakujem vám, že ste prišli. Nevedel som, že na Slovensku je toľko jezuitov. Zdá sa, že ‚pliaga‘ sa šíri všade.“ Všetci sa zasmejú. František pobáda prítomných, aby mu kládli otázky. A znovu ich rozosmeje poznámkou, že sa „necíti na to, aby rečnil pred jezuitmi“. 

Páter provinciál adresoval pápežovi krátky pozdrav: „Otče, chcem vám zo srdca poďakovať za pozvanie, ktoré nás veľmi prekvapilo. Je to povzbudenie pre náš komunitný život a pre pastoráciu. Na Slovensku je toľko jezuitov. Chcem vás uistiť, že Spoločnosť túži byť k dispozícii vám a potrebám Cirkvi.“ 

Pápež odpovedá poznámkou: „Ďakujem. Nápad pozývať počas apoštolských ciest jezuitov mal páter Spadaro, pretože on tak získa materiál na článok do časopisu La Civiltà Cattolica, v ktorom vždy uverejňuje tieto rozhovory.“ A pokračuje: „Čakám teda na otázky. Som pripravený ako brankár v bráne. Strieľajte.“

Jeden z jezuitov začne: „Ako sa máte?“

Ešte som nažive. Aj keď niektorí by chceli, aby som už bol mŕtvy. Dokonca viem, že boli stretnutia prelátov, ktorí si mysleli, že pápež je na tom zdravotne horšie, ako bolo povedané. Chystali konkláve. Trpezlivosť! Vďaka Bohu, mám sa dobre. Bol som na operácii, hoci som na ňu najprv nechcel ísť. Ale jeden ošetrovateľ ma presvedčil. Ošetrovatelia vedia často posúdiť situáciu lepšie ako lekári, pretože sú v priamom kontakte s pacientmi.

Jezuita, ktorý pätnásť rokov pracoval vo Vatikánskom rozhlase, sa spýtal, čo by malo jezuitom pri ich pastoračnej práci na Slovensku najviac ležať na srdci.

Vždy mi prichádza na um slovo „blízkosť“.

Blízkosť Bohu, predovšetkým nezanedbávať modlitbu! Pravú modlitbu, modlitbu srdca, ktorá nie je formálna, ale ktorá sa dotýka srdca. Modlitbu, ktorá je zápasom s Bohom, ktorá pozná púšť, kde niet nijakých emócií. Blízkosť Bohu: On na nás vždy čaká. Sme v pokušení povedať: Nemôžem sa modliť, lebo som zavalený prácou. Aj Boh má veľa práce. A predsa je pri tebe, čaká ťa.

Potom vzájomná blízkosť medzi vami, bratská láska, prostá láska medzi jezuitmi, ktorá je veľmi vnímavá, láskavá, ale aj prostá: láska medzi ľuďmi. Veľmi zaťažko mi padne, keď vidím, ako sa vy alebo iní kňazi neviete vystáť. Brzdí to, bráni to napredovať. Takéto problémy boli v Spoločnosti od počiatku. Len si spomeňte, akú trpezlivosť musel mať svätý Ignác so Šimonom Rodriguezom. Je ťažké vytvárať komunitu, ale vaša vzájomná blízkosť je naozaj dôležitá.

Po tretie: blízkosť biskupovi. Áno, sú biskupi, ktorí nás nemajú radi, veru, je to tak. No nech nijaký jezuita neohovára biskupa! Ak si nejaký jezuita myslí niečo iné ako biskup a má odvahu, nech ide za biskupom a nech mu povie, čo si myslí. A keď hovorím za biskupom, myslím tým aj za pápežom.

Po štvrté, blízkosť Božiemu ľudu. Pracujte podľa toho, čo povedal Pavol VI. 3. decembra 1974: Na križovatkách ciest, na križovatkách ideí, tam sú jezuiti. Pozorne si prečítajte a premeditujte prejav Pavla VI. na 32. generálnej kongregácii. Je to to najkrajšie, čo pápež kedy povedal jezuitom. Je pravda, že keď budeme ľuďmi, čo idú na krížne cesty, na hranice, budeme mať problémy. No blízkosť Božiemu ľudu nás ochráni pred tým, aby sme podľahli hlúpym ideológiám. Umožní nám ísť napred s otvoreným srdcom. Zaiste, niekto z vás sa nadchne a potom príde za provinciálom a povie mu: „Nie, toto sa nedá.“ Aj vtedy treba ísť napred, byť disponibilní a poslúchať. Blízkosť Božiemu ľudu je dôležitá preto, lebo nám poskytuje „rámec“. Nezabúdajte, odkiaľ sme boli vzatí, odkiaľ prichádzame: z nášho ľudu. Ale ak sa vyčleňujeme, ak ideme za nejakou chimérou, prichádzame o svoje korene. Naše korene sú v Cirkvi, ktorá je Božím ľudom.

Prosím vás teda o štvorakú blízkosť: blízkosť Bohu, o vzájomnú blízkosť, o blízkosť biskupovi a pápežovi a o blízkosť Božiemu ľudu, ktorá je najdôležitejšia.

Slova sa ujal ďalší jezuita, ktorý pripomína, že prítomných je aj približne dvadsať jezuitov, ktorí boli vysvätení tajne, a on je jeden z nich. Hovorí, že skúsenosť vyrastať vo svete pracujúcich bola vynikajúca…

Prácou si zarábame na chlieb… manuálna aj intelektuálna práca je práca, je zdravé pracovať. Boží ľud, ktorý nepracuje, nech ani neje…

Jeden z prítomných jezuitov konštatuje: „Som o dva roky mladší ako vy…“

A pápež mu na to: „Nevyzeráš. Nosíš mejkap?“ Ostatní sa smejú.

Jezuita pokračuje: „Do Spoločnosti Ježišovej som vstúpil ako utečenec v roku 1968. Štyridsaťosem rokov som bol členom Švajčiarskej provincie. A teraz som päť rokov tu. Žil som vo veľmi rozdielnych cirkvách. Dnes si všímam, že mnohí sa chcú vrátiť späť alebo hľadajú istoty v minulosti. Počas komunizmu som zakúsil pastoračnú tvorivosť. Niektorí dokonca tvrdia, že nie je možné za komunizmu vyformovať jezuitu, ale iní to urobili a my sme tu. Akú víziu Cirkvi by sme mali mať? 

Povedal si jedno dôležité slovo, ktoré poukazuje na boľavé miesto Cirkvi v týchto časoch. Pokušenie vrátiť sa späť. Týmto dnes trpí Cirkev. Ideológiou návratu. Je to ideológia, ktorá kolonizuje mysle. Je to forma ideologickej kolonizácie. Nie je to celosvetový problém, ale predovšetkým špecifický problém Cirkvi v niektorých krajinách. Bojíme sa života. Opakujem, čo som už povedal na ekumenickom stretnutí, ktoré som mal pred chvíľou: Bojíme sa slobody. Bojíme sa slobody vo svete, ktorý je obmedzovaný závislosťami a virtualitou. Pri spomenutom stretnutí som uviedol ako príklad Veľkého inkvizítora od Dostojevského: Stretne sa s Ježišom a pýta sa ho: „Prečo si dal človeku slobodu? Je nebezpečná.“ Inkvizítor vyčíta Ježišovi, že nám dal slobodu. Bolo by stačilo trošku chleba, nič viac. Preto sa dnes vraciame do minulosti. Aby sme hľadali istoty. Bojíme sa slúžiť omšu tvárou k ľudu, ktorý nám hľadí do tváre a hovorí nám pravdu. Bojíme sa vykročiť vpred s novými formami pastorácie. Myslím na to, čo sme už spravili – páter Spadaro tam bol –, na Synodu o rodine, na ktorej sme chceli porozumieť, že manželské páry, ktoré žijú v druhom zväzku, nemôžeme zatracovať. Bojíme sa sprevádzať ľudí s odlišnou sexuálnou orientáciou. Bojíme sa ísť na krížne cesty, o ktorých hovoril Pavol VI. Toto je zlo tejto chvíle. Hľadať cestu v rigidnosti a klerikalizme, čo sú dve zvrátenosti. Myslím si, že dnes Pán od Spoločnosti žiada, aby bola slobodná, aby sa modlila a rozlišovala. Žijeme v ohromných časoch, ktoré majú svoje čaro, no možno aj kríž. Je krásne napredovať v slobode evanjelia. V slobode! Pokušenie vracať sa prežívate aj vo svojich komunitách, vo svojej provincii a v celej Spoločnosti. Dávajte si pozor a bdejte! Nechválim nerozvážnosť, len vás chcem upozorniť, že vracať sa do minulosti nie je správna cesta. Naopak, správna cesta je kráčať vpred – v rozlišovaní a v poslušnosti.