Zamestnávatelia reagovali hromadnými výlukami a napätie sa stupňovalo. Dňa 4. mája počas masovej demonštrácie na námestí Haymarket vybuchla bomba. Zahynulo niekoľko ľudí vrátane policajtov a mnoho ďalších bolo zranených. Polícia následne spustila paľbu, pričom zabila a zranila neznámy počet demonštrantov.

Kto bol za útok zodpovedný, nie je dodnes jasné. Štyria zatknutí anarchisti vrátane novinára nemeckého pôvodu Augusta Spiesa boli obesení. Rozsudok bol čistým justičným omylom. Nikto z odsúdených totiž nemal s udalosťou nič spoločné.

O tri roky neskôr bol na zakladajúcom kongrese Druhej internacionály 1. máj vyhlásený za „Deň boja robotníckeho hnutia“ na pamiatku obetí takzvanej haymarketskej vzbury. Dňa 1. mája 1890 sa v mnohých krajinách po prvýkrát uskutočnili rozsiahle masové štrajky a demonštrácie.

V priebehu 20. storočia sa to, čo sa začalo ako miestne podujatie, stalo najprv pamätným dňom európskych robotníckych strán a nakoniec celosvetovým sviatkom. Dnes si 1. máj pripomínajú aj v Indonézii, Mozambiku a Thajsku.

Zároveň je tento sviatok zvláštne anachronický. Svet práce, v ktorom sa zrodil, sa dramaticky zmenil, najmä v Európe a Amerike. Klasické odvetvia, ktoré vznikli v 19. storočí, sú v kríze. Svetové hospodárstvo prechádza obrovskou transformáciou. Tradičná robotnícka trieda takmer zanikla.

V továrňach dnes pracujú prevažne vysokokvalifikovaní a dobre platení pracovníci, ktorých každodenná kultúra má len málo spoločného s tým, čo bol kedysi proletariát. Prinajmenšom v krajinách svojho pôvodu sa 1. máj javí ako deň z inej doby.

Ak sa vykorisťovaná robotnícka trieda niekde stále nachádza, tak na globálnom Juhu. Tam stále existujú pracovné podmienky a mzdy, ktoré pripomínajú životné podmienky európskych a amerických robotníkov na konci 19. storočia. V mnohých krajinách Afriky a Ázie si preto sviatok robotníckeho hnutia stále zachováva legitimitu aj dôveryhodnosť.

Keď rituál nahrádza sociálnu realitu

V starých priemyselných štátoch však deň pripomína minulosť. To, čo bolo kedysi výrazom existenčných ťažkostí a politickej naliehavosti, sa teraz javí ako rituálny akt spomienky na boje, ktorých sociálny základ sa do značnej miery rozpadol.

Transparenty zostávajú, rovnako ako heslá, ktoré však často znejú ako citáty z inej éry, s pátosom, ktorý sa už nehodí do súčasnosti digitalizovaného hospodárstva.

Prvý máj sa stal zvláštnou formou politického folklóru. Ľudia sa zhromažďujú, pochodujú, počúvajú prejavy podľa scenára nacvičeného už viac ako storočie. Odbory sa odvolávajú na svoju historickú úlohu, sociálnodemokratické strany pripomínajú minulé úspechy a medzitým sa objavuje nádych nostalgie. Mávajú staré zástavy a skandujú sa staré heslá, akoby ľudia ešte stále žili v dobe Augusta Bebela.

Je to deň, ktorý nehovorí ani tak o budúcnosti práce, ako skôr o jej minulosti.

Po robotníckej triede

Konfliktné línie vo svete práce teraz prebiehajú inak. Už nerozdeľujú majiteľov tovární a priemyselných pracovníkov, ale globálne pôsobiace platformové spoločnosti a roztrieštené pracovné sily, vysoko mobilných znalostných pracovníkov a pracovníkov uväznených v neistých sektoroch služieb.

Veľké príbehy o triednom boji a solidarite sa tu uplatňujú len v obmedzenej miere. Zdajú sa príliš široké, príliš schematické pre realitu, ktorá sa štiepi na čoraz menšie a rozporuplnejšie spôsoby života.

To sa jasne ukázalo v polovici apríla na kongrese ľavicových strán v Barcelone nazvanom Globálna pokroková mobilizácia. Stále sa nazývajú socialistickými a odvolávajú sa na solidaritu a spravodlivosť. Čo to však má znamenať, zostáva nejasné.

Namiesto toho sa preferovaným jazykom stali rozmanitosť a progresivizmus. Sú to však len módne slová bez konkrétneho obsahu, módne politické pózy namiesto serióznych programových úvah. Pozornosť sa presunula skôr na subkultúry než na zastúpenie pracujúcich ľudí.

Neistota je takmer hmatateľná. Čo zostáva z politickej identity, keď sa rozpadá samotná idea práce, keď sa zmenilo aj samotné pracovisko? Práca už nie je viazaná na továreň, už ju nevidno v dymiacich komínoch a hlučných dielňach.

Teraz sa odohráva v domácich kanceláriách, v spoločných priestoroch a na digitálnych platformách, často odtrhnutá od pevného pracovného času a jasnej hierarchie. Osemhodinový pracovný deň, za ktorý sa kedysi tak urputne bojovalo, sa pre mnohých stal teoretickým konceptom, ktorý len voľne zodpovedá realite flexibilnejších, ale aj náročnejších pracovných podmienok.

Na tomto pozadí pripomína 1. máj pomník umiestnený v krajine, ktorá sa odvtedy úplne zmenila. Človek ešte stále pozná, čo predstavuje, ale už nezapadá organicky do svojho okolia.

Prečo 1. máj potrebuje vynovenie

To však neznamená, že otázky, ktoré ho vyvolali, sú už zastarané. Naopak, otázky spravodlivej mzdy, pracovného času, sociálneho zabezpečenia a dôstojnosti práce sú dnes síce zložitejšie, ale nie menej dôležité.

Napriek tomu sa už nedajú obmedziť na niekoľko jednoduchých odpovedí. Stali sa rozptýlenejšími, individuálnejšími, a preto sa ťažšie zhutňujú do jednoduchých hesiel.

Možno práve to je skutočný problém tohto sviatku: predpokladá formu kolektívnosti, ktorá už neexistuje. Apeluje na kolektív, ktorý sa formuje na základe spoločných skúseností, podobných životných podmienok a jasne identifikovateľných protivníkov. Tu bola robotnícka trieda, tam kapitalista.

Kapitalista stále existuje, ale robotnícka trieda už nie. Namiesto tohto kolektívu vzniklo mnoho menších skupín, ktorých záujmy sa nedajú ľahko zosúladiť.

Je načase vynoviť 1. máj, oslobodiť ho od strnulosti jeho tradícií a znovu ho viac priblížiť reálnym podmienkam dnešného sveta práce. Menej spomienok, viac analýzy súčasnosti. Menej pátosu, viac reflexie.

Pokiaľ však bude slúžiť predovšetkým ako javisko pre sebavedomie sociálnej demokracie, ktorá stratila zmysel pre orientáciu, zostane tým, čím sa stal: voľným dňom ako každý iný.

Pôvodný text bol publikovaný na webe sesterského denníka Statement.com.